Rusko 2019

Deň 6 – Vorkuta

4.7.2019

Prerušovaný spánok počas noci nie je nič moc a preto sa mi najlepšie spalo až nadránom. Okolo siedmej sa pomaly budíme a pozerám, že vagón sa počas noci celkom vyprázdnil. Spraceme postele a za clivých melódií z reproduktorov sa pomaly, ale iste blížime do našej cieľovej destinácie.

Presne podľa cestového poriadku zastavujeme na vokzale. Od toho malého chlapca, ktorý kedysi dávno pozeral v atlase na to tajomné meno Vorkuta kdesi tam ďaleko na severe, cez čítanie blogov a cestopisov počas výšky som sa tu konečne vo svojich kristových rokoch ocitol osobne. Až sa tomu ťažko verí. Chvíľu sa len tak ponevierame po nástupišti a porobím si pár fotiek. Stanica sama o sebe je dosť kompaktná, vnútri sú dve malé čakárne, bistro, stánok s kávou a pár zatvorených obchodov so suvenírmi.

Až tu si všimnem, že chudák Ivan mi poslal už tri správy, že kde sme že čaká v aute pred stanicou. Koniec rozjímania a hneď padáme von, kde nás už čaká v bielej Toyote RAV4. Už na prvý pohľad vidno, že sa jedná o lepšie situovaného obyvateľa, ono totiž pravdepodobne aj všetkých 14 apartmánov, ktoré na bookingu sú, prenajíma on, čo súdim podľa toho, že sú nafotené úplne rovnakým štýlom. My sme si rezerovovali “apartment on Mira 4”, ale zavezie nás o pár ulíc vedľa na Lomonosovu 6, či to nevadí. Nevadí, apartmán sa síce nachádza v typickej chruščovke, ale je zrekonštruovaný a plne vybavený.

Ivanovi vyplácam dohodnutých 6 tisíc za tri noci a on spokojný odchádza. Na byte len zložíme veci a hneď si ideme kúpiť nejaké raňajky, keďže sme si ich zabudli zadovážiť do vlaku. Najprv si to zamierime do malého supermarketu, ale polovicu predajnej plochy tvorí alkohol a zvyšnú konzervy a mäsové výrobky. Chleba nejako veľmi nieto, tak ale kúpime jeden so silným cesnakovým poterom, nejaké sosisky a samozrejme do košíka sa mi zapatroší aj jedna starejšina.

Vraciame sa odniesť veci na byt a ešte skočíme do malej pekárne/kaviarne, ktorá by podľa mapy mala byť za rohom. Majú tu celkom dobrý výber, tak zadelíme plov, grilovanú zeleninu a pirôžky. Na vzpruženie ešte kávu a vraciame sa na byt.

Čisté spodné prádlo nám dnešným dňom došlo a prítomnosť práčky treba využiť. Jediná nevýhoda je, že toto lacné Beko nedokáže prací cyklus podľa váhy skrátiť, tak ale aspoň sa zatiaľ aklimatizujeme. Dáme sprchu, koňak a medzičasom si prečítam a osviežim informácie o meste. Vorkuta je banské mesto ležiace za polárnym kruhom na 67. rovnobežke. Nie je to najsevernejšie mesto, ktoré sme navštívili, taký Murmansk je ešte o 2 rovnobežky vyššie, ale je zároveň oveľa jednoduchšie prístupný. Vedia tam cesta, železnica, dá sa tam relatívne lacno letieť a kúsok od neho je Nórsko aj Fínsko. Vorkutu robí unikátnou jej “nedostupnosť”, tým myslím absenciu cesty a rovnako jej poloha na geografickej hranici Európy. Založenie mesta je neslávne spojené s miestnym gulagom, tzv. Vorkutlag, ktorý bol jedným z najväčších a najkrutejších lágrov v rámci sovietskeho systému “nápravno-pracovných” táborov Gulag. Aj keď tábor oficiálne vznikol až v roku 1938, už od roku 1931 tu na rozsiahlom uhoľnom nálezisku dreli politickí väzni a iní, režimu nepohodlní ľudia. Celkovo bolo počas existencie tábora, ktorá sa skončila počas destalinizácie v 60tych rokoch asi 1 milión väzňov. V 70tych a 80tych rokov mesto rapídne rástlo a tesne pred rozpadom Sovietskeho zväzu tu žilo takmer 120 tisíc ľudí. 90. roky priniesli biedu a chaos spojený s masívnym odchodom obyvateľom za lepším životom. Dnes je počet obyvateľov približne polovičný a neustále klesá. A mesto podľa toho aj vyzerá. My bývame v úplnom centre hneď vedľa hlavného bulváru, ktorým je ako inak Leninova ulica, tiahnuca sa takmer naprieč celým mestom. Z jedného jej konca na druhý to je 3,3 kilometra. Pre predstavu, tí ktorí poznajú Bratislavu, je to rovnaká vzdialenosť ako od Kuchajdy po nemocnicu na Mickiewiczovej. No ale dosť bolo vzdelávacieho okienka. Práčka doprala, veci sú povešané, koňačik degustovaný a my tak konečne môžeme vyraziť.

Hneď za rohom máme kruhový, presnejšie oválny objazd, v ktorého strede je na 23 metrovom stĺpe Pamätný znak na počesť 50. výročia rozvoja Pečorskej uhoľnej panvy. Dookola je vysadených pár stromov a všetko dopĺňa burina. Hneď vedľa je banská a ekonomická univerzita.

Odtiaľto pokračuje Leninova ulica v typickom sovietskom vzhľade širokého rovného bulváru. Míňame depresívny šedý Palác detskej kreativity oproti ktorému sa nachádza dar od miestneho podnikateľa Sergeja Novikova – nápis “Я Люблю Воркуту”. Pôvodne bol nainštalovaný na hlavnom námestí, ale neskôr ho presunuli oproti palácu, kde mu dodali aj vnútorné osvetlenie. Samotné námestie je klasický obdĺžnik s parkom, obchodným domom a masívnym Hotelom Vorkuta pred ktorým mi padne mobil a praskne mi sklo. Našťastie iba ochranné.

Popri šedých panelákoch sa dostávame k mostu cez mikrorieku v malom údolí, ktoré oddeľuje severné sídliska od centra mesta. Tu sa nám ukáže aspoň nejaká architektonická kreativita v masovom bývaní a prvýkrát si všimnem oblý panelák. Severské počasie opäť prebúdza hlad a Roll Cafe neďaleko vyzerá celkom obstojne.

Špecializujú sa tu hlavne na japonskú kuchyňu, alebo sa tak aspoň tvária. V šatni povinne odovzdáme bundy a v takmer prázdnej reštike s pretlakom personálu objednávame dva Rameny na zahriatie a sushi set na dotlačenie sa. Sushi set prichádza onedlho a je prekvapivo dobrý. Pri prehĺtaní posledných maki roliek nie je po ramenoch ani chýru a začínam tajne dúfať, že na ne zabudli. Omyl, polievky prichádzajú asi po ďalších 10 minútach po spráskaní hlavného chodu. Kým sushi bolo fajn, polievka okolo ramenu ani neprešla a chvíľami mám pocit, že jem minestrone. Ale tak nemôže byť všetko dokonalé.

S plnými bruchami vyplatíme účet a na ulici nás opäť čaká dážď. Nič sa nedá robiť, opäť prišiel čas na cestovné dáždniky. Prejdeme sa po sídlisku a na chvíľu nakukneme do plechovej búdy tváriacej sa ako nákupné centrum, kde sa vo vykachličkovanom bazéniku producíruje niekoľko korytnačiek bez kúska zelene. Magnetky nemajú, tak pokračujeme ďalej.

O pol kilometaj sme tak už na Námestí víťazstva (Площадь Победы), ktorému netradične nedominuje kosák a kladivo alebo hviezda, ale hniezdo s bocianom, ktorý má znázorňovať mier a dobro. Bocian ale asi nebol dostatočne maskulínny symbol, tak tu neskôr pribudlo niekoľko húfnic, pechotné vozidlo BMP 1, tank T-55 a helikoptéra Mi-8. Len škoda, že tá má dnes celý kokpit zakrytovaný, ale asi sa nedalo čakať, že to v pôvodnom stave vydrží príliš dlho. Poobezeráme helikoptéru, v ktorej by sa s dobrou karimatkou a spacákom dalo inak celkom pohodlne vyspať a pomaly sa vyberáme naspäť do mesta.

Po niečo ľahko cez dva kilometre po Leninovej, ktorá je rovná ako pravítko prichádzame na byt a dáme oddych. Na chvíľu si ľahnem na gauč pred telkou a úplne ma zlomí.

Po zobudení mi chvíľu trvá zorientovať sa aký je deň a našťastie som spal iba ľahko cez hodinu. Na mesto medzitým padla tma, tak sa vybehneme prejsť na vysvietený bulvár, mokrý asfalt pekne odráža neónové budovateľské nápisy. Vyberieme sa ešte popozerať sa pomedzi bytovky, ale keď opäť začne liať, tak to stáčame smerom na byt.