13.8.2021
Luxus dvoch nocí na jednom mieste nás podvedome spomalí tak, že dlažby ulice sa naše nohy dotknú až o desiatej. Z hotela len stačí zabočiť za roh a už sme priamo na námestí, už len nájsť nejakú kaviareň, kde do seba hodíme raňajky, alebo teda po správnosti už desiatu. Zaparkujeme to v prvej, ktorá nám príde pod ruku – hipstersko-romantickej Jolly, kde nemôže chýbať atrapa bicykla. Po sacharidovej bombe sa vyberáme “objavovať” mesto. Teda skôr Janka, ja som už Černivci absolvoval keď bol ešte svet na poriadku na jeseň 2019.
Na vymretej pešej zóne hľadám Pijanu Višňu, ale buď som retardovaný alebo tu už jednoducho nie je. No čo už. O kúsok ďalej prichádzame ku katedrále Ducha Svätého, ktorá sa už druhý rok pýši žltým náterom (ružová is so 2018). Vnútri som v krátkych dotrhaných nohaviciach popravde cítil mierny diskomfort, ale absencia piktogramov zakazujúca tento rúhačský odev ma upokojila.
Z prezdobeného interiéru sa presúvame na Katedrálne námestie, kde ani od mojej poslednej návštevy nebadať akýkoľvek progres, stále je to iba prázdna plocha so zástavkou trolejbusov, na ktoré dohliada monument venovaný obetiam Veľkej vlasteneckej vojny (Druhej svetovej v západnom jazyku). Najväčšou bizarnosťou námestia je ale fakt, že na jeho druhom konci, presne oproti katedrále, sa nachádza väzenie. Teda nie v pravom slova zmysle väzenie, ale centrum predbežného zadržania, obdoba nášho Justičného paláca.
Pri “izoljatore” to stáčame na sever a to už je jasné, kam naše nohy povedú. Popri vostočných mašinách v pokročilom štádiu rozkladu sa prepracujeme do malého parku so sochou spisovateľa Juriho Fedkoviča, ktorý v tejto metropole skonal 133 rokov dozadu. Odtiaľto je pekný výhľad na maršrutky a trolejbusy, ktoré sa striedajú na priľahlej zastávke, ale čo je dôležitejšie, začína sa nám ukazovať legendárna Černovická univerzita, kam máme namierené.
Predtým sa ale ešte v magazine osviežim Borjomi a na konci ulice sa už pred nami objaví v plnej kráse komplex školy, ktorá by ako z oka vypadla univerzitám z ostrovov obývaných anglosasmi. Pravdou však je, že za ňou stoja zlaté české ručičky, celý komplex bol v rokoch 1864 až 1882 postavený na základe plánov českého architekta Josefa Hlávku, a to že je to naozaj práca hodná ocenenia, svedčí zaradenie komplexu Univerzity do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Pri bráne nás už tradične odchytil SBSkár so vstupným, len nejak nerabotal terminál a vydať tiež nemal. Donútený tlakom okolia v obchode kupujem magnetku, aby sme sa cez bránu vôbec dostali. Upravené záhrady, klenby a pekné počasie je príjemné kombo. Na rozdiel od minulej návštevy som tentoraz nakukol aj do Kostala troch hierarchov, kde som vymákol svadobný obrad.
Janke som však chcel ukázať univerzitu hlavne zvnútra, ale hneď za dverami nás čakala studená sprcha a zákaz vstupu mimo oficiálnych prehliadok. To je nevýhoda toho, že je leto, v novembri sme sa hravo infiltrovali medzi študentov a voľne vandrovali chodbami. Chuť nám napraví aspoň prienik do druhej budovy, kde nebolo absolútne nikoho a voľne sme sa prechádzali po chodbách rôznych katedier.
Presne v týchto chvíľach sa deň prehupol do svojej druhej polovice a my tak opúšťame akademickú pôdu a vyberáme sa smer vokzal. Jeden a pol kilometra dolu kopcom ospalými ulicami a to už sa od mačacích hláv dvíha elegantná budova vlakovej stanice z roku 1903. Nakukneme aj dnu a na peróny ale je tu presne nula vlakov, tak otočka a hneď si to namierime do bistra cez cestu.
V tomto teple sa treba osviežiť a preto hneď objednávam dva čapáky. Keď však obsluha chlapíkovi pri vedľajšom stole prinesie vareniky a šalát, hneď objednávam pre nás to isté a rovno máme vybavený aj obed. Po jedle ešte jedno pivečko a môžeme sa ísť прогуляться.
Tragikomická vsuvka – vlaková stanica leží na ulica Haharina. Pripomína vám to niečo? Áno, je to presne ten Gagarin, ktorý bol prvý vo vesmíre, len Ukrajincom to už s tou hrdosťou občas trochu prepína, tak je z neho Haharin. Ešte lepšie sa k tomu postavili v článku na stránke Národnej technickej univerzity v Kyjeve, kde sa dotyčný pán v jednom článku volá Haharin, Gagarin aj Gaharin. To asi aby bolo všetci spokojní.
Radšej to teda stočíme na hlavnú a popri trolejbusoch a nesmrteľných PAZ-och 3205 stúpame k centru. Tu nás zaujme snehobiely GAZ-24 “Volga”. Zhodou náhod pri nej stojí majiteľov otec, tak sa stihne pochváliť synovým vkusom a porozpráva nám čo ešte na aute treba dotiahnuť.
O pár metrov vyššie obkukneme jeden z landmarkov mesta Dom-Loď (Будинок-корабель), podľa mnohých zdrojov najkrajšia stavba v meste. V magazine sa osviežime nanukmi, ktoré skonzumujeme pre istotu na lavičke pod dohľadom Tarasa Ševčenka. Pred miestnym kinoteatrom míňame burzu obrazov od lokálnych umelcov a ideme sa prejsť na ulicu 28. júna (na Ukrajine Deň ústavy) pozrieť dom, kde sme na poslednom výlete boli ubytovaní v jednom z pofidérnych bytov. Vidím, že ani tu sa nič nezmenilo, tak to stáčame naspäť smer centrum a popod legendárny mural prichádzame k budove Hudobného a dramatického divadla. Fotka s Ladou vybavená, už by to chcelo aj nejaký chill.
Ako na zavolanie je na rohu upscale kaviareň Bakara Kava (Бакара Кава), len pri naceňovaní vína asi stratili boha pri sebe a ja tiež nie som padnutý na hlavu aby som na Ukrajine platil hodinovú mzdu za deci vína. Teraska je však podmienka, tak sa postupne prepracujeme až na pešiu zónu, kde si z nich môžeme vyberať. Ako taký nenápadný ušmudlaný drahokam sa ukáže byť terasa podniku Vjo (Вйо), ktorá má všetko po čom moje srdce túži. Ukrajinské vína v ponuke, nezdravý snack k tomu a luxusné výhľady. Vybavené.
Celodenné chodenie na slnku a víno si vybralo svoju daň, tak si ideme oddýchnuť na izbu. Šlofík neurazí a večer sme opäť v hre. Ale to teda už čistá pohodička, prejdeme sa vysvietenou a preplnenou pešiou zónou, ale je to bez šance niekde si sadnúť.
Pozlátko, krátke sukne a výstrihy končia hneď ako človek zabočí za roh. Tu už ostávajú len tmavé ulice a socky pred magazinom. V jednom z nich kupujeme víno a veľmi milá teta nám ponúkne aj vývrtku a prihodí aj poháriky. Full servis. Ukrajinské Chardonnay stiahneme na lavičke pred radnicou a o polnoci hajde na izbu. Úspešný deň za nami.
