Madeira 2024

Deň 6 – túra z Pico do Arierio na Pico Ruivo a naspäť

2.2.2024

Vstávanie o šiestej je veľmi nepríjemné a to máme ešte šťastie, že slnko vychádza až 8:01. O 40 minút neskôr v plnej zbroji vyrážame ospalýmm mestom v ústrety tretiemu najvyššiemu vrchu na ostrove. V momente ako opustíme hlavné ťahy, sa začíname prepletať niekedy až absurdne strmými ulicami. A to sme stále v meste. Tie nás čoskoro vypľujú pred východnou cestou (Cam de Barreira), ktorá by takto za tmy smelo mohla účinkovať v nejakom diely Aktov X. Za veľmi jemného brieždenia sa o 6 kilometrov ďalej napájame na Camino Florestal das Serras de Setor António, po ktorej je to ďalších 6 kilometrov až parkovisko pod radarovú stanicu, ktorú tu vybudovali v roku 2012. Ráno na izbe som si obliekol len termo na nohy a na to krátke nohavice, že veď tú chvíľu, pokým vyjde slnko nejak prečkám a potom mi už bude dobre. V momente ako vystúpim z aute zisťujem, ako veľmi som sa mýlil. Hneď si teda obliekam všetko čo mám, vrátane rukavíc. Pred týmto vetrom sa inak nedá. Do momentu, kedy sa najväčšia hviezda našej slnečnej sústavy objaví nad horizontom máme ešte pol hodinu, tak sa v prúde davu presúvame na Miradouro do Juncal, kde sa tento každodenný akt chodí obdivovať.

Len po príchode mi to nejak nedá a zamyslím sa. Vonku je už celkom vidno, nebude predsa len lepšie vyraziť už teraz a východ slnka si pozrieť o pár sto metrov ďalej bez druhých ľudí? No jasné, že bude a presne to aj spravíme – oddelíme sa od stáda. O dvadsať minút neskôr tak prichádzame na Miradouro do Ninho da Manta, kde žiaľ úplne sami nie sme, ale jeden aziat s dronom je stále násobne lepší ako stovka ďalších ľudí.

Áno, nevýhodou je, že z tohto miesta nie je vidno moment ako sa slnko objaví spoza mrakov, ale to ako mäkké ranné lúče začnú osvetľovať končiare je myslím dostatočnou náplasťou.

Tu sa teraz trochu vrátim a skôr ako začneme, bolo by dobré si o tejto túre niečo povedať. Pico Ruivo sa dá zdolať niekoľkými spôsobmi, od tých pohodlných, cez tie ťažšie až po tie extrémne. Najjednoduchšou a najkratšou možnosťou je prísť na parkovisko vzdialené necelé 3 kilometre (303 metrov hore, 41 dole). Druhou, vraj najkrajšou a aj najobľúbenejšou, je práve túra nazývaná aj “Pico to Pico”, teda prechod z Pico de Arieiro na Pico Ruivo. Táto trasa začína v nadmorskej výške 1818 metrov, z ktorej sa niekoľkokrát klesá a stúpa až do 1509 m. a končí výstupom na Pico Ruivo do výšky 1869 m. Celá má nejakých 6 kilometrov jedným smerom. (757 metrov hore, 718 metrov dole). Treťou a najnáročnejšou trasou je výstup od autobusovej zastávky v dedine Ilha, ktorá má cca 7 a pol kilometra, ale až dvojnásobné prevýšenie oproti tej predchádzajúce. (1399 metrov hore, 35 dole). Kto čítal pozorne, tak je mu jasné, že my sme si zvolili tú vraj najkrajšiu, teda prechod z Pico Arieiro na Pico Ruivo a naspäť. To slovo zdôrazňujem naschvál, pretože trasa sa dá samozrejme ísť aj jednosmerne, ale bolo by to pre mňa osobné zlyhanie, keby som si z Pico Ruivo musel brať naspäť k autu taxík. Čiže táto možnosť neprichádza do úvahy. Buď sa ide naplno alebo vôbec. No remorse.

Čo povedať k samotnej túre? Trasa z Pico Arieiro začína rapídnym zostupom po schodoch nižšie a nižšie, kedy mi je jasné, že toto je to posledné, čo budem chcieť pred finišom absolvovať. Pred vchodom do prvého tunela sme doprevádzaní pizúkaním miestneho endemického holuba (Columba trocaz), ktorý si spravil hniezdo snáď dva metre od chodníka. Po druhom tuneli nadobúdam presvedčenie, že tá čelovka, ktorú aj tak držím v ruke ako mobil bola nakoniec úplne zbytočná investícia a nepresvedčí ma o tom ani zranenie, ktoré si privodím v nasledujúcom tuneli. Ono totiž pred seba nemá veľmi zmysel svietiť, gro svetla smerujem pod nohy, keďže tunely sú plné vody a občas to pripomína až skackanie z kameňa na kameň. Takže si tak sebaisto vykračujem, pozerám kam stúpam, aby som náhodou netrafil do stredu kaluže až zrazu pocítim prudkú bolesť na hlave. Ono treba kontrolovať aj strop. Po vyjdení von a prehrabnutí vlasov mi pár z nich ostane aj s krvou v ruke. Našťastie netrpím nízkym počtom krvných doštičiek, čiže krv zo mňa ako z prasaťa nikdy nejde, ale príjemné to aj tak nie je.

Ďalšie tunely by nás už cestou na vrchol čakať nemali, čo nás však čaká je séria riadne strmých schodov, tak je na čase doplniť energiu. Toľko som tie raňajky odkladal, že je pol desiatej a ešte sme nič nejedli. Po tejto krátkej vynútenej pauze sa s plnou vervou môžeme pustiť do zdolávania imaginárnych poschodí, kde som počas tejto polhodiny skoro vypľul pľúca. Hotový kamzík z kancelárskej stoličky. Tu by sa ale dalo povedať, že ten najhorší úsek je za nami, aspoň teda pocitovo, pohľad do mapy tvrdí presný opak.

Zároveň sme sa konečne dostali na slnečnú trasu, dlhé nohavice, mikina aj bunda tak putujú do batohu a ďalej vyrážame naľahko. O 40 minút neskôr dosahujeme Casa de Abrigo do Pico Ruivo, horskú chatu a reštauráciu, ale to si nechávame na cestu naspäť. Tu sa chodník zahusťuje prišelcami z parkoviska, ktorí si zvolili tú najjednoduchšiu cestu, takže toho posledného pol kilometra na vrchol sa občas vytvárajú mierne zápchy. Ale to asi preháňam. O 15 minút neskôr sa už symbolicky aj prakticky dotýkam vrcholu.

Je tu celkom pretlak, navyše tu nejaká maskulínna číňanka začne robiť stojky, tak sa radšej upraceme na vyhliadkovú plošinu nižšie. Tu si za odmenu a dobre vykonanú prácu otvoríme a pripijeme Ponchou a dáme si ľahký obed. Strávime tu dokopy asi hodinu, po ktorej sa sťahujeme k chate, kde zadelím na povzbudenie kávu a tesne pred jednou sa vyberáme naspäť.

Keď som predtým čítal, že ísť tú istú trasu oboma smermi je vlastne ako ísť dve rôzne, veľmi sa mi tomu nechcelo veriť. Ale je to naozaj tak, poloha slnka je úplne iná, výhľady tiež, k dokonalosti chýba už len to, aby som nevedel čo nás čaká. Povedal by som, že tento smer je o niečo jednoduchší, jeho nevýhoda je v tom, čo mi bolo jasné už ráno. Ten finálny úsek šliapania po schodoch je fakt nepríjemný, ale aspoň to zachraňuje to pekné okolie.

Štvrťhodinu pred štvrtou sme v cieli. Naša celodenná prechádzka alebo teda túra (vlastne ani neviem ako sa túra definuje) mala teda niečo medzi 15,7 km až 19,7 km (aplikácia na sledovanie aktivity namerala 15,7 kilometra, Google Fit 17,3 kilometra a krokomer na hodinkách 19,7 kilometra. Aritmetickým priemerom sa dostávame na 17,7 km.) a nastúpali sme 1013 metrov. Či je to málo alebo veľa nech posúdia iní. Tu by som rád dodal, že ja nie som mentálne ani fyzicky žiaden milovník turistiky, to či si výhľad užijem po štvorhodinovom plahočení sa alebo po zaparkovaní auta má pre mňa vizuálne viac-menej rovnaký efekt. Mňa poháňa iba moja súťaživosť a moje ego, ktoré by neznieslo, že som niečo “nedokázal.” Jedna vec, ktorú kvitujem ale je, že nemožnosť sa niekde dostať ľahko autom odfiltruje 90% blbečkov. V reštaurácii vedľa radarovej stanice spláchneme úspech fantou a padáme k autu.

Najradšej by som si to už namieril priamo na hotel, ale je mi jasné, že keby som si teraz dal horúcu sprchu, už by som nebol schopný nikam ísť. A keďže sme celý deň takmer nič nejedli, resp. nič poriadne, treba si aj nejaké poriadne jedlo dopriať. Cestou do Funchalu máme ešte jednu vyhliadku, ktorú som si poznačil do mapy, konkrétne Miradouro Eira do Serrado, tak teda že už to dajme keď je to viac-menej po ceste. Zbytočný detouer. Rovnaké a lepšie výhľady som mal ako na tácke celý deň, navyše sa práve aj zatiahlo, tak sa ani neunúvame vzdialiť od auta na viac ako 100 metrov. Odškrtnuté. Neviem prečo, ale jedlo, na ktoré máme prava obaja najväčšiu chuť nie je ani ryba s banánom, mäso na špíze ani žiadna iná lokálna špecialita, ale obyčajná pizza. Casa Italia kúsok od starého mesta vyzerá byť slušný lokál, to že im tam prídu dvaja dopotení strhaní turisti úspešne vytesňujem. Aj s fotopauzou sme v meste o necelú hodinu neskôr, kedy zisťujem, že na ulici tu nikde v okolí nezaparkujem. Auto teda nechávame v podzemnej garáži Savoy Palace o pár ulíc vedľa za sociálnych 1,3€ na hodinu a so svalovicou v lýtkach sa vyberáme v ústrety kruhu cesta.

Pivečko je presne to, čo teraz potrebujem a keď mi o 20 minút na stole pristane aj pepperoni pizza, puzzle dnešného dňa je kompletné.

S pocitom plnosti brušnej dutiny ešte cestou k autu zvládame minimarket, kde doplníme zásoby vody a poteším sa aj hrnčekom na kávu do práce. Túto tradíciu som začal kúpou jedného v Litve v roku 2012, ktorý mi verne slúžil až do decembra 2023, kedy mi jedno ráno padol a bolo po hrnčeku. Na izbe sa šupne dlhá horúca sprcha, po pohári madeirského vína a potom už len zaslúžený spánok.

dobrú noc