Maroko 2017

Deň 7 – Marakéš

5.5.2017

Posledný deň sme si celý vyhradili iba na Marakéš. Vstávanie v izbe, kde je úplná tma na budík je čisté peklo. Ešte ráno na izbe prídu výborne správy, že Wizzair zmenil dni letov do Klužu. Zostatok dovolenky sa rovná nule, čiže októbrový výlet týmto padá a ten júlový, na ktorý sme mali už nakúpené prípoje k Čiernemu moru, môžem preplánovať nanovo. Aby toho nebolo málo, tak ma pri raňajkách osere nejaký milý vrabček rovno na hlavu a potom sa ešte zakydám medom. To sa nám ten deň teda krásne začína.

Na nete pozriem, kde by sa cca mala nachádzať nejaká typická garbiareň, kde by sme sa chceli ísť pozrieť. Jednu mi to nájde neďaleko, čo sa mi nezdá a kontrola na satelitnom snímku potvrdí, že je to blbosť. Google ma uvedie na pravú mieru a onedlho už opúšťame izbu a vyberáme sa smerom na západný koniec mediny, kde by garbiarní malo byť na jednom mieste koncentrovaných niekoľko. O dve ulice ďalej sa nám prihovorí jeden chlapík, že ide rovnakým smerom. Tak teda dobre.

Prejdeme pár uličkami a ukáže nám jednu z nich. Tu sa nás hneď pri vchode chytí “sprievodca”, ktorý nás povodí po garbiarni hore dole. V garbiarňach sa vyrába, resp. vyčiňuje koža. To prebieha vytvrdzovaním (stužovaním) koží s použitím rastlinných činiacich činidiel, solí chrómu alebo iných látok ako sú soli hliníka, železité soli, kremičité soli, aldehydy a chinóny alebo iné vytvrdzovacie (stužovacie) syntetické činidlá. Síce nám povie relevantné informácie, ale celé mi to príde príliš hrr hrr, keď sa niekde zastavím, aby som si niečo odfotil, tak už na mňa pozerá, aby som rýchlo išiel. Biznis nepustí a turisti sú chodiaca peňaženka.

Po tejto expresnej prehliadke nám ukáže obchod, kde sa hotové výrobky predávajú a keďže Janka sa už rok chystá kúpiť si tašku, tak sa teda ideme pozrieť. Nakoniec si tu jednu z ťavej kože aj nájde, ale prvú cenu nastrelia príliš vysoko. Nakoniec sa nám to po dvoch odchodoch podarí zjednať na polovicu. Ako vychádzame z obchodu, tak sa na nás ešte nalepí náš “sprievodca” a pýta peniaze za prehliadku. Na moju otázku, že koľko by si predstavoval mi povie 300 dirhamov (cca 30€) načo sa ho spýtam, či načisto stratil rozum. Argumentuje, že to ide do nejakého fondu na udržanie tradicií a podobne, tak sa ho pýtam, či mi dá nejakú potvrdenku s pečiatkou. To sa tvári, že nerozumie popri tom a začnú sa pri nás pristavovať ďalší chlapíci z okolia, že mu mám zaplatiť. Moja blbosť je, že nemám menšiu bankovku ako stovku, tak mu ju strčím do ruky so slovami, nech si ju užije. Vraciame sa na izbu odložiť tam tú tašku a som nasratý sám na seba. Ani ta garbiareň nebolá tá, čo som videl na fotkách, tak ešte rýchlo trochu pogooglim a hen, tá správna bola hneď vedľa.

Inou uličkou sa teda vyberáme naspäť. Pred vchodom si nás zas odchytí iný “sprievodca” a tomu už narovinu poviem, že mu dám max 50 dirhamov a nič viac. Táto garbiareň je približne tri krát taká veľká ako tá predošlá. Aj tento nás skúša súriť, že už treba ísť, tak mu poviem, že my sa nikam neponáhľame a do žiadneho obchodu nepôjdeme. Vtedy pochopí, že by s nami iba strácal čas a ide loviť ďalších. Pri odchode stretneme nášho prvého “sprievodcu” so skupinkou dôchodcov, tak jednému z nich poradím, nech mu neplatia viac ako 50.

Odtiaľto sa rôznymi bočnými uličkami vyberáme smerom na námestie. Trochu ma rozčuľujú niektorí okoloidúci, ktorí majú pocit, že sme mozgovo slabší a musia mi neustále ukazovať cestu kade mám ísť. V mikropotravinách kupujem dve malinovky,. Predavačovi podám bankovku a na ňom je normálne vidieť ako rozmýšľa, čo s výdavkom. Ceny už poznám, sú cca podobné, tak najprv sa tvári, že toľko to malo stáť, ale keď vidí, že sa nehýbem, tak mi vráti aj zvyšné mince. Viem, že je to pár centov, ale odmietam všetko preplácať len preto, že som prišiel z Európy. Čím sme bližšie k námestiu, tak obchodov pribúda. Z neustáleho zvolávania, aby sme sa išli pozrieť dnu som už trochu otrávený.

Vychádzame na námestí, kde sa teraz ešte celkom dá chodiť. Na obed si zájdeme do Glacieru, kde si pripomenieme európsku kuchyňu a dáme si pizzu. Pri káve si ešte užijeme výhľad na námestie s opicami na reťaziach a otupenými kobrami a ideme si na chvíľu oddýchnuť na izbu.

Podvečer sa rozhodneme, že centra už stačilo a vyberieme sa prejsť sa mimo neho. Popri mešite sa dostaneme do pekného parku Lalla Hasna, taká malá zelená oáza v strede mesta. Tu mi pouličný predavač kávy jednu nanúti aj keď mu hovorím, že nemám peniaze. Až pohľad do mojej prázdnej peňaženky ho presvedčí a sklame zároveň. Dám mu posledných v prepočte 30 centov čo naškrabem, tak aspoň niečo.

Od parku zvolím blbú trasu a ideme popri nudnej ceste okolo vonkajšieho múru mediny. Cez rušný kruháč sa pomedzi obytné domy dostaneme až k zastávke autobusov El Ahbas. Tu úplne absentuje ten ruch centra, slnko pomaly zapadá a my sa usadíme v jednom miestom snack bare a na večeru si zadelíme sendviče. Okolo nás iba miestni a ceny zrazu tretinové.

Zapadajúce slnko robí krásne svetlo a s tmavou oblohou plnou mrakov to vyzerá parádne. Vyberáme sa bočnými uličkami s obchodmi, kde sú takmer ibamiestni. Nikto tu na nás netlieska, nepíska ani nekričí. Úplný kontrast k centru.

Kúpime tu nejaké magnetky a henu a po polhodinke ležérnej chôdze sme na námestí. Deň ideme zakončiť opäť do Café Glacier, kde si za posledné peniaze obejdnáme dva mätové čaje. Zrazu si pýtajú aj príplatok za servis (čaj treba predsa doniesť zo spodného poschodia a to nie je zadarmo). Ale stôl si musíme upratať sami. Na to sa vzťahuje asi iný poplatok. Užijeme si posledné výhľady na rušné námestie a ideme to zalomiť.