5.5.2023
Prvé zazvonenie takmer nikdy nebýva to finálne a dnešné nabootovanie sa do dňa je tak na hodinu vrátane sprchy. Raňajky síce hotel neponúka, čo však skrýva v talóne je bistro priamo v jeho priestoroch. Klasická táckareň, kde nám pripravia volské oká s párkami je tak veľmi milým prekvapením a v plnej zbroji o jedenástej vyrážame do ulíc.
Trasovanie volím s rozumom a citom, teda tak, aby sme sa medzi bodmi záujmu na mape pohybovali v čo najväčšej miere so slnkom zozadu, veď kto sa už chce pozerať na vyblité nekontrastné zábery. Za denného svetla konečne vidím aj ten legendárny futbalový štadión, ktorý máme rovno pred hotelom. Žiaľ od tribún nás síce delia len centimetre, ale masívne zámky na železných bránach nám nedovolia naživo porovnať layout, ktorý akoby z oka vypadol starému Tehelnému polu. Kapacita tohto športového stánku sa od 50. rokov postupne znižovala zo 60 000 tisíc miest na státie na súčasných 35 a aj keď sa niekoľkokrát verejne deklarovalo, že by ho mal stihnúť rovnaký osud ako ten bratislavský, zatiaľ tomu nič nenasvedčuje.
Od štadióna sa stačí len prekopŕcnuť za plot a prichádzame k prvému bodu dnešnej piatkovej Tour de Soviet Modernism – bývalému Palácu, resp. Domu umenia. Táto minimalisticky krásna stavba z polovice 60. rokov dnes slúži ako kino, žiaľ v tejto chvíli zatvorené, takže prieskum interiéru môžeme podniknúť maximálne tak v našej fantázii. Pomenované je po Ališerovi Naviovi a toto meno sa v Taškente opakuje často.
Nesie ho aj bulvár rovno pred nami, múzeum ktoré míňame po našej ľavici a rovnako aj zastávka metra, kam máme namierené. Ališko bol básnik a politik, ktorý zdôrazňoval rovnocennosť starouzbečtiny s perzštinou a významne prispel k rozvoju modernej uzbečtiny a celkovo uzbeckej literatúry. Dodnes je tak považovaný za národného básnika, jeho meno nesú mnohé inštitúcie a jeho podobizeň nechýba ani na minciach a to aj napriek tomu, že sa narodil v Herate, teda na území dnešného Afganistanu. Ale veď taký Bondra sa tiež narodil na Ukrajine a nikomu to nevadilo. By ma zaujímalo, ako by sa k nemu istí naši spoluobčania stavali teraz, keby ešte aktívne hrával. Asi by u nich nastal veľmi rýchlo system error.
To už vstupujeme do metra, ktoré opustilo tradičný žetónový systém a v súlade s modernou dobou sa jazdí buď na nabíjateľnú kartu alebo paypass. Ten síce funguje, ale s malým glitchom ruského typu. V takom Kyjeve napr. nie je problém pípnuť jednu jazdu a potom rovno ďalšiu na rovnakom turnikete. V Rusku toto nefungovalo a bolo tam neviem či nie až 30 sekundové okno, počas ktorého ste jednoducho na rovnakom turnikete opäť nezaplatili. Tu to funguje rovnako, t.j. najprv pípnem Janku a seba potom vedľa. Treba tiež povedať, že paypass nemajú všetky turnikety, aspoň dva sa však hádam vždy nájdu.
Metra sa Taškent dočkal v roku 1977 ako siedme mesto v Sovietskom zväze a vôbec prvé v Strednej Ázii. Plánovať sa však začalo oveľa skôr. Zemetrasenie v roku 1966 totiž ponúklo unikátnu príležitosť na výstavbu bez toho aby boli nutné rôzne obmedzenia a pri stavaní mesta na nohy sa to zobralo jedným šusom. Inžinieri brali na tieto seizmologické faktory ohľad a stanice boli navrhnuté odolať až 9. stupňu Richterovej stupnice, čo ich v prípade zemetrasenia robí po voľnom priestranstve snáď najbezpečnejším priestorom v meste. No interiérovým určite, lebo nechce sa mi veriť, že tie klasické sovietske paneláky, kde sa jeden projekt používal od Užhorodu po Vladivostok vôbec toto riešili. O tých nových megaposchodových rýchlostavbách ani nehovorím. Po 9 rokoch plánovania a výstavby bolo metro hotové a funkčných bolo prvých 9 staníc najstaršej červenej linky. Stanica Ališera Navoi, do ktorej práve zostupujeme leží na modrej linke a je o rok a pol staršia ako ja a rovnako príjemná na pohľad.
Pre mňa osobne je metro jedným z najfotogenickejších prostredí, aké existuje a metro sovietskeho typu obzvlášť. Dokonca tak veľmi, že si necháme ujsť asi tri vlaky, kým sa uspokojím s vyhotovenými zábermi a my môžeme konečne nastúpiť do súpravy s klasickým vostočným rozchodom 1520 mm. Vezieme sa však len chabé dve zastávky na Čorsu (Chorsu / Чорсу), zastávku pomenovanú po jednom z najstarších a najväčších bazaarov v celej oblasti. Otvorená bola na sklonku roku 1989 je modernejšieho typu, t.j. jednoklenbová, dobre známa aj z kyjevského metra.
To, že sa nachádzame pri bazaari je jasné hneď po vkročení na denné svetlo, prakticky od dverí stanice sa už človek motá medzi zeleninou, oblečením, či domácimi potrebami. Klenotom vyčnievajúcim spoza uhoriek a čínskych pantoflí je ale monumentálna kupolová stavba centrálnej “zimnej” časti bazáru. A presne tam máme namierené. Po zopár obratných kľučkách a dvojici schodísk už prichádzame pred tento architektonický orgazmus spájajúci typický sovietsky modernizmus šmrncnutý islamom. História samotného trhu sa datuje až do 16. storočia, ale tento železobetónový krásavec otvoril brány do svojich útrob až v roku 1980.
Stánky sú rozdelené do homogénnych sekcii, avšak majoritu bazaaru zaberajú práve tie s mäsom. Najlepší výhľad je prirodzene z “prvého”, kde sa zas pre zmenu dajú kúpiť hlavne koreniny. Na toto ľudské mravenisko by sa dalo pozerať donekonečna, ale akademická štvrťhodinka nám musí stačiť, treba sa pohnúť ďalej.
Pri východe z areálu nás ovanie silná a podmanivá vôňa jahôd a tomu sa jednoducho nedá odolať. Hneď berieme štvrť kila (za 80 centov) a v stánku na rohu pre istotu aj pol litra vody. Po skúsenostiach z Pakistanu už mám k vode miernu paranoju a radšej to teda premyjeme balenou než aby som mal riskovať nejakú záchodovú eskapádu.
Ešte nájsť vhodné miesto na konzumáciu, čo sa ukáže byť jednoduchšie ako som vzhľadom na absenciu akýchkoľvek lavičiek v tieni predpokladal. Tienené schody pred madrasom zo 16. storočia s výhľadom na ruiny kedysi prestížneho hotela Čorsu (ex Moskva) sa ukážu byť tým ideálnym miestom. Tento 24 poschodový hotel bol otvorený v roku 1982 a svojmu účelu slúžil až do roku 2000, odkedy chátra. Jedná sa pritom o legendárny landmark mesta opradený mnohými legendami, ako napr. že počas sajuzu tu nebol problém stretnúť “dostupné ženy” s “nízkou spoločenskou zodpovednosťou”, alebo že tu v polovici 90. rokov minulého storočia v suteréne vraj fungoval ilegálny stávkový fight club. Od svojho zatvorenia v roku 2000 niekoľkokrát zmenil majiteľa.
Najprv ho kúpili Turci, ktorí do hotela vrazili 10 miliónov dolárov, avšak po troch rokoch vláda tento projekt vyhodnotila ako neúspešný a vlastnícke právo im odobrala. Hotel potom putoval do rúk juhokórejskej spoločnosti, ktorá sa zaviazala investovať pre zmenu až 18 miliónov, ale po pár rokoch sa scenár opakoval. Tretím vlastníkom sa mala stať japonská spoločnosť Toyoko Inn, ale manažéri z krajiny vychádzajúceho slnka vyhodnotili potenciálne riziko po preštudovaní predchádzajúcich dvoch prípadov ako príliš vysoké a z kontraktu nakoniec vycúvali. V roku 2017 sa hotela za symbolický 1 som zmocnil turecký holding Demir group, ktorý sa zaviazal že do projektu, ktorý mal okrem rekonštrukcie hotela priniesť aj obnovu okolia napumpuje 33 miliónov dolárov. Realitou však bolo, že do toho vrazili ledva milión a tak im bola po dvoch rokoch súdnym príkazom vypovedaná zmluva a vlastníctvo opäť prešlo do rúk štátu. No a tak tu dodnes stojí a chátra. Ale aspoň sa máme na čo pozerať pri jedení tých výborných jahôd, o akých sa mi v slovenských supermarketoch môže iba snívať.
Po tomto veľmi ľahkom obede sa opäť dáme do pohybu a popri obchodoch a stánkoch so školskými potrebami sa prepracujeme na rozľahlé námestie tvorené mimoúrovňovými križovatkami. Tu ma však viac zaujme malá zmrzlináreň, pred ktorou miestny vytvárajú niekoľkometrový rad, tak teda že vyskúšam aj ja. Ešte dobre, že som otvoril peňaženku skôr ako som si objednal, lebo by som si vyrobil pekný trapas. Chvíľu mi trvá pochopiť, prečo je vlastne prázdna, ale potom si spomeniem, že som si ráno pri ceste na raňajky všetky prachy strčil do vrecka “domácich kraťasov” a potom na ne zabudol. Našťastie je hneď za rohom banka, tak obetujem ďalších 40 dolárov a o pár minút mi v ruke pristáva fancy zmrzlina v kombinácii mango – kiwi.
Ani toto “námestie” sa nazaobíde bez svojej dominanty a tá je tu teda priam ukážková. Ešte posledné metre popri opustených detských kolotočoch a pred nami sa objavuje ďalšia bledomodrá kupola. Budova taškentského cirkusu z roku 1976 je ďalším exponátom zo stránok encyklopédii mapujúcich sovietsky realizmus a v rámci Uzbekistanu vždy útočí na popredné priečky. Darmo, tieto sovietske cirkusy jednoducho majú svoje neopakovateľné čaro. Keď však opadne prvá eufória, začne si človek všímať nedostatky, omietka je už v značne zúboženom stave a používanie polienok namiesto nefunkčných zámkov na dverách tiež hovorí samé za seba. Prieskum interiéru nám prekazí oznam o obedovej prestávke medzi dvanástou a jednou. Koľko že je hodín? 12:04. Na toto fakt treba mať šťastie a my ho žiaľ mávame viac, ako by nám bolo milé. Nič sa nedá robiť, hodinu tu stepovať určite nebudeme, interiér cirkusu tak pre nás zostane nedosiahnuteľným snom a pokračujeme smer zastávka metra.
Stanica pomenovaná po uzbeckom spisovateľovi a básnikovi menom Gafur Gulom rukopis 80. rokov nezaprie, ale skôr ako stihnem poriadne poobdivovať mohutné keramické obklady prichádza náš vlak. Už o jednu zastávku neskôr vystupujeme na stanici Ališera Navoi, ktorá je nám známa už z rána, ale táto stanica má v sebe niečo magnetické, čo ma núti opäť tu stráviť pár minút zhotovovaním ďalších záberov.
Tunelmi sa peši presunieme na červenú linku, ktorá je najstaršou v celom systéme. To znamená, že sa z konca 80. rokov posúvame o dekádu dozadu, konkrétne do 6. novembra 1977, kedy sa z tejto stanice Pachtakor (Paxtakhor / Пахтакор) odviezli prví pasažieri. My sa zase odvezieme iba dve zastávky na Millij Bog (Milliy Bog / Миллий бог), čo znamená, že sa stále hýbeme v inauguračnej sekcii metra, teda v tej úplne najstaršej časti tejto dopravnej tepny. Komunistický názov Komsomolskaja tejto stanici vydržal do 1. mája 1992, kedy bola premenovaná na “Mládež” (v uzbečtine Yoshlik / Ёшлик), ale ani tento názov nebol večný a v roku 2005 prišlo k tretiemu a zatiaľ poslednému premenovaniu. Toľko ku krátkej histórii.
Na povrchu zemskom nás okrem dvojice mašín miestnej proveniencie čaká aj stavenisko a plot, ktorý nám de facto zhatí výhľad na budovu Zákonodarnej komory Najvyššieho zhromaždenia, ale čo sa dá robiť. Okrem toho je tu samozrejme aj pekný a udržiavaný park plný sôch, v ktorom sa nachádza aj pomerne solídna budova taškentského múzea. Naše kroky však vedú k tej najdôležitejšej a najpodstatnejšej soche, ktorá stojí na umelom kopčeku a nepatrí nikomu inému ako Ališerovi. Aj teraz v tomto teple tu pracovníci neúnavne sadia kvietky do hriadok, tak by bolo okolie vypimpované do posledného detailu. Okrem toho je odtiaľto dobrý výhľad na megalomanský Palác “Priateľstva národov”, ku ktorému som mal v pláne stočiť to rovno odtiaľto.
Pohľad do mapy však prezradil niečo naozaj bizarné len kúsok odtiaľto, tak menší detour určite nebude na škodu. O pár minút sa tak pred nami ponad umelé jazero objavuje stavba, ktorá sa mi náramne podobá na hrad, ktorý má v logu Disney. A nie je to náhoda. “Projekt, ktorý nemá v Strednej Ázii obdoby”. “Najväčšia oblasť mágie a zábavy pre celú rodinu, kde sa nebudú nudiť dospelí ani deti.” Presne tak znie slogan zábavného parku, ktorý tu dokončili iba minulý rok. Teda zábavného parku, ono revitalizovaný bol komplet celý park a Magic City z neho tvorí iba malú časť, ale tú najbizarnejšiu. Prechádzať sa v centre Taškentu po uličkách, ktoré v takej tej najelementárnejšej forme replikujú Paríž, Londýn, či Barcelonu, to by som teda naozaj nečakal. Aspoň sa teda snažia, v realite to tu všetko vyzerá ako kulisy, ale bližší pohľad prezradí, že sú to naozaj stavby z “mäsa a kostí”.
Ale aspoň tu majú supermarket, kde doplníme tekutiny a od makiet západného sveta sa presúvame k pravému sovietskemu brutalizmu ošľahanému časom aj zmenou režimov. Palác “Priateľstva národov” je najväčšou koncertnou sálou / kinom v celej krajine. História tejto masívnej stavby s pôdorysom 100 x 100 metrov sa začala písať rovnako ako v prípade iných projektov v Taškente, po zemetrasení. Palác bol navrhnutý na pamiatku veľkej solidarity, ktorej sa Taškentu dostalo od susedných sovietskych republík počas stavania sa na nohy po tomto ničivom prírodnom živle. Pôdorysne jednoduchá budova sa od ostatných odlišuje najmä bohatou výzdobou fasády, ktorá kombinuje orientálnu výzdobu s prvkami inšpirovanými technológiou. Obzvlášť nápadné sú hlavne ozdoby v tvare obrovských hláv pozdĺž okraja strechy.
Vonkajší vzhľad budovy však najviac definujú tzv. “Pandzhary”, čím sa v Strednej Ázii a na Blízkom východe označujú vzorované okenné mriežky vyrobené buď z vyrezávaného alebo liateho ganchu (materiál získaný zahrievaním horniny obsahujúcej sadru a hlinu) alebo z dreva. V tomto prípade samozrejme zo železobetónu a v značnej väčšej miere a podobe. Ich hlavný význam je v regulácii dopadu slnečného svetla dovnútra budovy. Dalo by sa povedať, že sú to v podstate slnolamy, ktoré zároveň definujú vzhľad budovy. Ono celá orientalizácia sovietskeho modernizmu bola takou vynútenou adaptáciou prevažne pre moslimské regióny ZSSR, kde by klasický “uniformný” modernizmus používaný vo zvyšku “impéria” až tak nefungoval. Tento osobitý architektonický jazyk pekne ilustruje genézu lokálnej interpretácie modernizmu začlenením vlastnej architektonickej tradície, ktorá sa po Uzbekistane neskôr rozšírila do ďalších sovietskych republík.
Čo však nemôže chýbať v žiadnej poriadnej krajine je poriadna vlajka. Uzbekistan sa od svojho menšieho a chudobnejšieho brata Tadžikistanu nemôže nechať zahanbiť a na námestie pred palác teda tiež nechal nainštalovať stožiar, na ktorom sa trepocú tri pruhy v národných farbách. Od bližšieho prieskumu tohto rozľahlého námestia pretnutého viac ako desiatimi jazdnými pruhmi nás však odrádza rozpaľujúce slnko, tak sa utekáme skryť do metra. Xalqlar Doʻstligi je jednou z tých viac komplikovaných staníc na vyslovenie, ale tento svoj nedostatok kompenzuje parádnou vstupnou halou.
V príjemnom chládku podzemia si opäť neodpustím krátke zdržanie fotografovaním a s prestupom to nakoniec za akceptovateľnú pol hodinku doklepeme na stanicu Minor na zelenej linke, ktorá svoju históriu začala písať až v novom miléniu. To už dáva tušiť, že ťažisko záujmu presúvame na severovýchodný okraj centra a plán je veľmi jednoduchý. Najprv sa niekde najeme a potom sa spokojní plynule napojíme na ulicu Šarafa Rašidova (Sharaf Rashidov / Шараф Рашидов), na ktorej leží niekoľko mojich “points of interest”.
Celá táto púť by mala mať nejaké štyri kilometre, čiže ideál na neskoré poobedie. Len hneď prvá úloha sa ukáže byť náročnejšia, ako som si myslel. Ono vybrať, kde sa človek naje je niekedy oveľa prekérnejšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať a to som už dokonca kapituloval aj na terasu. Po intenzívnom pozeraní do mapy, odfiltrovaní talianskych, japonských a iných nemiestnych kuchýň mi v podstate zostal iba jeden kandidát. Reštaurácia s príjemným názvom Plov na opačnom konci obytného kvadrantu nie je zrovna “po ruke”, ale aspoň je konečne vytýčený jasný cieľ. Nie je nič horšie, ako keď človek nemá určené, čo chce dosiahnuť a potom sa len nezmyselne loudá po okolí.
Zemetrasenie v roku 1966 som tu okrajovo spomínal už niekoľkokrát, ale keďže práve teraz sa blížime k pamätníku, ktorý túto smutnú udalosť pripomína, bolo by asi vhodné povedať si o ňom trochu viac. 26. apríla 1966 o 05:22 ráno zasiahlo Taškent rozsiahle zemetrasenie s magnitúdu 5,2, ktorého epicentrum bolo v hĺbke 3–8 kilometrov presne pod centrom mesta. Výsledkom súčtu týchto dvoch faktorov bola masívna devastácia mesta, ktoré prišlo o 80% svojich budov a 200 až 300 tisíc ľudí o svoje domovy. Tých bolo najviac v starom meste, kde prevažovali tradičné domy z nepálených tehál. Nepoškodené však zostalo divadlo Navoi, ktoré zhodou okolností postavili japonskí vojnoví zajatci. Bezprostredne po katastrofe prileteli do Taškentu vysokopostavení sovietski predstavitelia vrátane predsedu Najvyššieho sovietu, t.j. prezidenta Leonida Brežneva a veľmi rýchlo sa začal rozsiahly projekt prestavby a obnovy. Veľké množstvo robotníkov a inžinierov poskytli ostatné zväzové republiky, čo malo za následok zmenu etnického zloženia mesta, keďže mnohí z nich sa po skončení prác v Taškente usadili. Hotový “nový Taškent” tak dostal do vienka architektonické štýly, ktoré sa vyskytujú aj v iných sovietskych mestách, hlavne teda široké bulváry a veľké komplexy bytových domov. Ako prevenciu pred ďalšími katastrofami bol v meste vytvorený seizmologický inštitút, ktorý mal za úlohu monitorovať seizmické zmeny, ako sú zmeny v úrovniach radónu a snažiť sa tak predpovedať zemetrasenia. Samotný pamätník obetiam zemetrasenia, ktorý stojí rovno pred nami bol odhalený pri príležitosti 10. výročia katastrofy. Pozostáva z niekoľkých prvkov, centrálnym je socha rodiny – muža, ženy a dieťaťa, pod ktorými sa “trhá krajina”. Vedľa postáv je žulový blok rozdelený na dve polovice, na ktorom je vypieskovaný ciferník s časom 5:22, teda v momente, kedy sa začala zem triasť a kedy sa v meste navždy zastavilo veľké množstvo hodín.
Naše hodiny však ukazujú čas 15:54 a to je naozaj veľmi pokročilá hodnota na fungovanie stále iba s raňajkami v bruchu. Reštauráciu už máme na dosah ruky a keď o 5 minút a 400 metrov neskôr dorazíme do cieľa, som trochu prekvapený. Priznám sa, že za chôdze som príliš neštudoval fotky ani menu a naozaj som teda nečakal až takúto fancy reštauráciu, do ktorej dvaja upotení výletníci príliš nezapadnú, ale tak neskoro plakať nad rozliatym mliekom. To, že sme v lepšej spoločnosti dáva tušiť žiadny freestyle v usádzaní sa, ale pekne prísť pri vstupe k pultíku a nechať sa k stolu doviesť jedným článkom z predimenzovaného personálu. Najviac ma teda pobaví otázka, či chceme fajčiarsku alebo nefajčiarsku časť, lebo jediný rozdiel je v tom, že fajčiarska je od vchodu vľavo a nefajčiarska vpravo. Samozrejme bez akejkoľvek stavebnej úpravy.
Jedálny lístok prekvapí vyššími cenami a aj keď to nie je nič, čo by nás položilo (gastro v Bratislave nás vytrénovalo dostatočne), predsa len keď sa raz človek nastaví na miestne reálie, tak ho to vie trochu vyviesť z miery. Na nejaké hody tu nie som ochotný púšťať žilou viac ako je vhodné, tak zadelíme aspoň po kraftovom pive, Janka skúsi čierne manty s lososom a ja kompaktný šašlik. Aby som to zhrnul, je to taká klasická upscale reštaurácia vostočného typu, pekné prostredie, malé porcie a prestrelené ceny.
Za všetko hovorí asi to, že sa hneď po vyplatení účtu natlačíme luxusnými samsami v stánku pri autobusovej zastávke o kúsok ďalej. S plnými bruchami a odostrenými mozgami sa popri pamätníku presúvame do sympatického parku, kde sa ukrýva jeden z ďalších architektonických klenotov – Múzeum olympijskej slávy. Táto rozmerovo neveľká budova s kruhovým pôdorysom je dnes doslova utopená v hustom lese, čo trochu sťažuje si ju nielen odfotiť, ale vôbec všimnúť. Nebolo však tomu vždy tak a v roku otvorenia 1976, kedy sa ešte jednalo o Múzeum ľudového priateľstva, ju bolo možné vidieť zo širokého okolia. Tak či tak, múzeum je momentálne zatvorené, tak si po pár cvakoch môžeme dať otočku a presunúť sa k ďalšej stavbe na mojom pomyselnom liste.
A ani netreba chodiť ďaleko, o pol kilometra vzdušnou čiarou južnejšie pri začiatku zlatej hodinky dosahujeme koncertnú halu Turkistan z roku 1977. Svetla je však čoraz menej a zdržiavať sa na jednom mieste príliš dlho si už nemôžeme dovoliť. Obrovskú dvojfontánu na Námestí nezávislosti tak len míňame s letmým pohľadom a prioritu dávam ďalšej výstavnej budove orientalistického sovietského modernizmu o pár sto metrov ďalej.
Štátne múzeum histórie Uzbekistanu je krásna kocka, v ktorej útrobách sa ukrýva viac ako 250 000 exponátov vrátane viac ako 60 000 archeologických, viac ako 80 000 numizmatických a 16 000 etnografických predmetov odrážajúcich uzbecké dejiny od primitívnych čias až po súčasnosť. Žiaľ, múzea samotné ma až tak nezaujímajú a ešte je aj zatvorené, tak máme aspoň ospravedlnené prečo nejdeme dnu a uspokojíme sa s formou a nie obsahom. Pandzhary jednoducho povyšujú obyčajnú betónovú kocku na niečo fakt pekné. Darmo, sedemdesiate roky Taškentu na rozdiel od šesťdesiatych architektonicky naozaj priali.
To už odbilo sedem hodín a slnečné lúče nám dávajú definitívne zbohom. Podchodom, v ktorom hodíme nejaký ten dukát šikovnému miestnemu mladíkovi hrajúcemu Звезда по имени Солнце od Viktora Coja zo skupiny Kino sa dostávame na druhú stranu ulice k predposlednej budove na dnešnom putovaní po krásach železobetónu. Centrálna výstavná hala Akadémie umení z roku 1974 sa tiež môže popýšiť zaujímavou fasádou obloženou národným dekorom. Vnútorný priestor, ktorý je vraj naplnený svetlom žiaľ neuvidíme, lebo svetla už veľa nie je a okrem toho je rovnako zatvorené.
Poslednou stavbou na zozname je Cafe “Modrý dom”, ktoré je našťastie hneď v parku cez cestu. Táto socialistická stavba je dnes ďalšou fancy reštauráciou, ktorých už na dnes bolo dosť, tak radšej na mape skontrolujem najbližší supermarket s tým, že hladní aj tak už nie sme, ale nejaké to pivečko a čipsy by neboli od veci. Krížom cez park si to strihneme do obchodu, kde však na nás čaká sklamanie. Na rozdiel od Samarkandu, tu chladnička s pivami absentuje úplne a alkohol sa tu nevedie.
Rýchle googlenie však prezrádza niekoľko málo obchodov s ohnivou vodou necelý kilometer odtiaľto, plán je teda zachránený. Cestou narazíme na veľmi zaujímavý panelák s niekoľkými vnútornými terasami, avšak magnetické zámky nám od bližšieho prieskumu a pohľadu na vysvietené mesto vystavia neprekonateľnú stopku, škoda. Presne o ôsmej dosahujeme alko obchody, kde je okrem širokej ponuky pív k dispozícii aj víno a tvrdé, ale pri tých pomer cena / výkon nie je nijako extra výhodná. Okrem toho nikto sa nejde opíjať, tak 4 pivečká budú na večer viac ako dosť. K tomu ešte do igelitky prihodím krabie čipsy a sme vybavení.
S nákupom zbacktrackujeme na stanicu metra Kosmonavtlar, ktorej tematické smerovanie je z názvu viac ako evidentné. Pre milovníkov objavovania vesmíru naozaj veľmi príjemné miesto. Celá stanica je dekorovaná zmesou eloxovaného hliníka a masívnymi keramickými medailónmi, ktoré zobrazujú napríklad otca sovietskeho vesmírneho programu Sergeja Koroľjova, prvého človeka vo vesmíre Jurijho Gagarina a nechýba ani taliansky filozof, fyzik, astronóm a matematik Galileo Galilei.
Na Pachtakore sa pri výstupe z metra už len prederieme davom a popri budove národnej televízie a rozhlasu sa tmavými zákutiami dostávame na izbu. Po celom dni si konečne dávame sprchu a pred spaním ešte okoštujeme lokálne pivečká, ktoré tu od roku 2007 produkuje Carlsberg Group.
