31.3.2022
Ráno sa zobudím na nepríjemnú bolesť v pravom ramene, ale verím tomu, že čoskoro ustúpi. Holt, už nie som najmladší. Príjemným prekvapením je naopak pohľad z okna, počas noci nasnežilo a všetko je pokryté snehom, kam až oko dovidí. V tomto ubytku máme dokonca aj raňajky a tie sú jedným slovom luxusné. Syry, šunky, džemy, ryby a to všetko z lokálneho chovu z miestnej farmy, no sen každého hipstera. Týmto udeľujem Skútustadir Guesthouse definitívne najvyššie hodnotenie a titul najlepšie ubytovanie celého výletu.
Aj vďaka tomuto príjemného kombu sa nikomu nejak nechce a ráno sme ležérne pomalí. Do desiatej sa to ale nejak dokopeme všetko pobaliť a nanosiť do auta a onedlho vyrážame smer ďalší vodopád. Ani sa nestihneme poriadne rozkukať a ani nie po polhodine jazdy sme na mieste. Mirko síce pindá, že som zaparkoval ďaleko, ale to ho o chvíľu prejde, keď sa ukáže, že z tejto strany je na vodopád lepší výhľad ako zo strany oficiálneho parkoviska. Od Goðafossu som nemal nijaké očakávania, ale treba uznať, že jeho oblúkový tvar v kombinácií so snehom je naozaj pôsobivý.
Aby sa nepovedalo, tak sa prejdeme aj na vyhliadku zo západnej strany, ale ako som si myslel, odtiaľto je ten dojem o dosť slabší.
Vodopád odškrtnutý, môžeme sa vybrať v ústrety najväčšieho mesta na severe Islandu. 15 kilometrov pred cieľom nás prekvapí jediný spoplatnený tunel v krajine – Vaðlaheiðar. Cena za prejazd je 1500 króna, zaplatiť sa dá iba na webe v časovom okne 24hod pred až 24 hod po prejazde. Alternatívou je obchádzka, ktorá pridá ďalších 20 kilometrov, ale tak keď sme už tu, treba aj zázrak techniky vyskúšať.
Otvorenie tunela malo 2 roky meškanie, najprv kvôli úniku studenej vody v roku 2015, čo si vyžiadalo dodatočné spevnenie a následne sa narazilo pre zmenu na horúcu vodu, ktorá začala prenikať do tunela, tak to museli vypumpovať tiež. Všetko sa nakoniec podarilo fixnúť a na sklonku roka 2018 tadiaľto prešli prví motoristi. Samozrejme neboli by to islanďania, keby sa nerozhodli horúcu vodu nevyužiť a tak kúsok od tunela vyrastá luxusne vyzerajúci kúpeľný komplex Forest Lagoon, ktorý by mal byť otvorený niekedy v priebehu tohto roka.
Pri vjazde do Akureyri nás obehne tandem pickupov s EČV Bosny a Hercegoviny, čo už sú teda riadne bizarnosti. Nachvíľu aj slnko vykukne, tak to hneď stočím na benzínku na fotku, ale tankovať chceme predsa len niekde, kde to netrhá cenové rekordy. Nakoniec sa ako najlepšia voľba po krátkej jazde cez mesto obajví starý dobrý Olís, kde dotankujem plnú.
Akureyri si zaslúži návštevu a nie ním iba prefrčať, tak sa vraciame k centru a odparkujem to na veľkom parkovisku hneď vedľa kultúrneho a konferenčného centra Hof. To je už podľa zjavu mladou stavbou, ktorá sa takmer instantne stala jedným zo symbolov mesta. Zvnútra sa mi to nechce objavovať, tak to len cvaknem od vchodu a ideme sa prejsť do mesta.
Akureyri má len niečo málo cez 17 000 obyvateľov a centrum je extrémne kompaktné. Tvorí ho doslova pár ulíc nad ktorými tróni Akureyrarkirkja. Ako každý luteránsky kostol, aj tento neovplýva prezdobenosťou a jeho pýchou je 3200 píšťalový organ a exkluzívna poloha na kopci s pekným výhľadom. Len na fotku si musím počkať, lebo jeden geront sa tu korzuje ako keby bol v Louvre a obdivuje každé smietko.
No nič, stačilo kultúry. Dole v meste to stočíme do kebabárne a pekne sa natlačíme mäskom. Po jedle sa ešte potúlame popri Hofe s výhľadom na záliv ale pohľad na hodinky nás popoženie k autu.
Pred nami je ešte solídnych 350 kilometrov a už sú takmer dve, no najvyšší čas vyraziť. Dalo by sa to seknúť vnútrozemím a ušetriť dobrú hodinu, ale scénická jazda po severnom pobreží vyhráva. S plnou nádržou nechávame Akureyri za sebou a za mestom to stočíme na sever. Obraz za čelným sklom sa začína pomaly meniť a pribúda snehu a kopcov. Sem tam má niekto helikoptéru zaparkovanú na dvore, normálka.
V Siglufjörðure si dáme rýchly fotobrejk pri hoteli Sigló na brehu fjordu, kde sa to Fjällräven bundičkami na telách penzistov musí len tak hemžiť.
Kúsok za mestečkom prichádzame na najsevernejší bod dnešného dňa, ku ktorému sa dostávame skrz tunel vysekaný do skaly, ktorý má iba jeden pruh a výklenky na vyhýbanie. Za tunelom sa snehová pokrývka trochu upokojí a s jej poklesom narastie aj viditeľnosť, čo nám hrá do karát, lebo výhľady sú tu parádne.
Od kormantovania by som si rád oddýchol pri šálke horúcej kávy, ale radosť z pohľadu na benzínku po dlhej dobe bola predčasná, vnútri nie je ani nohy a dvere sú zamknuté.
Pokračujeme teda ďalej, čo ma ale neteší je, že rameno bolieť od rána neprestalo a skôr sa to ešte zhoršuje. O polhodinu neskôr dorážame k ďalšiemu zo siete verejných kúpalísk, na ktoré som sa veľmi tešil. Jeho poloha je totiž bezkonkurenčná a to priamo na brehu mora. Chill v bazéne s horúcou vodou a výhľad na more, to všetko za 7€. Too good to be true. Kameň úrazu sú doslova patetické otváracie hodiny. Ráno od ôsmej do jednej poobede a potom od piatej do ôsmej. No a teraz je prosím pekne 16:18, tak sme sa dokúpali.
Žiaľ harmonogram nepustí, tak je mojim osobným maximom pohľad na bazény a chvíľkove zasnívanie sa “aké by to asi bolo”. Chuť zo sklamania nenapraví ani prvý kostol na celom Islande, neďaleko ktorého parkujeme o pár minút neskôr. Grafarkirkja je malý drevený kostolík, ktorý tu stojí od konca 17. storočia a v čase nášho príchodu je zatvorený. A tak zas povedzme si pravdu, stačí to vidieť aj zvonku.
Bolesť v ramene sa stále stupňuje, tak som nútený siahnuť po náplasti Voltaren dúfajúc, že to prinesie nejaké uvoľnenie. Od jedného kostolíka ma Miro odnaviguje k ďalšiemu, ktorý sľubuje pohľadnicové výhľady na kostolnú vežu a masívne pohoria v pozadí. Akurát, že po odbočení je veľmi skoro jasné, že z toho nič nebude. Sneh pribúda závratným tempom a sme radi, že z cesty je vidieť aspoň samotnú vežu, nejaké kopce za ním si môžeme len domyslieť. Ale tak Google pomôže.
Vraciam sa teda na hlavnú a z trasy spravím mierny detour do mestečka Skagafjörður trocha sa občerstviť niečím malým pod zub a konečne aj kávou. Na dnešné ubytko to je odtiaľto ešte stále takmer 200 kilometrov, ale reálne nás čaká už iba jedna krátka zastávka, takže o nejaké tri hodiny by sme už mohli otvárať pivečko.
Stojíme však už o štvrťhodinu neskôr hneď vedľa cesty pri kostole. Ten má vedľa seba cintorín a v slovenčine máme pre tento útvar iba jedno pomenovanie. V angličtine by však toto bol graveyard práve preto, že je hneď vedľa kostola. V starých časoch bolo bežné že sa ľudia pochovávali hneď pri kostole, teda aspoň tí bohatí alebo inak vážení, jednoducho miestne celebrity. No a cintorín bez kostola je cemetery, toľko k môjmu edukačnému okienku o mieste odpočinku mŕtvych.
Samozrejme našou poslednou dnešnou zastávkou nemal byť nejaký cintorín, ale open air múzeum tradičných domčekov. Na tomto konkrétnom mieste vznikla osada už okolo roku 900, domy ktoré sú tu dnes sú však omnoho mladšie, väčšina z nich z rôznych etáp 19. storočia. Fotogenické sú dodnes a to hlavne vďaka ich trávou pokrtým strechám. Pre najlepší záber si však treba zaplatiť vstupné a to sa mi kvôli jednej fotke jednak nechce a navyše nás tlačí čas. Cvaknem to teda iba zozadu a Mira posielam za volant, lebo to nešťastné rameno sa nie a nie dať dokopy.
Najbližšiu hodinu a pol si tak jazdu počas západu slnka užijem zo sedadla spolujazdca a krátko pred pol deviatou sme na mieste.
Ravencliff Lodge je sympatický domček na samote v údolí s troma izbami a na naše šťastie je tá tretia voľná. To znamená, že ho máme celý pre seba a nemusíme brať ohľad na nikoho ďalšieho a ani nám nikto iný nebude blokovať kuchyňu v tú najmenej vhodnú chvíľu.
Miesto za sporákom dnes zaujme Janka a po tom ako nás nakŕmi špagetami začína ďalší večer popíjania spojeného s čakaním na polárnu žiaru. Šanca na dnes je 7 z 9, oblačnosť nízka, očakávania sú vysoké. Fast forward o 3 hodiny dopredu. Vypili sme ešte aj zbytky calvadosu, čo tu niekto nechal a aurora nikde, tak ideme spať. Vybavené.
