2.8.2023
Čo mi prinesie posledný deň na výlete je evidentné – presun domov. Našťastie však zajtra nevstávam do žiadnej práce a preto si môžem dovoliť neprežiť tento deň s podvedomým stresom, že ma zajtra čaká 8 a pol hodiny sedenia pri počítači. V skratke to znamená, že sa nemusím ponáhľať. Ráno sa tak pekne najem bez ponáhľania a krátko po desiatej dávam Kozici dovidenia. Rozlúčkové kúpanie v Jadrane si šetrím na pláž Ðiga v Senji. To je presne tá, kde som sa kúpal minulý rok v posledný októbrový deň. Porovnávať takmer november so začiatkom augusta samozrejme nedáva žiaden zmysel. Pokým na sklonku jesene som tu bol úplne sám a hladina bola neobvykle pokojná, teraz je to tu plné kúpačov. Auto nechávam na platenom parkingu, beriem to najnutnejšie a o pár minút neskôr sa už vznášam na hladine luxusne čistej vody.
Za tú takmer hodinu, čo tu strávim sa pláž postupne plní a pred pol dvanástou to tu balím. V pobočke pekárne Mlinar zadelím syrový burek, ktorý skonzumujem na socku na schodoch nad obchodmi a poslednou zastávkou pred definitívnou cestou na rodnú hrudu je supermarket, kde nakúpim nejaké zásoby domov. Hlavne teda trojlitrové balenie vína, ktoré sa tu stále veľmi oplatí.
Spanilá jazda domov nemá dlhé trvanie, len pár zákrut nad onou legendárnou, kde sme pred dvoma rokmi definitívne dokerovali kvôli pokazenému naftovému čerpadlu sa moja púť opäť zastaví. Našťastie tentokrát nie pre poruchu, ale kvôli nehode o pár sto metrov vyššie, ktorá úplne zablokovala oba jazdné pruhy. Keď narátam cestou hore už tretiu sanitku a druhú odťahovku, tak to neveští nič dobré.
Po vyše hodine sa nakoniec podarí sprejazdniť aspoň jeden pruh a pohľad na poľskú rodinu od Štetína a ich Mercedes rozbitý o skaly na kraji nie je veľmi príjemný. Šťastím v nešťastí je teda aspoň to, že to skončilo bez exitusu a všetci sa hýbu po vlastných. Ja sa onedlho pripájam na diaľnicu a odtiaľto až po odbočku na Čakovec je to štandardná diaľničná nuda, kde je jediným vzrušením obed v Burger Kingu. Na poslednej pumpe beriem plnú lacnej chorvátskej nafty (vzhľadom k cenám vo V4), chvíľu sa pokochám úhľadným slovinským vidiekom a opäť sa vraciam do východoeurópskej reality po vjazde do Maďarska. Smutnou realitou je, že z hranice to mám domov len smiešnych 230 kilometrov, ale časovo je to od tri a pol až k štyrom hodinám podľa situácie. A to je doslova tragické. Z tohto bodu zvyčajne domov už len prefrčíme, minulý rok som však pri ceste objavil veľmi pekné miesto, tak sa tu zastavím aj teraz. Keď už pre nič iné, tak aspoň ponaťahovať skrehnuté končatiny a spraviť si pár fotiek.
Zo zvyšku cesty už toho veľa za reč nestojí, možno tak len to, že som si nemyslel, že sa niekedy dožijem toho, že s touto starou kraksňou, čo má 50kW budem musieť na okreskách obiehať majiteľov elektroáut s cenovkou 100 000+, ktorých stropom bude rýchlosť 80 km/h. Smiešne.
Páči sa vám tento obsah?