Japonsko 2016

Deň 7 – Tokio a odlet domov

13.10.2016

Dnes nás už čaká taký easy deň (v tejto chvíli tomu ešte verím). Budík v obvyklom čase, pobaliť sa a vypadnúť z hotela. Cestou k metru zistím, že sa mi pokazil foťák. Teda nereaguje na otočný volič programov a stále zostáva v manuálnom móde. Fotiť sa s tým samozrejme dá, ale že sa to stane presne mesiac po skončení záruky je fakt nahovno. Na Tokyo Station si dávame ruksaky do skrinky a kupujeme dve denné karty na metro. Zo stanice sa s jedným prestupom na Otemachi dostávame na Oshiage.

tokyo_2016_0178.JPG tokyo_2016_0180.JPG

Cez nákupné centrum s obchodmi s posh cenami dostaneme von a naskytne sa nám výhľad na 634 metrov vysokú Tokyo Skytree. Tá je najvyššou vežou na svete a druhou najvyššou stavbou po Burj Khalifa. Výška 634 metrov nebola vybraná náhodne, ale zvolená schválne, tak aby sa ľahko pamätala. Čísla 6 (mu), 3 (sa) a 4 (shi) sa spolu čítajú ako “Musashi” a to je starý názov pre štvrť kde veža stojí.

tokyo_2016_0181.JPG

japan_2016_huawei_p8lite_0108

Cena za lístky ako v akváriu v Osake a o pár desiatok sekúnd nás už rýchlovýťah vypľúva na vyhliadke 350 metrov na zemou. Jedna vyhliadka je ešte o 100 metrov vyššie, ale za príplatok ďalších 1000. Výhľad ma 360 stupňov a je vskutku parádny. Jediné mínus je v našom prípade počasie, keďže je zatiahnuté nie je vidieť na horu Fuji. Je tu aj reštaurácia, kde si môžeme dať malé pivečko len za 6 pade, ale uspokojíme sa s kávou za oveľa príjemnejšiu cenu.

tokyo_2016_0184.JPG tokyo_2016_0185.jpg

japan_2016_huawei_p8lite_0109_2

Na internete som zistil, že pri stanici Shinjuku, neďaleko Shibuye, tak máme namierené, je hlavný servis Pentax/Ricoh, tak prečo sa nespýtať na cenu opravy. Rýchlovýťahom sa zasa zvezieme dole a metrom pokračujeme na stanicu. Nájdeme správnu administratívnu budovu a o chvíľu sa ma už ujme premotivovaný japonec, ktorý hneď začne vypisovať reklamačný list, aj keď sa len chcem spýtať na cenu. Pozrie papiere a oznámi mi, že max. Cena opravy je 19840JPY, čo som +- čakal. Tak sa ho teda pýtam ešte na cenu dopravy na Slovensko, kvôli čomu volá až na centrálu, kde mu to zisťujú. Tá je pomaly v hodnote polovice opravy, tak mu teda pekne poďakujem s tým, že si to dám opraviť niekde tu.

tokyo_2016_0191.JPG tokyo_2016_0192.JPG

Zo Shinjuku-sachome je to na Shibuyu len kúsok, tak sme tam metrom hneď. Shibuya je známa ako centrum módy a nočného života, ale dve veci tu vyčnievajú nad všetky ostatné.

tokyo_2016_0196.JPG

Prvou je križovatka Center Gai (センター街; sentá gai), ktorá sa nachádza hneď pred stanicou a je údajne najfrekventovanejšou križovatkou na svete. Okrem štandardných štyroch prechodov má aj dva diagonálne a počas zelenej je zastavená celá automobilová doprava a masa ľudí sa dá do pohybu všetkými smermi.

tokyo_2016_0197.JPG tokyo_2016_0201.JPG

Tou druhou je socha psa Hachikō, ktorý tu v rokoch 1924 až 1935 každý deň v rovnaký čas prišiel čakať na svojho pána, pričom ten zomrel už v roku 1925. Pes je dodnes v japonskej spoločnosti vyzdvihovaný ako príklad lojality a vernosti. Broznová socha, ktorú mu tu postavili v roku 1934 však vydržala len do roku 1948, kedy musela ísť kvôli vojne lojalita bokom. V 1948 ju však postavili znova a stojí tu dodnes. Dokonca o tom západniari aj nakrútili film.

tokyo_2016_0200.JPG

Od sochy sa cez legendárnu križovatku ideme najesť do Uobei sushi, ktoré našla Janka. Sushi je tu za naozaj ľudové ceny a zaujímave je to hlavne v spôsobe objednávania(prostredníctvom dotykovej obrazovky) a doručovania (tácky, ktoré jazdia po koľajničkách). Vyskúšame všetky možné druhy a účet pomaly narastá.

tokyo_2016_0205.JPG tokyo_2016_0206.JPG

uobei_sushi

Našťastie nás tlačí čas a my musíme ísť. Zaplatíme a chceme ešte kúpiť nejaké čokolády a podobne blbiny domov, ale ako naschvál sú tu teraz len samé mikropotraviny. Vonku sa medzitým zotmelo, tak ešte popozeráme križovatku s vysvietenými neónmi.

japan_2016_huawei_p8lite_0117

tokyo_2016_0207.JPG tokyo_2016_0212.JPG tokyo_2016_0213.JPG

Odvezieme sa na Tokyo Station, s tým, že možno niečo bude pri nej, ale obeháme stanicu pomaly z každej strany a nič. Nezostáva nám nič iné, ako to teda nechať až na letisko. Máme trochu problém nájsť vôbec tú chodbu, kde máme ruksaky, ale po 10 minútach sa to podarí. Narita Express nás odvezie na letisko, kde je našťastie Family Mart, tak tu minieme všetky zvyšné peniaze. Nasleduje preusporiadavanie ruksakov na lavičke a prichádzame na check-in. Let sa nám posunul o 22:30 už na 22:00, tak dobre, že sme prišli s dostatočnou časovou rezervou. Zbavíme sa ruksakov a na Jankinu radosť dáždnik môže ísť s nami.

tokyo_2016_0214.JPG

Na letisku ešte spravím nákup storočia, keď v Duty Free kúpim za 15€ dve balenia wasabi mikro kitkatov a už nás aj ženú do lietadla. Miesta máme opäť v predposlednej dvojke, iba na opačnej strane lietadla. Za mnou dokonca nikto nesedí, tak si bez výčitiek sklápam sedadlo. Billiard radšej ani nespúšťam. Onedlho sme už všetci a odliepame sa od zeme. Začína sa roznášať jedlo a náš úsek má na starosti najkrajšia letuška na svete.

 japan_2016_huawei_p8lite_0121