13.8.2020
O ôsmej sme už nastúpení na raňajky. Bufetovej forme na nejaký čas odzvonilo a nahradili ju A4 so zoznamom jedál a nápojov. Vykrížikujeme teda čo chceme, potom to zjeme a po kávičke ešte hodíme na izbe rýchlu sprchu.
V uliciach mesta, na ktoré som zatiaľ počul len samé pozitíva sme o desiatej, tak sa nato teda poďme pozrieť. Prvé čo mi udrelo do očí už včera sú davy. Centrum máme doslova za rohom a korona-nekorona, ľudí je tu ako nasratých. Po ulici Stągiewna posiatej terasami sme už po 200 metroch pri Zelenom moste. Ja som síce v Gdansku poprvé, ale pohľad na Google Street view prezradí, že práve tých 200 metrov prešlo v posledných rokoch masívnym progresom. Zelený most tu stojí už od roku 1564 a tvorí vstup do neveľkého starého mesta. Okrem toho je z neho asi najlepší výhľad na tehlové domy na brehu rieky Motlawa.
Hneď oproti im sekundujú dvojročné novostavby popod ktoré sa prejdeme, aby sme mali lepší výhľad na Żuraw, ktorý dominuje nad všetkými ostatnými. Brama Żuraw je v preklade žeriavová brána a presne taký bol jej účel v minulosti, kedy pomáhala pri vykladaní tovarov z lodí. Postupne sa však zmenila na jednu z dominánt mesta a stala sa jeho ojedinelou vstupnou bránou. Časom pochopiteľne úplne prestala plniť svoju pôvodnú funkciu a dnes tu sídli námorné múzeum.
Úplne čerstvou novinkou je však otočný most pre peších rovno pred nami, ktorý otvorili iba pred 13. dňami. 57 metrový most za 2,3 milióna euro bol vybudovaný na umelom ostrove a pri premávke sa v smere hodinových ručičiek otočí kolmo na rieku, čo sme mali to šťastie vidieť na vlastné oči.
Od rieky sa necháme vtiahnuť do uličiek starého mesta. To zrovna neoplýva rozlohou, ono aj keď sa to nezdá, ale je len o trochu väčšie ako to bratislavské. Prichádzame na najznámejšiu ulicu, ktorou je Dlugi Targ. O tom sa všade dočítate, že vás tu čaká nádherná architektúra (pravda) a jedna z najkrajších prechádzok v meste (nepravda). Realitou sú davy, pouliční umelci a otravní rozdávači letákov s úžasnými zľavami do reštaurácii. Ale zas to je hlavná ulica, tak sa to dá čakať. Ale viem si predstaviť, že v takom apríli to tu mohlo byť ideálne.
Od davov si to namierime doprava a pred nami sa ukáže Bazylika konkatedralna Wniebowzięcia Najświętszej Maryi Panny w Gdansku, alebo jednoducho Katedrála v Gdansku. Jej stavba trvala približne 150 rokov a jedná sa o najväčší kostol v meste. A to znamená, že z jeho 80 metrov vysokej veže bude aj najlepší výhľad. Expresne obkukneme interiér potom a zakúpime dva bilety na vyhliadku.
Cestou hore je potrebné zdolať 400 schodov, po ktorých nás vo finále čaká štvorec o rozmeroch asi 2×2 metre. Odtiaľto aj samotný Gdansk pôsobí kompaktne, ale to je len optický klam, keďže mesto sa ťahá na sever. Cestou dole začne vo veži zvoniť a to je tiež celkom zážitok, v ušiach mi zvoní potom ešte ďalších 10 minút.
Športový výkon vybalansujeme v Pijalnii Wódki i Piva, kde sa dohodneme na ďalšom postupe. Sme sa tu chceli rovno aj najesť, ale že žurek až od druhej, tak to opäť nevyšlo. Po dvoch Warkach to radšej balíme a vyberáme sa tematicky po Piwnej.
Chvíľu nato som na mape našiel nejaký Bar Turystyczny, čo by mala byť nejaká strašne originálna táckareň. Po príchode sa však ukáže, že rovnaký nápad mali asi aj všetci ostatní turisti v meste a okrem toho nič z toho čo chcem nemajú, tak skončím s rezňom. Kalórie doplnené, môžeme pokračovať.
Uličkami sa dostávame k fotogenickému Domu Cechu mlynárov (Dom Cechu Młynarzy) postaveného v roku 1831. Zaujímavosťou je, že toto nie je miesto kde ho postavili, pôvodne totiž stál o niekoľko desiatok metrov vedľa a sem ho presunuli neskôr. Počas vojny takmer ľahol popolom a súčasný vzhľad je výsledok rekonštrukcie 23 rokov dozadu. Dnes je tu reštaurácia a minihotel.
Po ďalšom kilometri prichádzame na Plac Solidarności, kde sa začali písať dejiny moderného Poľska. O Solidarności musel počuť každý, kto nie je úplný ignorant. Toto hnutie vzniklo v septembri 1980 ako priamy následok letných odborových štrajkov v Gdanských lodeniciach, kedy štrajkujúci okrem zvyčajných odborárskych požiadaviek vyhlásili aj politické požiadavky: legalizáciu nezávislých odborov, čo by pre komunistov znamenalo koniec monopolu moci. Vedúcou postavou sa stal elektrikár a neskorší prezident Poľska a držiteľ Nobelovej ceny za mier Lech Wałęsa. Koho zaujíma čo nasledovalo po štrajkoch, môže si o tom prečítať v článku Historickej Revue. V strede námestia dnes stojí masívny monument venovaný obetiam protestov ešte z roku 1970.
V týchto miestach väčšina turistov končí a stočí to doprava smerom k múzeu 2. sv. vojny. My ale pokračujeme popri starých tehlových nájomných robotníckych bytovkách smerom do prístavu. Hipsterizmus Poľsko neobchádza, aj tu sa staré haly premieňajú na kluby, ktorým sekundujú bary v lodných kontajneroch.
Pôvodne som mal v pláne cez most prejsť k lodeniciam, ale závora s legitimáciou nám spravili škrt cez rozpočet. Ako bolestné si dáme hipsterské pivečko z pojazdného stánku a poobedných chill na lehátkach s výhľadom na industriáne srdce mesta. Trochu sa ešte pomotáme medzi budovami a úspešne sa mi tu podarí z foťáku stratiť šrobovaciu spúšť aj krytku blesku naraz.
vpred k svetlejším zajtrajškom
Peši sa presunieme k budove poľskej pošty, na ktorú 1. septembra 1939 zaútočila divízia SS Heimwehr Danzig, čo bol jeden z prvých aktov 2. sv. vojny. 52 pracovníkov odolávalo útoku 15 hodín, ale potom to vzdali. Až na štyroch, ktorým sa podarilo počas vzdávania sa ujsť, boli všetci nemeckým vojenským súdom poslaní na smrť. Tomuto boju, ktorému sa v histórii Poľska prikladá náležitá pozornosť, bol ešte za hlbokého socializmu v roku 1979 venovaný moderný pamätník. Ten je rovno vedľa pošty a zobrazuje vojaka, na ktorého dohliada “anjel” a kŕdeľ vtákov.
Spomínané moderné múzeum 2. sv. vojny je na tri kotrmelce odtiaľto. Čas už relatívne dosť pokročil a to máme ešte v pláne návštevu Westerplatte. Instantne teda píšem starému harcovníkovi Antonovi, ktorý už má jeho návštevu za sebou a zisťujem potrebný čas na návštevu. Odporúčané 2-3 hodiny nemáme, tak namiesto kúpy lístkov volám Bolt.
O pol hodinu neskôr vystupujeme na Westerplatte. Krátke historické okienko: v Slobodnom meste Danzig bola nacistická podpora na historickom maxime medzi prevažne nemeckým miestnym obyvateľstvom, ktoré sa Hitlerova vláda už roky pokúšala pripojiť k Tretej ríši. Na Westerplatte sa nachádzala jediná poľská vojenská prítomnosť v oblasti. Napriek tomu, že Westerplatte bol malý a zle strážený, bolo prekvapivé, že práve na jeho území sa odohrala vôbec prvá bitka 2. sv. vojny. Poľská vojenská posádka sa tu skladala iba zo 182 vojakov, títo však vydržali 7 dní osamote odrážať nemecké pozemné, námorné aj letecké útoky. Obrana polostrova pred nepriateľskou presilou bola pre brániacich sa Poliakov na iných miestach veľkou inšpiráciu ako tomu bolo napríklad na polostrove Hel, ktorý sa bránil až do začiatku októbra 1939. Hneď po prvých pár desiatkach metrov prichádzame k jednej zo “zakonzervovaných” budov, kde sa dá prejsť po vyznačenej trase.
Na konci polostrova sa nachádza mohutný 25 metrový „Pamätník obrancom pobrežia“s zdobený reliéfmi a nápismi, ktoré vzdávajú hold obrane poľského morského pobrežia, námorným bitkám druhej svetovej vojny, na ktorých sa zúčastnili poľskí námorníci a vojaci, ako aj bitke pri Lenine, bitke pri Studziankach a bitke pri Kołobrzegu. Cestou späť dáme ešte krátke intermezzo pri Baltiku a namierime si to do malého prístavu, odkiaľ sa dá do centra dopraviť loďkou.
Operujú tu viaceré s rôznymi cenami, tá najbežnejšia práve odchádza. Do mesta sa nám vracať ešte nechce, hlavne keď sa tu nachádza niekoľko sympatických bufetov. Vyberieme si ten najbližšie k vode a k.o.n.e.č.n.e. sa mi podarí objednať si žurek. Po večeri prichádza posledné vodné taxi – štýlová “pirátska” loď, ale keďže sa nám nechce ponáhľať necháme ju plávať. Pri romantickom kombe pivo & západ slnka popozeráme ako remorkéry potiahnu do prístavu nákladnú loď Yeoman Bridge.
Tma príde rýchlo, tak treba vyriešiť presun do mesta. A keďže som lenivý, tak sa spoľahnem na Uber. Igorko sa síce nachádza pekne ďaleko, ale jazdu potvrdí. Len sa mu nejak nechce pohnúť. To mi už je jasné, že pravdepodobne čaká, že budem netrpezlivý a jazdu zruším, ale ja mám čas. Po 15 minútach teda konečne vyštartuje a nakoniec príde. Vysadiť sa necháme hneď pri hoteli a ideme sa ešte prejsť vysvieteným centrom, kde je snáď ešte viac ľudí ako cez deň.
V Pijalnii dáme ešte dva drinky, ktorých pokojné pochlipkávanie preruší jačanie hysterky, ktorú bulovitý sbskár uprace z podniku, lebo nerešpektovala, že tam nemá chodiť s vlastnými hranolkami 😀 Potom sa cítila veľmi dotknuto a vehementne sa domáhala jeho mena a chcela si ho fotiť. Po tejto komediálnej vsuvke toho máme na dnes akurát tak dosť a vraciame na hotel.