28.8.2025
Raňajky v cene sú niečo, čo moje pohodlné ja vždy poteší a moje dobrodružné ja zároveň vždy zarmúti. Keď mám totižto raňajky na ubytku, nie som ničím nútený (teda hladom) sa ráno mobilizovať a vyraziť do ulíc. To platí samozrejme aj dnes, keď ku švédskym stolom v priestorovo veľkorysej sále dorazíme až o štvrť na desať. Ale to nevadí, treba niekedy aj spomaliť. Výber je naozaj nad moje očakávania a chlieb vo vajci je viac ako príjemným bonusom.
Tým menej príjemným je pochlipkávať kávu z plastového pohárika, ale tak nemôžeme mať všetko. V dosť pomalom tempe sa vychystáme aj do sparného dňa a do električky vstupujeme o 11:21:29, čo viem úplne presne, lebo je to napísané na lístku. A prečo som si tento viacmenej úplne bezvýznamný údaj zapísal? Lebo som si po vystúpení chcel naozaj overiť, že sme sa do centra terigali 36 minút. Čo by možno nebolo nijak nepríjemné, keby to bolo ako včera, keď na nás v prázdnej električke cez otvorené okná pofukoval letný vánok. Dnes sa však dovalil nový Stadler, čo ma najskôr veľmi potešilo, ale to mi vydržalo asi tak tri zastávky. Električka je totiž zaprataná na prasknutie, miesto na státie sa nám ušlo na nie veľmi príjemnom mieste a čo je najhoršie, klíma absolútne nestíha a v električke je nedýchateľne.
Ku koncu som už chytal pomaly točáky a nevedel sa dočkať našej finálnej zastávky pred radnicou. Kto by to bol povedal, že stará hajtra bude komfortnejšia ako najnovší výkrik švajčiarskej techniky. Degres ako oči. Čerstvý vzduch je tak vykúpením a po rýchlej fotečke sa zo spoteného námestia skrývame v tieni uličky Avdage Šahinagića, ktorá po nejakých dvesto metroch končí pri schodoch. A tie zase vedú k lanovke, ktorá nás vyvezie na kopec Trebević, kde sa nachádza ďalší pozostatok olympijských hier, ktorý som naposledy tiež hanebne odignoroval. Ale pekne poporiadku.
Kaviareň na rohu so sedením na ulici a dokonca ešte aj v tieni sa priam ponúka, tak podľahneme a už aj stroj tlačí dve porcie poriadneho americana. Mierne faux pas si vyrobíme verbálnym vyjadrovaním istej miery dešpektu (proste komentovaním nahlas), nad skupinovým turizmom, keď sa okolo nás valí stádo výletníkov, aby sme zistili, že sa jedná o našich krajanov. Nevedel som, že Sarajevo je také obľúbené. Nič to, vulgarizmy nepadali, vlastne to bolo celkom nevinné, nie je sa začo hanbiť. Aspoň v tomto prípade.
pitný režim
Po kopnutí druhej kávy by ste asi čakali, že sa usadíme do kabíny lanovky, ale kdeže. Preskočili by sme tak jedno veľmi dôležité, aj keď smutné miesto. Ale tie žiaľ k Sarajevu tak nejak patria. Hneď vo vedľajšej budove sa totiž nachádza priestorovo síce kompaktné, ale dojmom veľmi silné múzeum. Ak niekto zvykne čítať tieto moje grafomanské výplody častejšie, alebo ich už v živote niekoľko prelúskal vie, že ja jednoducho nie som veľmi muzeálny typ človeka. Iste, určité druhy múzeií mám rád, tie ktoré sa venujú technike asi hrajú prím, ale vysoko zaujímavé sú pre mňa aj múzea histórie, resp. lepšie povedané nedávnej histórie. A tam vojna v Juhoslávii jednoznačne patrí. Múzeum vojny je malé. A tým myslím naozaj malé. Asi ako dvojizbový byt. Ale taký ozajstný, nie taký, ktorý má kuchyňu v obývačke. Ono to asi inak ani ďaleko nebude od pravdy, keďže sa to nachádza na prízemí obyčajného rodinného domu a prevádzkuje ho rodina vojnových preživších. Niektorých možno prekvapí, že sa tu nenachádza absolútne žiaden personál, len turniket, kde sa dá platiť kartou. Alebo nedá, podľa toho, aký veľký autista ste.
Kompaktný priestor zobrazuje každodenné prežitie a život v obliehanom Sarajeve a je doslova obsypaný rekvizitami. Niektoré za sklom, niektoré nie a niekoľko “exponátov” je interaktívnych. Napríklad pedále z bicykla napojené na dynamo, ktoré potom poháňajú kazetový prehrávač s dobovými nahrávkami. Najsmutnejšie na tom všetkom však je to, ako sa história opakuje. Keď sa toto dialo bol som len malý blbeček, ktorého vrcholom záujmu boli céčka a už Tatry boli pre neho ďaleko asi tak, ako sú dnes Himaláje. Juhošku som poznal len zo spomienkového optimizmu širšej rodiny a vojna bola pre mňa skôr abstraktný pojem. O tridsať rokov neskôr tu máme to isté v podstate rovnako za rohom a napriek enormnému pokroku v prístupe k informáciám sa mi chce vždy po čítaní komentárov od väčšiny mojich spoluobčanov grcať.
Príchod ďalšieho návštevníka ma vytrhne z týchto nepríjemných úvah a je to vlastne signál vrátiť sa do víru mesta. Alebo skôr konečne otestovať tú lanovku. Nie, tú som naposledy neodignoroval, znovu funguje len od roku 2018, po tom čo bola od osemdesiatehodeviateho mimo prevádzky. Paradoxne jej životnú púť neukončila vojna, ale Inštitút “ZRMK” z Ľubľany (Zavod za gradbeništvo – ZRMK” (National Building and Civil Engineering Institute)), ktorého múdre hlavy po opakovaných problémoch lanovky v rokoch 1977, 1982, 1986, 1987 sa 18. novembra 1989 rozhodli, že stačilo. Potom prišla vojna a obliehanie mesta a pohyblivým terčom naozaj nikto byť netúžil. Po vojne neboli na takého huncútstva peniaze a na lepšie časy sa zablyslo až niekoľko rokov po prekonaní svetovej finančnej krízy.
Šiesteho apríla 2018 sa to konečne podarilo a od tohto dňa vás jedna z 33 gondol za 7 minút prepraví o 577 metrov vyššie. Mufid Garibija, projektant stanice lanovky Trebević a východiskovej stanice, sa nechal počuť, že celá dráha bude panoramatická a stanice a gondoly budú dominovať sklu, čo prispeje k pôžitku návštevníkov z výhľadu na Sarajevo. To je síce možno pravda, ale zato pohľad na cenník k môjmu pôžitku rozhodne neprispel. S dvojitými, či dokonca trojitými cenami som sa už vo svojom živote v zahraničí stretol niekoľkokrát. Avšak nikdy som sa nestretol s percentuálne tak veľkým rozdielom pre domácich a “cudzích”. Ak sa vám v peňaženke váľa občiansky Bosny a Hercegoviny, máte to tak za tri eurá. Ak akýkoľvek iný, vynásobte to piatimi. A nie, nepomôže vám ani vypýtať si lístky ako domáci, ak chcete cenu ako domáci, kontrole dokladu sa nevyhnete. S nevôľou tak pustíme tridsať eur a malou náplasťou je aspoň to, že tu funguje čistý balkánsky systém, čiže nikto ma nenúti cestovať v kabínke s cudzími, ale každý ide pekne tak ako si praje. Aj to sklo je prekvapivo čisté. Druhú malé bezvýznamné plus.
Na hornej stanici by človek čakal, že sa celý bez seba rozbehneme k bobovej dráhe obdivovať odolnosť železobetónu, ale nie je tomu tak. Namiesto toho nasleduje káva číslo 3 na teraske so solídnym výhľadom na sparné mesto pod nami a keď kofeín konečne zaúčinkuje, môžeme vyraziť.
najlepšie stoly sú žiaľ obsadené
O tom ako sa Sarajevo dostalo k organizácii Olympijských hier som už písal včera, posuňme sa teda radšej priamo k bobovej dráhe. Boby som popravde nikdy nesledoval, najviac z nich som asi videl vo filme Kokosy na snehu a prime time olympijských hier, ako ho ja vnímam, ma tiež minul. Na tomto webe som sa už obtrel o niekoľko mojich pre niekoho divných teórii, ale myslím, že olympijská tu ešte neodznela, dovolím si tak malú vsuvku. To, že po Druhej svetovej vojne nasledovala tá Studená, ktorá sa skončila až zistením, že komunizmus naozaj nefunguje vie, každý, koho zaujíma z histórie viac, ako kto dal komu včera na farme svoj syfilistický venček. Studená vojna v istom zmysle nebola naozajstnou vojnou, keďže nikdy neprišlo k priamemu vojenskému stretu hlavných aktérov. Kde však v tom starom dobrom bipolárnom svete k stretu Západu a Východu prichádzalo boli práve olympijské hry, ktoré boli akýmsi preneseným, alebo priam až substitučným bojovým poľom, kde sa tieto dva úplne odlišné pohľady na spoločnosť, jej usporiadanie, hodnoty a pohľady na život samotný, stretávali. A práve z tohto dôvody boli podľa mňa olympiády počas tohto obdobia tými najlepšími a najvzrušujúcejšími, aké nám história ponúkla. Pretože neboli iba o jednotlivcovi, neboli iba o krajine, boli a hodnotovom presvedčení a túžbe dokázať, že “náš svet a náš pohľad na život” je lepší, hodnotnejší, čistejší a správejší, ako ten váš. Nič z tohto som samozrejme nezažil, keď sa v Sarajeve bobovali, skákali na lyžiach, či korčuľovali na krásu alebo čas, nebol som ešte ani len v plánoch. Ale viem, ako to na mňa dodnes pôsobí. Ale vráťme sa k bobom, teda k ich dráhe.
Komplex dráhy navrhol architekt Gorazd Bučar s víziou flexibility možnosti prispôsobivého využitia, aj preto ju možno rozdeliť na tri segmenty. Ostrý krst si odbila v roku 1984 prvou súťažou, kedy sa na nej uskutočnilo 1 246 jázd dvoj a štvorčlenných bobov s iba štyrmi prevráteniami a hláseným iba jedným vážnym zranením. Odborníci FIL (Medzinárodná federácia sánkarskej dopravy) a FIBT (Medzinárodná federácia bobovej a sánkarskej dopravy) označili trať za „bezpečnú, rýchlu a technicky zaujímavú, ktorá vyžaduje extrémnu koncentráciu a technické znalosti“. Teraz prejdime k niekoľkým technickým údajom, koho to nezaujíma, môže to preskočiť. Horná časť, známa ako „Trasa 1“, začína pri hornom štartovacom domčeku a meria 350 metrov, pričom sa od hlavnej trate oddeľuje v zákrute 3. Má najmenší sklon je vhodná pre všetkých jazdcov. Stredná časť, známa ako „Trasa 2“, začína pri druhom štartovacom domčeku a meria 374 metrov, pričom sa od hlavnej trate oddeľuje v zákrute 7, po zložitých zákrutách „Dvojité S“ s vysokým preťažením. Je intenzívnejšia a komplexnejšia a poskytuje dobrý tréningový a rekreačný zážitok z komplexného zatáčania. Spodná časť, známa ako „Trasa 3“, začína pod zákrutou 7 a vo výške 576 metrov je najdlhším a najrýchlejším úsekom trate, ktorý obsahuje niektoré z najzložitejších zákrut v šmyku: Omega, Hairpin a Labyrint. Od roku 2014, po rozsiahlej odmínovacej operácii, sa začala v obmedzenej miere rekonštrukcia. To, či sa tadiaľto ešte niekedy nejaký bob spustí avšak nie je jasné. Vyzerá to, že toto je ešte hudba ďalekej budúcnosti. Na trati absentujú akékoľvek štartovacie kabíny, chladiarenske zariadenie je neexistujúce a traťového systému existuje už len v spomienkach.
Takto pred vyše tromi rokmi bol vymenovaný tím, ktorý mal vypracovať plán revitalizácie a rekonštrukcie celého zariadenia, ako súčasť potenciálnej spoločnej kandidatúry s Barcelonou na zimné olympijské hry 2030. Ako to asi dopadne všetci vieme. Tým jediným, čo vlastne stále existuje a je tou jedinou hmatateľnou pripomienkou radostnej a optimistickej doby, je samotná dráha. Betónový skelet pokreslený grafitti, ktorý dnes láka hlavne zahraničných turistov. Od zmätených jednotlivcov, ktorý nevedia čítať z mapy a pýtajú sa piatich ľudí v rade, ktorým smerom sa ide do mesta, cez rodiny s malými deťmi, ktoré dole kopcom bežia a hore kopcom trucujú, až po dvadsať a viac členné skupiny so sprievodcom, ktorý im na strategických miestach (presne to čo si chcem odfotiť) dáva rozchod. Za iných okolností (rozumej viac času) by sme zišli dole do mesta po vlastných, ale keď už sme utratili tie peniaze za spiatočný lístok, tak sa aj spiatočne odvezieme.
O pol hodinu neskôr sme naspäť v rozpálenom centre a po troch kávach by to chcelo už aj obed. Niekde v pamäti som vylovil, že by sa patrilo dať si Sahan, ktorý má vraj medzi bosniansko-hercegovskými jedlami veľmi špeciálne miesto a je pýchou našej národnej kuchyne. Ako ideálne miesto na obed som vybral reštauráciu Inat kuća, ktorá okrem toho, že tento pokrm má v ponuke, oplýva aj terasou hneď pri rieke. Všetko je to síce pekné, ale zároveň úplne bezvýznamné. Je totiž zatvorené.
Nič sa nedá robiť, len slovo sahan ešte raz napísať do Google Mapy a vybrať nejakú alternatívu. O desať minút neskôr sa už prepletáme živelnými uličkami Baščaršije v shane lokalizovať reštauráciu Višegrad. Pokým tie hlavné sú plné výkladov obchodíkov, niektoré z tých bočných páchnu močom. Našťastie sa to netýka tej, v ktorej je terasa reštiky, to by sa nám veľmi príjemne neobedovalo. Všetko je v poriadku, sedí sa na ulici, Sahan majú a navyše nám tu ani nikto stále nepozerá do taniera. No a čo to teda je? Staré kuchárske knihy prezrádzajú, že na poriadny sahan potrebujete jeden šiš-ćevap (malé kúsky hovädzieho mäsa a mrkvy striedavo napichnuté na drevený špíz), japrak sarma (plnené listy viniča), plnené papriky a paradajky, trochu sogan dolmy (plnená cibuľa) a niekoľko mäsových guliek. Omáčky z týchto jednotlivých ingrediencii sa potom zmiešajú a pred podávaním sa nimi celé jedlo poleje. Názov pochádza práve z toho hlbokého kovového taniera, v ktorom sa to servíruje a ktorý si tu v centre hravo môžete zaobstarať aj domov. Toto chutné a myslím, že aj celkom zdravé jedlo spláchneme dvoma pivečkami a po piatej sme v plnej sile späť v uliciach.
Najprv si však musíme spraviť mierny detour k obchodu so sviečkami a vonnými olejmi, ktorý si Janka vyhliadla už včera. Majiteľom a výrobcom je inak príjemný starší pán s ktorý sa dám do reči, kým ona ovonia všetko čo v obchode majú a ten zavtipkuje, že je z pár percent tiež slovák, lebo pred 40 rokmi dostal v Banskej Bystrici infúzku po tom, čo sa deň predtým otrávil v Budapešti jedlom. Tiež mu pochválim, že má v obchode terminál, čo v Bosne nie je samozrejmosťou, skôr príjemným bonusom. Nato mi povie, že radšej zaplatí províziu banke, ako nemať žiadny predaj. Triezvy pohľad. V každom prípade, sympatie boli obojstranné, lebo nám pred odchodom dá ešte zatočiť kolesom šťastia a keď vytočíme tú najväčšiu maličkosť, prinúti nás skúsiť šťastie ešte raz. To už sa šípka osudia zastaví nad veľkým balením body scrubu, tak dostávame takýto sympatický dar navyše.
AI dizajn už prenikol aj na pole suvenírov
Z obchodu ležiaceho na severnom okraji starého meste si to struhneme jeho stredom až na južný okraj, k miestu atentátu na Františka, kde toto pietne miesto teraz neokupuje početný zástup milovníkov skupinovej turistiky. Janka pokračuje v nákupnom rauši a v Molimao si kúpi grafiku, čo ju už hádam uspokojí natoľko, že návšteva žiadneho ďalšieho obchodu nebude potrebná.
Ako mentálny aj geografický cieľ dnešnej prechádzky som stanovil štvrť Ciglane, ktorá sa pýši zástupom panelákov na svahu s vlastným funikulárom. Plán je taký, že sa prejdeme centrom, potom sa napojíme na hlavnú a za rohom naskočíme na bus. A celkom to aj vychádza. Po pár minútach zabáčame za roh, spoza ktorého sa zrazu ako hradba vynorí dvojveža Katedrála Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, čo je najväčšia rímskokatolícka katedrále nielen v Bosne, ale na celom Balkáne.
Odtiaľto pokračujeme plynule na západ po pešej ulici Ferhadija, ktorej už dalo slnko zbohom, ale dlhé tiene finálneho štádia dnešného slnečného svetla začneme opäť vrhať na bulvári Maršala Tita. Zlatá hodinka je už v plnom prúde, aj preto chcem trochu šetriť čas a posledný kilometer sa zviezť busom, ale len čo prídeme na zastávku sa nestihnem ani nadýchnuť a bus bez zastavenia prefrčí okolo nás. Ďakujeme.
Na ďalší už naozaj nemá zmysel čakať, nohy máme zatiaľ zdravé a predĺženie prechádzky im len prospeje. Ciglane aj s ich pozemnou lanovkou som naposledy neodignoroval, ale pravdou je, že som k nej skôr prišiel ako slepé kura k zrnu. Mojim primárnym záujmom bola vtedy športová hala Zetra, ktorá je neďaleko (a kam máme namierené potom) a tu sme sa len nejak ocitli smerom naspäť do mesta. Aspoň tak si to pamätám. Ciglane je sídlisko, ktoré získalo svoj názov podľa bývalej tehelne, ktorá sa tu nachádzala až do roku 1973. Celú štvrť nechal navrhnúť chorvátsky architekt/urbanista Radovan Delalle v roku 1965 a výstavba domov tu prebiehala v súvislosti s prípravou zimných olympijských hier. Česká mutácia Wikipedie tvrdí, že sa v súčasnosti jedná o populárne miesto na bývanie, tá anglická zase že Ciglane je známe vysokou mierou kriminality a v noci robí nebezpečným. Záver si asi spraví každý podľa seba. Ale ako tak pozerám na (aj keď nesympatické) kaviarne plné mamičiek, dohliadajúcich na svoje ratolesti, tak sa mi príliš nechce veriť báchorkam o nejakom sarajevskom Bronxe. Najväčšie sklamanie mi však neprivodí bezpečnostná situácia, ale turniket funikuláru, ktorý má nefunkčný paypass a berie len 50 pfeningovú mincu. Jediná minca ktorú mám má hodnotu jednu marku, čo znamená len jedno. Dovozili sme sa. Iste, dalo by sa to rozmeniť, ale úprimne priznávam, že sa mi to nechce riešiť.
Dávame si tak otočku a presúvame sa k Zetre, ktorá je pre zmenu zatvorená. Druhý neúspech. Zetra má tiež pohnutú históriu, presne z tých sedadiel, z ktorých sledovali diváci v roku 1984 víťazstvo hokejistov Sovietskeho zväzu nad Československom 2:0 sa o pár rokov neskôr vyrábali truhly pre civilné obete vojny a suterén haly slúžil ako márnica.
legendárny Vučko
Hneď vedľa je olympijský štadión Koševo, na ktorom sa konala otváracia ceremónia olympiády, tak ešte skúsime šťastie aj tu, či sa aspoň na tribúnu nebude dať nakuknúť. Nie. Tretí neúspech v rade a hádam by už aj stačilo. Chcel som ešte potiahnuť to trochu ďalej na najväčší cintorín v Európe, ale určite by dnes ešte aj ten bol zatvorený. Siedma hodina večerná klope na dvere a zhodneme sa, že vlastne stačilo.
V okolí sa nachádza pár bufetov, či barov, mne však padol do oka ten oproti hale, priamo nad tenisovými kurtami. Má totiž niečo, čo ostatné nie. Výhľad. A pár minút neskôr nám tak na stole pristávajú dva poháre vychladenej graševiny a najbližšiu hodinky trávime pozorovaním tenisového tréningu a západu slnka zároveň. Ako veľmi príjemné posedenie, ani som nedúfal v taký oddychový záver dňa. Výhľad je vždy enormnou pridanou hodnotou, ktorá je naozaj na nezaplatenie.
Čo ma trochu o hodinu a pol neskôr zaskočí je účet. 16 eur za 4 poháre vína a jednu minerálku je pomaly taká bratislavská cena. A to ani niesme v centre. Čo sa dá robiť, len miestnym popriať, aby to s takýmito cenami pri lokálnych platoch vykrývali čo najdlhšie. Mestom, ktoré sa medzitým zahalilo rúškom tmy sa vyberáme smerom naspäť k električke a tento presun nám ozvláštni len návšteva potravín a auto z Liptovského Mikuláša na blikačkách. Elina prichádza tamer instantne a keď o polhodinu neskôr vystupujeme, zájdeme ešte k Pappimu na jeden malý burger. Ísť späť hladný predsa nemôže prospievať nikomu.
