1.4.2022
Ráno sa poprvé budím s opičkou, horúca sprcha, vifon na raňajky a 3 deci čiernej kávy ma však onedlho aspoň čiastočne vrátia do hry. Treba priznať, že včera bolo toho alkoholu o niečo viac ako by bolo vhodné, všetci sú teda nejakí spomalení a auto štartujeme až o jedenástej. Tonka by už mdloby chytali.
Ja som zase rád, že dnes nemusím šoférovať, to by bolo tragické doobedie. Ďalšou pre mňa potešujúcou správou je, že prvú reálnu zastávku máme až o hodinu a pol, tak to po chvíli veľmi rýchlo zalomím a zobudí ma až krátky pitstop na vyhliadke na Kolgrafarfjördur. Toto miesto sa v decembri 2012 a februári 2013 stalo nechválne známe úmrtím heringov, ktorých bolo až 52 ton. Tieto úmrtia spôsobila znížená hladina kyslíka v mori, pravdepodobne z dôvodu pokojného počasia. Na následnú hostinu zavítali do fjordu vtáky, tulene, delfíny a dokonca aj kosatky a zápach tu bol vraj enormný.
To mi pripomína, že po spánku by som aj niečo zjedol, našťastie stojíme o pár minút neskôr v mestečku Grundarfjörður, kde najprv doplníme palivo a skočíme do supermarketu. Tu sa pomaly cítim ako pri našich severných hraniciach, osadenstvo supermarketu čítajúce 3 zamestnankyne je kompletne poľské. V obchode nakúpime nejaké kraviny a v postalkoholovej dementnosti aj predražené lokálne pilule zo žraločej pečene. Veď žijeme len raz.
Zároveň si doprajeme nejakú pizzu, ktorá a dá aj zohriať a pri platení dokonca vystúpim zo svojej komfortnej zóny a nechám sa vtiahnuť do krátkeho small talku s predavačkou, ktorá sa ma pýta odkiaľ sme. Ona tu žije už 7 rokov a za ten čas už si dokonca aj stihla zvyknúť na počasie. To ja teda neviem či by som dokázal.
Po tomto rýchlo obede už som kompletne zotavený a v plnej sile. Ideálne časovanie, keďže hneď za mestom je náš prvý dnešný reály point of interest – vyhliadka na fotogenický kopec Kirkjufell. Ten sa môže popýšiť titulom Najfotografovanejší kopec na celom Islande a za túto poctu vďačí hlavne svojmu tvaru. Ako tak čítam Wikipediu, je to ďalšia z Game of Thrones filmových lokácii, ale keďže som to nevidel, tak sa k tomu neviem vyjadriť. V každom prípade si tu strihnem fotečku do svojho narcialbumu a až potom môžeme pokračovať.
Vyhliadkovou pobrežnou magistrálou sa vyberáme ďalej na západ a cestou si na mape všimnem že pár kilometrov pred nami by sa mala hneď pri ceste za malým briežkom skrývať opustená loď. Bola by veľká škoda okolo niečoho takéhoto len prefrčať a tak sa o pár minút už štverám na palubu.
Ostatní neprejavujú toľko nadšenia a preto nevidia mostík a ja áno. Na prieskum mi ale nedali veľa času, treba sa totiž ponáhľať do ďalšieho kostolíka, ako keby sme ich tu už nevideli dosť.
Na druhú stranu treba uznať, že Ingjaldshóll má celkom príjemnú polohu na vyvýšenom kopci z jednej strany obkolesený kopcami a s výhľadom na more. Nie je teda prekvapením, že na parkovisku trénuje národný fotografický tím Indie. Zrkadlá za objektívmi namierenými na tento kostol z roku 1903 len tak cvakajú. Väčšou zaujímavosťou je, že tento skromne pôsobiaci kostol je postavený z betónu, čo ho pravdepodobne robí najstarším kostolom na svete postaveným z kombinácie vody, kameniva a cementu.
My pokračujeme v POI hoppingu hneď v dedinami Hellissandur, ktoré je prvé na rane pri odbočení od kostola vľavo. Čím vyčnieva z radu medzi ostatnými povedzme si pravdu rovnako vyzerajúcimi islandskými vieskami sú muraly, ktoré ho dostali na turistické mapy. Nachádza sa ich tu niekoľko a to stačilo nato, aby Hellissandur dostal prezývku “Hlavné mesto streetartu na Islande”. Ibaže to nie je mesto, počet obyvateľov nedosahuje ani 600 a my štyria sme tu jediné osoby, ktoré sa pohybujú po uliciach. Muraly sú inak celkom mladé (vznikli len v roku 2018 na stenách bývalej továrne na spracovanie rýb), je ich dokopy 30 a každý je inšpirovaný nejakým miestnym príbehom, od jediného sériového vraha krajiny Áxlara-Björna až po Verneovku Cesta do stredu zeme (ten sa hrdinovia románu snažili dosiahnuť vstúpením pod povrch cez vulkán Snæfellsjökull, ktorý je cca 10 kilometrov južnejšie).
Za mestom je zas niečo pe fajnšmekrov, ktorí spávajú s vysielačkou pod vankúšom a porovnávajú si s kamarátmi, kto má väčšiu anténku – Útvarpsmastrið á Gufuskálum. Za týmto krkolomným názvom sa skrýva 412 metrov vysoký dlhovlnný vysielač, jedna z najvyšších stavieb v Západnej Európe. Ukotvený je v piatich úrovniach oceľovými lanami a stojí tu už od roku 1963, kedy vystriedal staršiu, 190 a pol metra vysoký stožiar LORAN-C.
No ale dosť bolo ľudských výtvorov. O dva a pol kilometra neskôr to stočíme z hlavnej smerom k najzápadnejšiemu bodu celého polostrova Snæfellsnes. Celý tento cíp je pokrytý vyvretými vulkanickými skalami, ktoré sú čierne ako uhlie. Prvá na ranu nám príde pláž Skarðsvík, ale necháme si ju na cestu naspäť, teraz tu parkujú až tri autá a to je už nepríjemne veľa. Popri fotogenických machom obrastených skalách sa prepracujeme až k sýto oranžovému majáku Svörtuloft, stojacemu na majestátnych čiernych útesoch.
Už tu chýba len starý strážca majáku s vyťahaným rolákom a vetrom ošľahanou tvárou a petrolejkou v ruke. No len to som sa zase nechal uniesť nejakými archetypmi z detstva, ktoré už pomaly vymierajú s pamätníkmi ako ja. Namiesto nejakého osamelého Gunnarsona tu dnes maják ovládajú kremíkové mikročipy, romantika je nenávratne preč. Odhliadnuc od tohto sú ale útesy naozaj impozantné a na dojme im neuberá ani tú, že sú kompletné obsraté od čajok.
Okrem nás sa tu ešte pohybuje francúzsky lesbický pár, ktorý mi tvrdí, že dokonca vzadu na mori zahliadli veľrybu, ale podľa mňa majú iba halucinácie. Od majáku sa stiahneme naspäť na pláž, kde teraz nikto nie je a nebude mi zavadzať na fotke.
Podľa marketingových materiálov pláž “pripomína pobrežie Stredozemného mora, čo je posilnené akvamarínovou až tyrkysovou vodou a okolitou tmavou sopečnou krajinou.” Akvamarínová až tyrkysová voda sa vyskytne tak maximálne keď svieti slnko v správnom uhle a aj to s výdatnou pomocou filtrov. Aspoň, že tá sopečná krajina súhlasí, to treba uznať, že vyzerá naozaj dobre. No a hlavne tu teraz nikto nie je, viem ža sa opakujem, ale toto je naozaj vec, na ktorej sa často láme dojem.
To taký kráter Saxhóll, pri ktorom parkujeme o 10 minút neskôr je presný opak a aj to máme šťastie, že sú tu zaparkované len 4 autá. Tento mŕtvy vulkán je vysoký cca 100 metrov a na jeho vrchol vedú schody, ktoré dostali v roku 2018 ocenenie Rosa Barba International Landscape Prize. Ani neviem či to chcem komentovať, asi radšej nie.
V každom prípade nám týchto 396 výnimočných schodov uľahčí cestu na vrchol, kde sa do nás oprie solídny vietor. Tu môžme poobdivovať miesto, odkiaľ sa pred cca 3000 rokmi chŕlila láva, teda vlastne magma. Ďalšie z miesto, ktoré človek naozaj ocení až keď má dron.
Z krátara v rýchlom slede za sebou navštívime tri miesta. Najprv máme veľmi rýchlu zastávku pri pláži Djúpalónssandurm ktorá neohúri ani nesklame, ale asi sme od toho čakali viac, tak sa instantne presúvame o kúsok ďalej k majáku Malariff.
Tu už to vyzerá o niečo lepšie a potešia aj pekné záchody vo Visitor centre. Potúlame sa tu nejakých 20 minút, ktorých najvzrušujúcejšim momentom je, keď si Miro takmer vyvrtne členok.
To najlepšie z tohto triumvirátu juhozápadného cípu polostrova si však nechávame na koniec. Lóndrangar, tak znie meno dvoch skalných vulkanických čadičových “veží”, na ktoré je najlepší výhľad z vyhliadky, ktorá je od nich približne pol kilometra na východ.
Tandem 61, resp. 75 metrov vysokých skalných otvarov je naozaj vizuálne pôsobivý aj vďaka tomu, že tu nestoja samé ako “kôl v plote” ale zdatne im sekundujú čierne útesy. A nepokazia to ani všadeprítomné exkrementy bielych predátorov. Ale veď zbytočne to tu budem kvetnato opisovať, viac povedia zábery a video:
Poslednou zastávkou pred grandióznym návratom do hlavného mesta nemôže byť nič iné ako kostolík, ale teda sme si nechali ten najkrajší na koniec. Po nejakých 20 minútach jazdy prichádzame k Búðakirkja, kostolu čiernemu ako (doplňte si prirovnanie podľa levelu osobnej politickej korektnosti).
Farníci sa tu v kostolíku schádzali už od roku 1703, tento na ktorý sa však teraz pozeráme bol vybudovaný až v roku 1848 a súčasnej podobe vďačí až rekonštrukcií z roku 1987, vďaka ktorej je najfotografovanejším kostolom v celej krajine. Digitálnym odpadom teda prispejeme aj my a týmto máme na dnes takmer hotovo a vyrážame smer Reyjkavík. Dve hodiny do hlavného mesta ubehnú ako voda aj vďaka počasiu, ktoré sa ako zázrakom dá dokopy až vtedy, kedy ho nepotrebujeme. Ale tak aspoň máme peknú jazdu.
Veľmi zaujímavou etapou je prejazd takmer 6 kilometrov dlhým tunelom Hvalfjörður, ktorého najnižší bod sa nachádza až 165 metrov pod hladinou rovnomenného fjordu. Tento technologický skvost bol pritom otvorený iba po 2 rokoch výstavby a skrátil cestu až štvornásobne. V 2021 ho síce ADAC zvozil pod čiernu zem za absenciu automatického hasiaceho systému, slabého osvetlenia a ventilácie. Tak aspoň, že je zadarmo. Ale nie, všetky chyby boli odstránené do roku 2013 a áno, stále je zadarmo. S príjazdom do Reykjavíku sú to trochu preteky s časom. Zajtra má totiž pršať a ja by som si rád dominantu mesta, ktorou nie je opäť nič iné ako kostol, rád odfotil ešte za svetla a ideálne počas tejto exkluzívnej zlatej hodinky.
To sa nám doslova o pár minút nepodarí, ale nevadí, stále lepšie aspoň s modrou oblohou ako s tou zajtrajšou vyblitou šedivou.
Po tejto rýchlej fotopauze sa ideme konečne ubytovať a vďaka chabému označeniu Reykjavik Downtown Guest Housu a jeho nekorešpondujúcou polohou v Google mapou s realitou mierne vytrapošíme s hľadaním vchodu. Všetko nakoniec dobre dopadne, vchod nájdeme, kód pri vchode a aj ten do izby funguje.
Zložíme veci, trochu sa obriadime, konečne zhodíme “kostičkový rídžoicy” a na izbe nás zastihne správa od majiteľky Ravencliff Lodge. Vraj sme vystriekali hasiaci prístroj a hodili ho pred dom do trávy. Aby toho nebolo málo, tak nám mila pani do správy rovno pripojí link na zaplatenie pokuty 10 000 ISK. Chvíľu na seba neveriacky pozeráme, kým nám konečne dôjde absurdnosť celej tejto požiadavky. Miro vo všetkej slušnosti odpíše, že sme sa žiadneho hasiaceho prístroja ani nedotkli a nič platiť nebudeme. Následná správa, že “to ešte prešetrí” bola posledná, ktorú sme dostali. Tak neviem, ubytovanie má na bookingu slušné hodnotenia a človeku sa až nechce veriť, že na neho niekto skúsi takýto primitívny scam. Teta pravdepodobne videla prázdne fľaše od alkoholu v smetiach, tak sa rozhodla skúsiť využiť príležitosť. Veľmi smutné. S pachuťou sa vyberieme do centra zlepšiť si náladu pohľadom na úhľadné severské domčeky.
V slovenských reáliách Reyjkavík ťažko porovnávať, sparinga nemá ani čo do počtu obyvateľov, ani rozlohy. Kompaktnosť má však aj svoje výhody, z ubytka to máme ku kostolu Hallgrimskirkja doslova tri kotrmelce. Ten bol so svojimi 74 a pol metrami paradoxne až do roku 2008 najvyššou budovou na celom Islande (budovou, nie stavbou) a o toto prvenstvo ho pripravila až bizarne nudná kancelárska presklenná krabica Smáratorg Tower.
Návštevu tohto architektonicky veľmi nápadného kostola si nechávame na zajtrajšie ráno, teraz nás primárne ženie pud výživy, ktorý treba ukojiť čo najskôr. Už skôr sme sa dohodli, že keď už sme na Islande, tak by sa patrilo ochutnať veľrybu. Rýchlym googlením som našiel reštauráciu Íslenski Barinn, ktorá je v príjemnej pešej vzdialenosti, majú tu veľrybie mäso a zároveň nás táto večera finančne nepoloží. Od kostola sa vyberáme hlavnou ulicou celého mesta, ktorá nesie ľahko zapamätateľný názov Skólavörðustígur. Väčšina obchodov je teraz už zatvorená, ale aspoň teda obkukneme, kde sa zajtra treba zastaviť po magnetky. V piatkový večer to v meste riadne žije a to sa odráža aj na návštevnosti reštaurácií.
V tej “našej” čakajú na stôl pri vchode dve málopočetné skupiny, čo nie je úplne márne, hlavne v spojitosti s tým, že na odchod sa zberá početná skupina indov. Kto však mohol tušiť, že tí budú odchádzať dobrých 10 minút, ale tak čo človek nespraví pre kúsok mäsa. Počas čakania tak aspoň môžeme poobdivovať interiér.
U čašníka zadelíme 4 pivá a rovno 3 krát grilled Fin Whale so zemiakmi a cibuľovými krúžkami po 3890 ISK (28€). Len Tomáš musí vymýšľať a dať si burger. Aby toho nebolo málo, tak ešte objednáme predjedlo, teda ale iba jednu porciu žraločieho mäsa so sušenou treskou. Žraloka je ako šafránu, to je fakt že iba na efekt, 6 centimetrových kociek a vybavené. Ani sa nedá hovoriť o nejakej extra výnimočnej chuti, ale tak vyskúšať treba.
Zato veľryba je výborná, fakt by som netipoval, že jem mäso z ryby, konzistencia je úplne iná. Konečný účet za 4 pivá, 3 veľryby, burger a štipku žraloka je 150 euro, nakoniec to nie je ani také hrozné. Len teda dobre, že som do týchto destinácií nechodil ako študent, to by som tu asi veľmi plakal.
Po večeri si to už len rovnakou trasou namierime smer hostel. V supermarkete ešte zadelíme štyri štátom regulované vodové piva na trávenie a už sa definitívne odpravíme na izbu. Po celom dni som tak KO, že ani to pivo nedokážem dopiť a viečka mám tak ťažké, že to po polovici plechovky vzdávam a jednoducho zaspávam.
