Rusko 2019

Deň 7 – okolie Vorkuty

9.8.2019

O 8:20 už zakusujeme lokálne páročky nevalnej kvality. Dnes si máme v pláne požičať si auto. Prieskum z pohodlia domova ukázal, že v meste (aspoň čo som ja zistil) operujú dve požičovne. Prvá má dokonca aj web http://www.avtoprokat11.ru/ s niečím čo sa tvári, že by mal byť objednávkový formulár, ale nefunguje to ani v obstarožných exploreroch. Telefónne číslo je neuvedené a jediný kontakt tak predstavuje starý dobrý email. V tomto prípade bohužiaľ nepoužiteľný. V priebehu dvoch mesiacov som do požičovne poslal dva emaily, jeden v angličtine a druhý v ruštine, ale bez odozvy. Druhú požičovňu sa mi podarilo nájsť prostredníctvom Google máp, web tu síce uvedený je, ale nefunguje a telefónne číslo sa mi už skúšať nechcelo. Hodnotenia však prezrádzajú, že by to tu malo fungovať, tak sme si to nechali na osobnú návštevu.

Kopneme do seba ešte kávu a v momente ako vyjdeme na ulicu začne pršať. Pokým včera sme sa potulovali severne od námestia, dnes sa vyberáme na juh. Popri zatvorenom obchode s “čerstvým” tovarom a holuboch skrývajúcich sa pred nepriazňou počasia prichádzame na malé námestie mieru (Площадь МИРА), kde má to najčestnejšie meno Vladko, ktorého tu umiestnili už v roku 1959 opäť prekvapivo pri príležitosti výročia rozvoja Pečorskej uhoľnej panvy.

Oproti nemu sa na vyasfaltovanom námestí za malým parkom nachádza monumentálny Palác kultúry baníkov (Дворец культуры шахтёров) obložený žulou a mramorom ako bolo zvykom. Tam si tí, ktorí ešte po šichte mali nejakú energiu a náladu na zábavu mohli zájsť na kultúrne obohatenie napríklad v podobe operety.

Pokračujeme ďalej, za mikrotrhom zabočíme vpravo a dokonca aj slnko vyjde. Nízka budova s veľkým parkoviskom plným áut signalizuje, že sme na správnom mieste. Vojdeme teda dnu, nájdem správne dvere s nápisom avtoprokat a žena za počítačom chvíľu zmätene pozerá, čo tam chceme. Spýtam sa či avtoprokat rabotaje a po kladnej odpovedi teda zdelím, že by sme si radi na jeden deň požičali auto. Čakal som nejaké problémy, že to nie je možné, že cudzincom nepožičajú a podobne, ale akurát si odo mňa vypýtala vodičák, z ktorého spravila kópiu a pustila sa do vyplňovania údajov v zmluve. Tu si uvedomím, že som sa vlastne ani nespýtal na cenu, ale verím, že to bude nejaká akceptovateľná čiastka, keďže toto je naša jediná možnosť. O pár minút už hádžem podpis na zmluvu, ktorú som samozrejme nečítal a len dostanem inštrukciu, že auto mám vrátiť s rovnakým množstvom benzínu a doklady sú v kastlíku.

Zaplatím férových 2200 rubľov a jej kolega nás zavedie už k naštartovanému VW Polo sedan. Easy peasy. Obehnem auto, pre istotu nafotím poškodenia a usadám za volant. Pokým zvonku mašina vyzerá byť v super stave, interiér je celkom špinavý a korunu tomu nasadzuje môj pás, ktorý je tam iba na okrasu. Veľmi milá predstava v prípade, že by mi airbag mohol zlomiť väz. Zaradím jednotku a zvyknutý po pamäti zo svojho auta ma prekvapí vôla spojky, tak mi to tam hneď na dvore pri prvom rozjazde skape.

Na druhý pokus úspešne vyrážame do ulíc a o pár minút parkujeme pri parádnom socialistickom monumente z novembra ´68, pri ktorého vzniku sa architekti a sochári riadili mottom “Mesto na uhlí – symbol nevyčerpateľnosti bohatstva ďalekého severu” (« Город на угле -символ неисчерпаемости богатств Крайнего севера»).

Po pár fotkách opäť sedíme v aute a v maps.me zadávam prvý dnešný cieľ – 23 kilometrov vzdialený Zapoljarnyj (Заполярный). Cestou ešte dáme krátku fotopauzu pri značke konca Vorkuty s výhľadom na jednu zo šácht a onedlho sa už vyhýbam jamám na deravej ceste.

 

Zapoljarnyj je oficiálne “poselok, čiže “sídlisko mestského typu” (Посёлок городского типа), t.j. jedná sa o typ administratívnej jednotky používanej v Sovietskom zväze. V našom ponímaní by to bolo mestečko, po správnosti ale v súčasnosti už dedina. Rovnako ako celý región, ani tomuto miestu sa nevyhol exodus jeho obyvateľov, v 1989 tu viac či menej spokojne žilo takmer 8 tisíc ľudí, údaj z roku 2017 hovorí o 1530 obyvateľoch. Hneď vjazd do mesta, kde je rozbitá cesta lemovaná opustenými bytovkami je doslova ako z post-apokalyptického filmu.

Po pol kilometri je malá križovatka, ktorá “dedinu” delí na polovicu, obývanú časť od neobývanej. Parkujeme pred opustenou budovou, na ktorej hrdzavie nápis “Zelený svet” a vyberáme sa na malý peší prieskum. V jednom z panelákov pri malom námestí sa nachádza magazin, kde dokúpime vodu a poživeň v podobe koláčikov s džemom. Janka drží sáčok v ruke a ako vyjdeme von, tak sa spustí scéna ako od Hitchcocka a agresívne holuby robia doslova nálety a dožadujú sa pečiva. A že holuby sú sprosté. Koláčiky radšej zamkneme do auta a ideme sa prejsť k rozpadnutým barákom, pred obchodom totiž parkujú policajti v buchanke a nechcem tam pred nimi šaškovať s foťákom ako americký turista.

S dostatočnou dávkou mizérie radšej štartujem Polo a pokračujeme na sever. Len o 7 kilometrov ďalej stojíme znova. Nakopci nad nami sa vyníma populárne motto “Svetu mier!” (Миру – мир), ktorého korene siahajú do mája 1951, kedy začalo byť hojne používané v sovietskej tlači. Odvtedy sa objavilo na nespočetnom počte plagátov po celom Sojuze. Nám cestu k nemu prehradí iná cesta, tá rozjazdená od nákladiakov. Plno mäkkého blata je v bežných teniskách bez ujmy nemožné prejsť, ale verím, že možno vyššie bude nejaká šanca. Krajica vyzerá celkom stabilne, ale už po prvom nášľape sa prepadám niekoľko centimetrov dole. Smutne si teda odfotíme nápis iba zdiaľky a vraciame sa k autu.

Tu objavujem jednu z “quirks and features” nášho ľudového vozidla – dá sa na ňom jazdiť aj bez kľúču v zapaľovaní. Nevýhodou tejto unikátnej funkcie je, že občas je motor potom problém vypnúť. Ďalšiu zastávku si robíme na autobusovej zastávke pri vstupe do Komsomoľskej šachty. Tá je druhou najväčšou na celej Pečorskej uhoľnej panve a najhlbšou v celom Rusku (1100 metrov). Oficiálne ju otvorili v sedemdesiatom siedmom, aj keď ťažba sa na tomto mieste začala už v roku 1944. Dnes ju prevádzkuje, podobne ako všetky ďalšie, spoločnosť Vorkutagoľ, čo je dcérska firma Severstaľu. Pri 55 miliónoch €, čo bol čistý zisk Vorkutagoľu za rok 2017 pôsobí celkom vtipne cestovný poriadok namaľovaný farbou na betónovom plote.

Pomaly začíname byť hladní, mestečko Vorgašor (Воргашор) s 10 tisíc obyvateľmi pôsobí nádejne. Ale to je tak všetko. Prejazdíme mesto hore dole, ale jediné čo nájdeme je supermarket, kafe s A4 na dverách s oznamom, že je zatvorené a sochu lenina na upratanú na okraji mestečka. Aspoň že je chvíľu slnečno. Nič sa nedá robiť, treba pokračovať ďalej.

O 6 kilometrov ďalej je dedina Promyšlennyj (Промышленный). Maps.me sľubuje reštauráciu a dokonca aj polikliniku. Realitou su ruiny. Promyšlennyj bolo mesto založené hlavne pre baníkov (a ich rodiny), ktorí pracovali v blízkych šachtách – Industriálnej a Centrálnej. V roku 1979 bolo mesto na vrchole, žilo tu 15 000 ľudí, mali tu spomínanú reštauráciu “Parma”, vlastnú polikliniku, dom kultúry, kníhkupectvo, lekáreň a všetku ďalšiu bežnú občiansku vybavenosť. Čo sa stalo behom 80tych rokov sa mi nepodarilo dohľadať, v každom prípade o 10 rokov neskôr sa počet obyvateľov znížil o 90%. Po rozpade Sovietskeho zväzu reštauráciu zavreli, následne rovnaký osud stihol všetky obchody a klinec do rakvy tomu nasadilo banské nešťastie v januári 1998, kedy sa nahromadený metán v Centrálnej šachte vznietil čo viedlo k výbuchu, ktorý v šachte uväznil navždy 23 baníkov. Ďalších štyroch bez známok života objavili na povrchu na mieste explózie. O desať rokov neskôr je Promyšlennyj kompletné opustené mesto.

Hneď pri ceste stojí udržiavaný pamätník obetiam tohto nešťastia, na ktorý ľudia stále nosia vence. A do toho nám v aute z jediného CD, ktoré v ňom je, dookola hrajú clivé melódie Michaila Kruga, ktorého osud je podobne tragický (zabitý vo vlastnom dome 30. júna 2002 pri prepade).

Našou poslednou zastávkou na pomyselnom okruhu z Vorkuty je mestečko Severnyj (Северный). Veľkosťou podobný Vorgašoru a žiaľ aj s rovnakým problémom, nie je sa tu kde najesť. Aj keď mapa popravde nejaký podnik ukazovala, ale to už mi došla trpezlivosť a zaparkoval som to pred Magnitom, kde sme nakúpili šunku, syr, chlieb a krabie tyčinky. Zjeme to v aute zaparkovanom pri ceste o dva kilometre ďalej.

Doba celkom pokročila a späť do mesta prichádzame niečo po štvrtej. V potravinách kúpime poživeň na večer – medovú starejšinu. Janka si spomenie na tie magnetky na vokzale a keď už máme k dispozícii to auto, tak sa tam ideme previezť. Spokojne zaparkujem a na stanici zistíme že obchod je opäť zatvorený. Až teraz nás ale napadne pozrieť sa na otváracie hodiny. Záverečná bola pred hodinou. Aspoň že je otvorené každý deň, tak magnetky vybavíme pri odchode v nedeľu na obed.

Cestou zo stanice pozrieme na jeden z domov na pilótoch a onedlho to už na 4 svetlá odparkujem na veľkom kruháči, v strede ktorého sa nachádza jeden zo symbolov mesta – 14 metrová modrá guľa so strieborným prstencom s nápisom “Vorkuta 67 parallel” odkazujúca na 67 rovnobežku pretínajúcu mesto. Hneď ako vystúpime z auta spustí sa dážď. Už to začína byť pravidlom. Je to skôr však také nenápadné mrholenie, z ktorého je človek behom minúty úplne mokrý. Tento krátky vrtoch počasia tak prečkáme radšej v aute a 35 ročný kovový monument si zblízka obzrieme až keď ustane.

Doslova za rohom po ceste, ktorá sa vlní ako skrčený koberec prichádzame pred budovu letiska. Dizajn veľmi podobný ako v Pečore, budova je však kompletne zrekonštruovaná. V strede “námestia” slúžiaceho ako parkovisko tróni ex-aeroflot helikoptéra Mi-4, ktorá slúži ako pamätník hrdinským letcom arktickej oblasti. Samotný vrtuľník tu viac ako 20 rokov spoľahlivo slúžil pri doprave zamestnancov na tie najodľahlejšie oblasti. Letisko je už bohužiaľ tiež zatvorené, ale zajtra ráno sem ešte plánujeme vybehnúť.

Po celom dni na nás pomaly prichádza únava. Je sedem hodín, čoskoro sa začne stmievať, tak sa zhodneme, že na dnes stačilo. Do navigácie navolím obchodný dom “Mir”. V potravinách tu na večeru nakúpime pelmeni, smotanu a kôpor, ktorý samozrejme nesmie chýbať a spokojne sa vraciame na byt. Na byte si spravíme jedlo, zahráme karty, popijeme koňačik a v rozumnom čase ideme spať. Auto treba do jedenástej vrátiť a ešte chceme ráno čo-to stihnúť.