13.8.2022
Trampské raňajky v zložení paštéta a chleba spláchneme kávou na terase a lúčime sa s premotivovaným majiteľom. Ešte pred Hattushou si to ale namierime k hieroglyfom v Yazilikaya, ktoré sú nejaký kilometer od hotela. Žiaľ nepozrel som si, že kilometer je do celkom prudkého kopca, no čo je lepšie ako studenému motoru hneď naložiť.
Balkan heritage
Na parkovisku pod ”popísanou skalou”, čo je doslovný preklad tureckého názvu Yazılıkaya sa to ešte len prebúdza. Okrem španielskeho páru v jeseni života v camperi, sa tu pomaly zbiehajú predavači suvenírov a miestni rezbári. My sa pomedzi nich prešmykneme bez straty jedinej líry a o pár metrov vyššie už prichádzame k prvým reliéfom.
Yazilikaya bola chetitská svätyňa a na niekoľkých skalách tu tak môžeme dnes, v roku 2022 zadarmo obdivovať reliéfy, ktoré tu na týchto skalách sú už od 13. storočia pred našim letopočtom. Ešte dobre, že to je tu v “strede ničoho”, lebo keby to bolo vystavené dakde v múzeu, alebo nebodaj blízko letiska, tak by to už pravdepodobne skončilo obliate farbou od nejakých attention whores. No ale nemaľujme čerta na stenu.
Nakopnem studený dízel a presúvame sa k Hattushi zložiť reparát. Tú objavil v roku 1834 francúzsky archeológ a cestovateľ Charles Felix Marie Texier, ktorý si to však pomýlil s rímskym mestom Tavium a navyše jeho poznatky, ktoré spísal vo svojej diele “Popis Malej Ázie” viacmenej všetci odignorovali. V roku 1880 o Chetitoch prednášal na Oxforde profesor Archibald Henry Sayce, ale toho pre zmenu publikum zase vysmialo. Všetko do seba zapadlo až na začiatku 20. storočia, na expedícii Nemeckej orientálnej spoločnosti pod vedením profesora asirológie berlínskej univerzity Hugo Wincklera a pracovníka Osmanského múzea v Istanbule Theodora Makridiho, ktorí odkryli ruiny celého starovekého mesta a našli archívy s hlinenými tabuľkami. Niet divu, že celý komplex bol v roku môjho narodenia zapísaný do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. A to spomínam z jedného prostého dôvodu. V takom Grécku, funguje niečo ako jednotné vstupné k všetkým UNESCO pamiatkam. Je teda jedno, či sa jedná o pár pováľaných stĺpov alebo Parthenon v centre Atén, vždy platíte 12 euro. A tu, pri pamiatke rovnakého významu z rovnakého zoznamu je vstupné smiešne euro.
Ďalšou vecou prívetivou pre návštevníkov a menej pre enviromentalistov a historikov je, že celým komplexom, ktorý leží v značne kopcovitej oblasti je možné pohybovať sa autom. Je tu vybudovaná jednosmerná cesta, po ktorej sa proti smeru hodinových ručičiek dá “povymetať” všetky ruiny. Hneď tou prvou, ku ktorej sa dostaneme s dvojkou na podlahe je tá najznámejšia – Levia brána. Žiaľ, okrem nás je tu zájazd talianskych gerontov a ak si kladiete otázku, prečo sa o nich vyjadrujem s dešpektom, rád vysvetlím. Ja neviem, ale keď som bol malý, tak nám vtĺkali do hláv, ako sú starí ľudia rozhľadení, múdri a správni. A potom prídem sem a pozerám sa na 70-80 ročných dôchodcov, ktorí bez akéhokoľvek rešpektu chytajú a lozia po skoro 3500 rokov starých sochách za zábranami kvôli fotke. Opakujem si, že to nebudem eskalovať a kaziť sebe aj im náladu, tak tam stojíme jak takí dvaja retardi a čakáme, kým sa všetky azúrové tričká pofotia a odpracú sa do svojho kabriomikrobusu.
Forza Italia
Keď potom následne pri ďalšej zastávke máme zažívať to isté, tak radšej pridám a na ďalšie ruiny sa vykašleme. Snáď sa teraz na mňa žiaden historik neurazí, ale to najpodstatnejšie sme videli. Dnešný deň by som už rád zakončil pri mori, tak nie je čas na dejepis. Od pobrežia nás delí 255 kilometrov, ak však započítam zachádzku do mesta Amasya približne v polovici, ktoré jednoducho vyzerá príliš dobre nato, aby sme ho odignorovali, dostávame sa na rovných 300 km a 4 hodiny čistého času. Už je takmer poludnie, najvyšší čas vyraziť.
Full throttle nám vydrží až do Corumu, kde si dávame krátku prestávku na pumpe. Tu zoberiem nejaké oriešky, nech máme nejaký snack a teda! Orechy, resp. mix orechov sa u nás kupuje celkom často, ale tento od Lebi Lebi Corum je najlepší, akí sme v živote jedli. Luxusné oriešky a správny pomer je tá správna cesta. Lebo veď čo je horšie ako si nasypať do dlane a nájsť tam 3 kešu, dva vlašské a 42 hrozienok, že hej.
Amasyu dosahujeme o pol tretej a už prvé momenty dávajú tušiť špeciálny status tohto mesta. Žiadne divoké parkovanie, špina a polorozpadnuté domy sa tu nekonajú. Všetko pekne čisté, zrekonštruované a parkovanie na ulici platené. Symbolických 6 lír na tri hodiny je viac ako príjemná hodnota a po nahodení “sviatočného” t.j. tričiek, ktoré nevyzerajú ako by ich práve niekto vytiahol z jazera, môžeme vyraziť do ulíc.
Amasya bola kedysi sídlom pontských kráľov, neskôr sa stala súčasťou Rímskej, resp. Východorímskej ríše a následne centrom islamskej kultúry. Neviem či toto malo alebo má nejaký efekt na súčasnú podobu mesta, ale ten rozdiel si človek hneď všimne. Už len to, že obchody na nábreží rieky Yeşilırmak musia mať názvy prevádzok v jednotnom fonte a farbe je dostatočne výpovedné. Ono veľa na dojem samozrejme spraví aj to, že mesto leží v údolí medzi kopcami, hneď má človek taký kompaktnejší pocit. Najfotogenickejšie sú samozrejme domčeky nad riekou, v pozadí ktorých sa dvíha 500 metrová masa hornín.
Reálne sa poprechádzame popri vode a potom to pri mešite stočíme smerom naspäť a ponoríme sa do ulíc, kde už pozlátko predsa len trochu opadne. V zmrzlinárni zadelím jednu mangovú a pomaly sa začíname obzerať, kde sa neobedujeme. Ja neviem, zas a znova sa opakuje situácia, ktorou som si v živote prešiel už snáď 100 krát. Chceme jesť, ale nevieme sa rozhodnúť kde, vždy sa nájde nejaký malý zádrhel, ktorý vadí a stále človek dúfa, že o chvíľu narazí na “niečo lepšie”.
Lenže sa môže stať aj to, že takto prejde pol mesta a príde k autu a stále si nič nevybral. Vtedy už sa musím prepnúť zo zhovievavého do rozhodného módu a ignorovať všetky poznámky a jednoducho vybrať, kde sa bude jesť a hotovo. Vraciame sa teda do centra a namierim to rovno do pekne vyzerajúcej kebabárne Gaziantepli Yılmaz Usta, ktorú som stihol zaregistrovať. Rovnako ako včera, aj dnes objednávame kombo Urfa Kebab & Tavuk Sis. S tým človek nemôže urobiť krok vedľa. Jedlo opäť výborné, reálne som sa obával, že jesť kebaby každý deň mi začne liezť na mozog, ale to mäso je tak dokonale pripravené, že sa toho nedá dojesť.
Po zaplnení žalúdka môžem prepnúť mozog z hladu na riešenie nocľahu a ako vždy sa odrážam od park4night. Vyhliadnuté mám dva spoty, jeden mestský kemping v mestečku Ünye a druhý Gölge Camp na polostrove Vona s výbornými hodnoteniami. Na 99% som rozhodnutý pre Golge, avšak má to jeden háčik, recepcia je otvorená iba do ôsmej a keď ho nahodím do navigácie, tak v tomto momente máme predpokladaný čas príjazdu presne 20:00. To znamená len jedno, nestihneme to. Plán B je kemp hneď vedľa, ktorý je do deviatej a keby nevyšlo ani to, tak to budeme riešiť operatívne. No nič, kopneme do seba čaj, zaplatím účet a presúvame sa k autu. Do navigácie nahodím želaný cieľ a po luxusnej 2+2 ceste medzi kopcami sa vyberáme v ústrety Čiernemu moru.
Dojazd k cieľu sa premenlivo pohybuje medzi 20:47 až 20:57, takže by sme mali mať stále 3 minúty k dobru. Aj keď samozrejme neverím na nejakú nemeckú precíznosť, tak lepšie prísť o 3 minúty skôr ako neskôr, že áno. Scénický vjazd do Samsunu v údolí strieda obchvat na úrovní striech domov v zlatej hodinke. Pri Čiernom mori, ktoré nás víta čiernou oblohou to stáčame plynule doprava a po pobreží pokračujeme na východ popri štadióne miestneho futbalového klubu, ktorý momentálne kope druhú ligu. Odtiaľto pokračujeme po štátnej ceste D010, ktorá predznamenáva, ako bude vyzerať celá cesta po pobreží, jedným slovom katastrofálne. Nebudem sa rozpisovať, celé sa to dá napísať skratkovito a výstižne – cesta je preplnená, samý kamión a nonstop semafory, ktoré musel časovať človek s vydutím mozgu, lebo nie je možné, že ani keď som prvý na semafore aby som vždy prišiel na červenú.
Jedna, dva , tri stop, v lepšom prípade – jedna, dva, tri, štyri stop. Takto vyzerá spanilých 100 večerných kilometrov až do mesta Fatsa, kde sa konečne z tejto pripečenej cesty odpájam na pobrežnú cestu po polostrove, na ktorej je tma ako v rohu. Všetko dobre dopadne, pred auto mi neskočí žiadne pomätené zviera a tesne pred deviatou v Yali Piknik Camp vyplácam dve noci za ľudových 400 lír (21€). Rozhodli sme sa, že zajtra si spravíme oddychový deň a kde je na toto lepšia príležitosť ako priamo pri pláži. Miesto máme na výber podľa uváženia ale vzhľadom nato, že zajtra je nedeľa, tak radšej sa netlačím úplne k vode, lebo zajtra očakávam pretlak domácich, ktorí sú schopní zaparkovať 50 centimetrov od vás. Kemp pozitívne prekvapí horúcou sprchou, po ktorej otvárame gin so spritom a pri šeleste mora si pripíjame na ďalší deň bez poruchy.
