Madeira 2024

Deň 7 – sobotný chill v Funchale

3.2.2024

Dnes by sme si radi pospali dlhšie, ale kombinácia papierových stien a raňajkového okna nás núti predsa len zobudiť sa v nejakom rozumnom čase. O pol deviatej sa tak už tlačíme medzi ďalšími hladošmi v celkom kompaktnej vnútornej časti reštaurácie a po chvíľkovej priestorovej ekvilibristike sa konečne dostávame k voľnému stolu na terase a za sviežeho počasia a môžeme sa pustiť do jedla.

Po kávičke sa vraciame na izbu a keďže sa mi počas noci stihla vytvoriť solídna chrasta, môžem si tak konečne aj umyť vlasy. Posledný deň na Madeire nás síce čaká až zajtra, ale keďže sa jedná o nedeľu, po ktorej logicky nasleduje (žiaľ) pracovný pondelok, nechceme to hrotiť a niekde sa dopotení pachtiť za pomysleným checklistom. Čo tým chcem povedať je, že zajtra to už bude čistý chill, žiadne ponáhľanie sa, len vstať, najesť sa, osprchovať sa, popozerať pristávanie lietadiel, naobedovať sa, vrátiť auto a dovi. Predposledný deň sme si teda vyhradili na hlavné mesto Funchal, ktoré je podľa niektorých jedincov pomaly rajom na Zemi a išli by sem aj na týždeň. Ja som chvalabohu, a niekedy je to aj žiaľbohu, že chvalabohu, ešte neutrpel kognitívnu haváriu a nepôjdem na týždeň na Madeiru nato, aby som nevystrčil nohy z mesta. Do ulíc tak vyrážame až krátko pred jedenástou, ale na tých pár POI, ktoré som si na mape vyznačil je to tak akurát.

Hlavne teda už teraz mi jasné, že vypúšťame lanovku aj botanickú záhradu. Prečo? Vysvetlím. Lanovka z roku 2000 totiž vedie od pobrežia iba do inej časti mesta, ktorá je úplne normálne prístupná autom. Ja jednoducho nevidím zmysel platiť 18 euro (resp. 12.50€ jednosmerne) za niečo, kam prídem autom a uvidím ten istý výhľad. Keby mi niekto chcel oponovať, že je to zážitok a že z lanovky je oveľa lepší výhľad, áno môže byť, lanovkami som sa už v živote čo to navozil a s tým výhľadom to tiež nie je žiadna sláva. Drvivá väčšina z nich mala vždy nejaké zamastené plexisklo a vlastne neviem, na čo to tu vôbec vysvetľujem, nech sa ide každý povoziť aj 10 krát. Keď miluješ lanovku, nie je čo riešiť. Botanickú záhradu rovnako vidieť nepotrebujem. Prírody som za posledný týždeň napozeral dosť a na fotky ako pózujem vedľa nejakej rozkvitnutej flóry mám nesprávne pohlavie a vek. No ale dosť bolo hejtu, obráťme list.

V úplnom centre sme o pol hodinu neskôr a suverénne si to mierim na parking, ktorý som si v rámci prípravy vyhliadol. Príjemná cena, dobrá poloha, akurát, že nás pri vjazde ujko rovno otočí, že dnes zatvárajú o pol jednej. Na uliciach okolo sa dnes platí len do druhej, ale všetko je beznádejné plné. Po pár okruhoch priľahlým okolím sa však na nás usmeje šťastie a objavím podzemný parking pod budovou medicínskeho centra, kde je denné maximum 5 euro.

Lazaret nás vypľuje rovno pred budovou tržnice, ktorá bola aj prvým bodom na mojom dnešnom pomyselnom zozname. Sekcia s predajom rýb je takto predpoludním ešte stále v plnom prúde, k úplnej dokonalosti tu tomu však chýba o niečo menej turistov a o niečo viac domácich. Áno, ten paradox môjho komentára si uvedomujem.

Mercado dos Lavradores tu funguje už od roku 1940 a okrem rýb sa tu samozrejme dá kúpiť všetko možné, cez ovocie a zeleninu až po magnetky. Tie tu rovno vybavíme aj my, nech je táto povinnosť z krku. Všehovšudy sa tu poloudáme asi pol hodinu.

Z tržnice sa prekoprcneme cez jednu z dvoch hlavných tepien, ktoré sa obe o pár desiatok metrov južnejšie spájajú do veľkého kruháču, na Rua Dr. Fernão de Ornelas, ktorá je tou úplne najhlavnejšou pešou ulicou v celom centre. Nechýbajú tu obchody, terasy reštaurácii a davy ľudí. Teda nič, kde by som sa chcel nejak veľmi zdržiavať.

Takticky sa presunieme ďalej na kľudnejšiu Rua do Aljube, kde ma Janka stiahne do firemného obchodu sardinkárne Comur, kde podľahneme nátlaku predavačky a dve predražené konzervy zakúpime. Comur sa tomuto biznisu venuje už 82 rokov a asi mu to ide dobre, keďže po celej krajine otvoril takýchto obchodov niekoľko. Snáď sa raz zmôžem aj ja na konzervu za cenu spiatočnej letenky po Európe.

Na druhej strane ulice sa pre zmenu nachádza Blandy’s Wine Lodge, ktorú som si zaznačil už doma kvôli ich ochutnávkam, ale môj príliš liknavý prístup k nejakému dôslednejšiemu plánovaniu sa ukázal v plnej nahote. Zatvárajú o 15 minút. Chuť si napravím pohľadom na rad žltých taxíkov, ktorému dominujú iba dve značky – Mercedes a Dacia. Na Madeire vedia, čo je dobré.

Popri divadle Baltazara diasa to stočíme prudko doľava smerom k pobrežiu a tu o pár minút neskôr zapadneme na krátky oddych na kávu, dúšok miestneho vína a rýchly snack.

S doplnenou energiou a čerstvou kariérnou zmenou odignorujem budovu parlamentnej knižnice a radšej pokračujeme ďalej, až dosahujeme skôr spomínaný kruhový objazd. Odtiaľto pekne na druhú stranu cesty a prejdeme sa k malému majáku, odkiaľ je celkom pekný výhľad na centrum. A ešte na jedného nešťastníka s chýbajúcimi topánkami, ktorý na pláži evidentne vyspáva opicu. Popravde sa mi ten Funchal ťažko popisuje s nejakou veľkou emóciou. Uvedomujem si samozrejme, že krátka prechádzka po centre nie je žiaden benchmark, ani nad ním nejdem vynášať nejaké súdy, ale jednoducho ma takto na prvú nijak neohúril. Vizuálne je to tu v centre jednoducho štandardné mesto portugalského typu bez nejakej úplne unikátnej charakteristiky.

Jednotvárnosť nábrežia aspoň trochu narúša svojou žiarivou žltou farbou pevnosť São Tiago z roku 1614, ktorá slúžila vojenským účelom až do roku 1992, dnes je to skôr kultúrne centrum s múzeom.

Jej okolie však skrýva jeden poklad a tým je malý ošuntelý bar rovno pod jej múrmi, hneď vedľa skromnej pláže. So šťastím sa nám podarí chytiť aj stôl hneď pri vode, avšak na nešťastie limpety, ktoré naháňam pomaly celý týždeň mi nie sú dopriate ani tu. Čo už, smútok zapijeme pohárom ružového a ako satisfakciu si dáme aspoň slávky. Skoro celé dobre. Do dokonalosti tomuto miestu chýba už len o niečo pružnejšia obsluha. Po 15 minútach márneho čakanie na obsluhu jednoducho musím ísť druhý pohár objednať k baru.

Zasedíme sa tu takmer dve hodiny a vyženie nás až pohľad na hodinky, ktorý prezrádza, že do západu slnka už vlastne tak veľa času nezostáva. Opäť sa ponárame sa do ulíc a uličiek, ktoré nás postupne zo zovretia pomaly sa prebúdzajúcich reštaurácii dovedú k naopak zatvárajúcemu sa blšiemu trhu. Tu už to začína hrať príjemným podvečerným mäkkým svetlom, čo je neklamný znak toho, že deň aj naša dovolenka sa nezadržateľne chýli ku koncu.

Čulý ruch, ktorý ešte nedávno panoval v okolí tržnice je so zavretom jej brány definitívne preč a ulice v okolí zívajú prázdnotou. Po statnej porcii zmrzliny sa tak presúvame do podzemnej garáže rovnako zatvoreného medicínskeho centra a do navigácie hádžem 6 kilometrov vzdialenú pláž Formosa.

Na mieste sme krátko pred šiestou a počas krátkej prechádzky po okolí si vychutnáme už naozaj tie posledné slnečné lúče. Reálne neviem čo viac k tomuto miestu napísať. Pláž je prázdna, palmy sú vysoké a bezplatné parkovisko má pod palcom miestny pánko, ktorý si za svoje zbytočné navigovanie na parkovacie miesto pýta malý bakšiš.

Pohľad do Google mapy prezrádza, že pred úplnou tmou stíhame ešte posledný point of interest – Smiling doors. Lepšie, ako hrdzavým klincom do oka. Tie sa nachádzajú v mestečku Câmara de Lobos, ktoré je síce technicky samostatnou obcou, ale v realite je to skôr predmestie Funchalu. Na mieste určenia sme o štvrťhodinu neskôr a po naozaj krátkej prechádzke prichádzame k cieľu. Za názvom Smiling doors sa v skutočnosti nachádzajú troje dvere zaplnené prázdnymi bandaskami, do ktorých sú vyvŕtané otvory, aby pripomínali ľudské tváre. Ako málo niekedy stačí na turistickú atrakciu.

Prechádzkou okolo lodičiek sa pomaly vraciame k autu a pred definitívnym odchodom na hotel sa ešte treba zastaviť v supermarkete. Človek sa učí na vlastných chybách a preto s radosťou vynechávame ten neďaleko nášho ubytka a radšej navigáciu nastavujem do toho overeného a ľudoprázdneho, ktorý sme navštívili hneď v druhý deň. Nachádza sa 6 minút odtiaľto. Po nákupe toho nevyhnutného aj toho úplne zbytočného sa už len presúvame na hotel.