Rusko 2017

Deň 7 – Petrohrad

17.9.2017

Na dnes máme už o niečo jednoduchší program bez naháňania sa. Raňajky vyriešime v kaviarni oproti a desiatej už brázdime ulice. Zoberieme to cez rušné námestie Sennaya skratkou ku kanálu Gribojeva, ibaže tentokrát si to namierime opačným smerom. Tu sa ten ruch veľkomesta tak nejak stratí a viacmenej ideme popri kanáli sami.

Okolo obrnených vozidiel OMONu (špeciálne policajné jednotky Federálnej polície v rámci Národnej gardy Ruska) sa dostávame k malému mostu štyroch levov pre chodcov. Odtiaľto to už nie je ďaleko k Námornej katedrále Sv. Nikolaja. Prichádzame pár minút pred dvoma autobusmi, ktoré tu vyklopia desiatky turistov. Na chvíľu sa pozriem aj dnu, ale práve prebieha bohoslužba, tak sa tu zbytočne nezdržujem.

Popri kanáli sa vyberieme smerom k Mariinskému divadlu, ktoré obídeme zozadu, až prichádzame na križovatku kanálov, odkiaľ je celkom pekný výhľad na Katedráliy svätého Izáka. Začína nás trochu tlačiť čas, na druhú som totiž dohodol stretnutie s Naďou na stanici metra Čornaja Rečka, s ktorou som sa zoznámil na služobnej ceste v Poľsku a ktorá sa ponúkla, že keď budeme v Petrohrade máme sa ozvať a trochu nás povodí po meste.

Onedlho už teda vychádzame na námestí pri samotnej katedrále, kde je poparkovaných niekoľko turistických autobusov a okrem nich aj legendárny sovietsky luxusný sedan GAZ Čajka, ktorý tu majú prichystaný na fotenie mladí svadobčania.

Na námestí sa zdržíme o niečo dlhšie, ako by bolo vhodné, tak potom nasleduje trochu zrýchlený presun po pobreží Nevy k Ermitáži, pred ktorou je na námestí snáď pol mesta. Deti tu majú nejaké preteky v behu na 100 metrov, je tu pódium a podobné blbiny. Pred budovou generálneho štábu je zasa vystavených niekoľko starých autobusov. Škoda, že na tie nemáme čas.

Kúsok od námestia schádzame do stanice metra Admiralteyskaya a odvezieme sa jednu zastávku na Sadovayu, kde prestúpime na modrú linku dva a s 20 minútovým meškaním sme na mieste.

Tu sa stretávame s Naďou, ktorá nás berie autom na prvý bod nášho spoločného výletu, ktorým bude Petergof. Tam sa vyberáme po luxusnej ceste ZSD (Western High-Speed Diameter / Западный скоростной диаметр), na ktorej si človek uvedomí aký je Petrohrad vlastne rozľahlý. K samotnému Petergofu je to takmer 70 kilometrov a to sa stále pohybujeme v hraniciach mesta.

Po cca hodine jazdy prichádzame k samotnému areálu. Je tu obrovské parkovisko za 200 rubľov na hodinu (3€), kde nie sú takmer nijaké autá, zato chodníky naokolo sú obparkované celé. Z parkoviska sa presúvame k pokladni, kde Naďa kupuje tri lístky pre domácich, takže neplatíme cudzineckú taxu 😀 V komplexe sa rozdeľujeme a dávame si stretko o hodinu. Polovica fontán nefunguje, ale vôbec mi to nevadí. To, že nám vyšlo takéto luxusné počasie je oveľa väčší bonus. Najbližšiou hodinu sa teda túlame po areáli “mesta” inšpirovaného francúzskym Versaiiles, ktoré nechal postaviť cár Peter I. Veľký a ktoré slúžilo ako rezidencia cárov z dynastie Romanovcov. Na ploche 800 hektárov je tu 170 fontán a počas 2. svetovej vojny tu tu bolo celé zničené a rozkradnuté. Obnova, ktorá sa tiahla od skončenia vojny vyvrcholila zapísaním na zoznam svetového dedičstva UNESCO v roku 1990. Dnes je areál jedným z hlavných turistických magnetov celého Ruska.

Z Petergofu nás Naďa berie do Kronštadu, čo je približne 40 tisícové mesto ležiace na ostrove Kotlin vo Fínskom zálive. Ostrov je prepojený s Petrohradom diaľnicou vedenou čiastočne pozdĺž mostov a čiastočne podvodným tunelom, ktorá je súčasťou už spomínanej cesty ZSD. Tá je ide po povrchu Petrohradskej hrádze, čo je dvadsaťpäť kilometrový systém priehrad, ktorého účelom je ochrana pred povodňami. Základom ochrany je oddelenie zálivu Nevského zálivu od zvyšku Fínskeho zálivu, ktorý zabraňuje zaplaveniu mesta z Baltského mora, k čomu došlo v histórii už niekoľkokrát. Hrádza je schopná chrániť mesto až do výšky 5 metrov na normál. Stavali ju 33 rokov.

To už prichádzame do samotného Kronštadu a najprv sa zastavíme v prístave, kde je zakotvených zopár lodí. Celé mesto je tu späté s námorníctvom, plno budov patrí ministerstvám a podľa toho aj vyzerajú. Niektoré sú potemkinovsky pre svoj havarijný stav pre istotu prekryté obrovskými plagátmi.

Na hlavnom námestí stojí monumentálna Námorná katedrála (oficiálne Chrám Sv. Mikuláša), ktorá slúži ako hlavná katedrála ruského námorníctva. Interiér je typický ruský so slabosťou na zlatú.

Naďa potrebuje zaniesť nejaké dokumenty k sebe do práce – do lokálnej detskej knižnice, kde pôsobí ako vedúca, tak túto povinnosť využijeme a spraví nám krátku prehliadku. Aj tu to žije námorníctvom a interiér má plno hand made prvkov s touto tématikou.

Vonku sa začína pomaly stmievať, už by sa aj večera patrila, tak nám navrhne, či sa nechceme zájsť najesť do reštaurácie, kam zvykne chodiť s rodinou. Neprotestujeme teda a o pár minút už uháňame smerom na severozápad a po 40 kilometroch prichádzame do malej dediny Repino na pobreží. Tu sa na pláži nachádza niekoľko podnikov, my sa usadíme v jednom s názvom Bachroma. Všetci si objednávame ryby a ja si dám aj polievku a k tomu ešte zadelíme pol litra bieleho.

Po večeri nás ešte trochu povozí po časti Sestroresk, aby nám ukázala kde býva a zavezie nás až naspäť do Petrohradu na stanicu, kde sme sa pred ôsmimi hodinami stretli. My sa už len metrom dopravíme k hotelu a dáme sprchu. Ja si otvorím ešte pivo, ktorá si omylom vylejem na posteľ, tak zaľahnem exkluzívne na uterák.