12.8.2020
“Niekto” zabudol našu jedinú vodu v bufete kde sme sa tlačili stripsami, tak sa mi o nej aj sníva a pre istotu sa budím už pred siedmou. Hneď sa odpravím do Biedronky doplniť tekutiny a rovno zoberiem aj niečo na raňajky. Potrebujem sa dať trochu dokopy, tak po návrate na izbu beriem uterák a idem sa okúpať. Pláž je o tomto čase takmer úplne prázdna, čo je výhoda v prípade, keby som náhodou trapošil s vchádzaním do studenej vody. Radšej však zvolím terapiu šokom a rovno sa tam hodím.
Pár minút v studenej vode mi však stačí a radšej sa vraciam na izbu najesť sa a dať si horúcu kávu. Dnes nás čaká presun do Gdansku, ale ešte predtým máme v pláne navštíviť Slowinski národný park. Ten sa nachádza jemne za polovicou cesty, približne dve hodiny jazdy odtiaľto, tak o desiatej dávame Jánošíkovi zbohom a vyrážame. Hlavnú cestu opúšťame pri meste Slupsk, ktoré inak vyzerá veľmi príjemne a určite by stálo za návštevu a malebnými cestičkami pokračujeme až do poslednej dediny Czolpino.
Oficiálny parking kapacitne zúfalo nezvláda a rampa púšťa dnu jedno auto za druhým a dvaja chlapci čo majú na starosti usmerňovanie áut tu len bezradne pobehujú. Po asi 10 minútach krúženia sa nám nakoniec podarí zaparkovať, ale nie všetci mali toľko šťastia.
Do národného parku treba lístky, ktoré sa kupujú v búdke pri vstupe. Reálne, keby som chcel byť retard, tak ich jednoducho nezaplatím, nikde ich totiž nikto nekontroluje. My ale retardi (dúfam) nie sme, tak s lístočkom vo vrecku onedlho už šliapeme lesom. Slowinski národný park bol založený roku 1967 a v roku 1977 bol UNESCOM vyhlásený za Svetovú biosférickú rezerváciu. Od roku 1995 je uvedený na zozname chránených území Ramsarského dohovoru o mokradiach, ktoré majú medzinárodný význam. V priestore parku bolo vytvorených dvanásť prísne chránených prírodných rezervácií. Žije tu 260 druhov vtákov, rad vzácnych motýľov, chrobákov ako aj rôzne ropuchy, jašterice a vretenice. Z väčších treba spomenúť losy, jelene či diviaky a z malých zvierat líšky, jazveca, bobry atď. Čas od času sa objavujú tulene. Park je rozdelený do niekoľkých obvodov a menších častí. My si pozrieme tú od Czolpina, ktoré bolo založené ako rybárska dedina v oblasti, kde predtým bývala dedina Stara Chust, ktorú však pochovali pohyblivé piesky. Po niekoľkých minútach chôdze do mierneho kopca prichádzame k Czolpinskému majáku, ktorý je postavený z tehál na kamenných základoch a stojí na najvyššej zalesnenej dune Czołpinka (55-56 m.n.m.).
Do majáku sa stojí dlhočizný koronarad, tak to oželieme a po modrej značke pokračujeme smerom na pobrežie. Po dvadsiatich minútach nás už ovieva morský vánok na vraj jednej z najkrajších plážach Baltského mora. Celá táto oblasť je samozrejme bezautomobilová, ale aj napriek tomu pláž nie je taká opustená ako by som čakal.
My sa po nej bosý prejdeme takmer dva kilometre smerom k Wydma Czołpińska – to je pohyblivá piesková duna, jedna z dvoch najväčších v národnom parku. Tu už chodenie na boso na rozdiel od pláže nie je možnosťou, ale nevyhnutnosťou. Samotné duny tu dosahujú výšku až 56 metrov a stále v nich prebieha proces migrácie. Na dunách je pekný hic a som rád, keď ich konečne zdoláme a dosiahneme tieň stromov.
Aj keď sa mi tomu nechce veriť, ale na parkovisko prichádzame až po 4 hodinách, z čoho poslednú pol hodinu snívam o gofry, ktoré si tu dám v bufete. To ešte netuším, že sme práve narazili na najneorganizovanejšiu a najpomalšiu obsluhu v galaxii. Čakacia doba na jednu waflu je nádherných 33 minút. Aspoň, že stála zato, inak by som sa tu asi rozplakal.
Pôvodne som mal ešte v pláne návštevu open air raketového múzea. To leží na mieste, kde nacisti počas 2. sv. vojny vykonávali balistické testy rakiet krátkeho a stredného doletu. Múzeum samo o sebe nie je ďaleko, problém je ten, že cez národný park logicky nevedie žiadna cesta a treba ísť naokolo jazera. A táto obchádzka je tak na hodinu a pol a keďže je už päť a múzeum sa zatvára o hodinu je rozhodnuté. Platbu za parkovisko len pípnem mobilom na závore a do navigácie navolím smer Gdansk. Nonstop striedanie 50tky s 90tkou a preplnené cesty robia z tejto podvečernej jazdy slušný bolehlav a som rád, keď konečne parkujeme na južnom okraji Gdyne v Orlowe. Tu ma zaujme Polonez, ktorý som ešte nemal tú česť vidieť naživo vo verzii kombi, ale holt málo chodím k našim severným susedom a na Zakopane záverom 90. rokov si už spomínam len veľmi hmlisto. Z parkovisko prejdeme okolo lokálneho Garfielda a už sme aj na pláži, kde to aj takto večer slušne žije. Reštaurácie, pojazdné stánky a hlavne plno ľudí a do toho jeden hlúpučký mops, ktorý žerie piesok.
Hlavným ťahákom Orlowa je však lokálne mólo. Popularita tejto časti Gdyne na konci 20. rokov prudko rástla. V tých časoch o ňu “súperil” s neďalekým Sopotom a ako tromf bolo rozhodnuté predĺžiť mólo na úctyhodných 430 metrov. Túto takmer polkilometrovú lávku do mora si ľudia užívali približne 20 rokov až raz prišla veľká búrka a vyše polovica móla skončila v mori. Od päťdesiateho tretieho, kedy sa skončili rekonštrukčné práce tak má súčasnú dĺžku – stále príjemných 180 metrov.
Čo je menej príjemné, je klesajúca teplota. Z móla sa teda po prechádzke upraceme na pevninu a ideme si obzrieť to, kvôli čomu sme sem naozaj prišli. Na úpätí skaly o kúsok ďalej sa nachádza budova opusteného Hotela Zdrowie. To je teda neformálny názov pre sanatórium, ktoré tu v plnej paráde a s luxusným výhľadom fungovalo plných 43 rokov. Zatvorené bolo kvôli zosúvajúcemu sa svahu za budovou s prísľubom vybudovania nového a moderného komplexu. Po 15 rokoch tu stále stojí pôvodná modernistická budova, pochopiteľne oplotená a chvíľu nám trvá, pokým tu povestnú dieru v plote nájdeme. Evidentne je to tu ale celkom populárne, vnútri už je niekoľko popíjajúcich skupiniek. My si vyjdeme na najvyššie poschodie a z terasy popozeráme výhľad na more.
Stmievanie má teraz už veľmi rýchly spád a k autu prichádzame za úplnej tmy. Posledný presun do Gdansku nám zaberie hodinu a hotel Willa Biala Lilia takmer v centre dosahujeme o desiatej. Na mobile pozerám, že medzičasom mi už volali a extrémne milý a sympatický recepčný, ktorý vyzerá byť zároveň aj majiteľom priznáva, že sa už obával, či vôbec prídeme. Auto šupnem do garáže a pri pulte vybavím formality. Izbu dostávame na štvrtom poschodí bez výťahu a len tam zhodíme veci a padáme do ulíc niekde sa najesť.
Hneď za rohom sa nachádza reštaurácia Chleb i Wino Gdańsk, kde som mal v pláne ísť, ale tu sa normálne stojí rad na voľný stol. Zas padnutý na hlavu nie som, aby som tu stál jak pandrlák a zbožne sa pozeral kedy ostatní konečne dojedia. No nič, o kúsok ďalej je na terase Nana’s Pierogarnia voľné miesto, tak sa usadíme a konečne zadelíme pierogi. Po celom dni dobre padne aj čapované pivečko a pred polnocou padáme mŕtvi do postele.
