Kazachstan 2018

Deň 6 – Shymbulak

8.5.2018

Na dnešný deň som mal pôvodne v úmysle ísť sa kuknúť k Veľkému almatskému jazeru (Big Almaty Lake/Большое Алматинское Озеро) a poobede sa vyviezť lanovkou do lyžiarskeho rezortu Shymbulak (Чимбулак). Vďaka včerajšej ŠPZ-tkovej eskapáde sa však budíme až o desiatej a je jasné, že jeden z týchto dvoch landmarkov bude musieť z plánu preč. Jazero sme videli včera, tak dávame prednosť kopcom. Raňajkoobed vybavíme v Kaganate soljankou a plovom, ktorých sa asi nikdy nedojem a metrom sa presúvame na zastávku Abay, od ktorej by mal chodiť bus na spodnú stanicu lanovky na Shymbulak, kde sa nachádza aj štadión Medeu.

Po včerajšku nás trochu prešla buržoázna nálada, tak namiesto yandex taxi volíme bus č. 12 za 10% ceny. 15 kilometrová jazda, ktorá trvá celú večnosť má konečnú rovno pred štadiónom. Tento otvorený rýchlokorčuliarsky štadión leží v nadmorskej výške 1961 m.n.m., čím drží prvenstvo na svete. Je teda populárny hlavne v zime a počas svojej 68 ročnej histórie bol svedkom 168 svetových rekordov. A to hlavne vďaka redšiemu horskému vzduchu a ľadu vyrábanému priamo z vody horskej rieky. Mimo hlavnej sezóny sa vstupné samozrejme neplatí, štadión je otvorený a ktokoľvek sa sem môže prísť pokorzovať alebo si sadnúť na tribúnu.

Od štadiónu prechádzame na dolnú stanicu spomínanej lanovky. Hipsterizmus dorazil už aj sem, tak sa pred cestou do vyšších nadmorských sfér môžeme posilniť napr. vegan hot dogom. Samotná lanovka pozostáva z troch samostatných úsekov, lístok sa dá kúpiť na všetky úseky dohromady alebo len po prvú, resp. druhú stanicu. Chvíľu váhame, ale nakoniec teda kupujeme len na prvú stanicu, s tým, že keď sa rozhodneme inak, tak dokúpime teda neskôr. Kabínky postupne prichádzajú a o chvíľu už pod nohami míňame štadión. Ako sa blížime k stanici, výhľady sú čoraz krajšie.

Po 19 minútach jazdy sme na mieste a instantne si uvedomujeme akú sprostosť sme s tými lístkami spravili. Ono samozrejme nie je problém dokúpiť zvyšné úseky ani teraz, ale žiadne zvýhodnenie v tom z prvej stanice nie je. V skratke, spiatočka zospodu na prvý úsek je 3 200 KZT, na všetky tri zospodu 3 500 KZT. Kebyže chceme ísť teraz hore, tak musíme kúpiť oba lístky, čo už je takmer 100% ceny navyše. Ospravedlniť si to vieme aspoň tým, že lanovka na posledný úsek premáva iba do 16:30, čo je onedlho a pravdepodobne by sme sa mohli na vrchole iba rozhliadnuť a hneď ísť naspäť. Veď treba si svoju blbosť nejak zdôvodniť. Inak to tu vyzerá štandardne západne, posh reštaurácie, hudba a plno turistov.

Chvíľu sa tu tak ponevierame až stretávame Lucjana, svet je malý. Nehovoriac o tom, že domov letíme tiež rovnakým letom z Astany. Lucjan bol úplne hore, ukazuje nám aj nejaké fotky, všade plno snehu, máme ďalšiu výhovorku sami pre sebou 🙂 Chvíľu pokecáme a potom sa ideme trochu prejsť a popozerať výhľad.

Lanovkou sa vezieme naspäť dole a rovno sa presúvame na zastávku. Autobus prichádza už od štadiónu solídne napráskaný, tak najbližších 30 minút takmer oblizujem sklo predných dverí. Pred Hotelom Kazakhstan konečne sloboda. Na terase reštaurácie Puškin, ktorú tvoria dva stoly na chodníku v príjemnom tieni stromov dáme po káve a pokračujeme smerom na námestie republiky.

Tomu dominuje Akimat, bývalé sídlo komunistickej strany. Oproti nemu je pamätník nezávislosti, pod ktorým sa nachádza železná kniha reprezentujúca ústavu a odtlačok ruky Nursultana.

Splniť prianie si nemôžem nechať ujsť a už aj tam strkám paprču, ktorá mi tam dokonale zapadne. Budovanie imunity je ako bonus.

Popri budove národného múzea s modrou strechou prichádzame k budove teraz už bývalého prezidentského paláca. Oplotený a strážený je ale stále. Okolo budovy Nurbank, ktorú aj v zahraničí “preslávil” vraždou dvoch manažérov bývalý vysokopostavený politik Rakhat Aliyev sa dostávame opäť do bežných ulíc a začíname hľadať nejakú poživeň.

Ako naschvál opäť len kebaby, lepšiť sa to začne pri zastávke metra Baikonur. Burger King, turecká táckareň, ani “Falafel forever” a zmrzlina, na ktorú sa tu doslova stojí rad, ale na večeru neprichádzajú do úvahy.

Nakoniec sa mi Janku, po tom ako vidí, že tu naozaj žiadne lepšie alternatívy nie sú, podarí prehovoriť na kórejský street food. A dobre spravila, lebo najedli sme sa výborne.

Od Bajkonuru je to k divadlu Auezov peši kúsok. Míňame zaujímavú budovu svadobného salónu Akali Nursan a onedlho sme na izbe. Ráno treba skoro vstávať, tak si všetko okrem toho najnutnejšieho pobalíme už teraz.