Rusko 2021

Deň 6 – Malye Korely & Lapominka

17.6.2021

V deň D sa budím pre istotu už 15 minút pred budíkom o 6:15. Spánok som mal v každom prípade veľmi plytký, obavy z prespania budíku a doslova monzún v noci spravili svoje. Raňajky vybavíme ramenmi, čo sme kúpili včera a krátko pred ôsmou už ľutujeme tých, čo stoja v niekoľkokilometrovej zápche pred mostom v smere do centra.

Na letisku sme o ôsmej a situácia tu sa nedá opísať inak ako slovom chaos. Pred oboma okienkami sú natlačení ľudia mávajúci dokumentami a dengami, na nejako distingované čakanie v rade sa tu nikto nehrá. Pracovníčkam trvá vystavenie jedného lístku niečo medzi piatimi až desiatimi minútami, potom šťastlivý majiteľ odíde na druhú stranu haly odvážiť si batožinu, kde mu vypíšu ďalší papier, ktorý hovorí o tom, či musí alebo nemusí doplácať za batožinu. Väčšina musí, čiže sa potom vrátia k okienku, prederú sa dopredu a vypisuje sa ďalší ščot. Radosť.

V tomto víre sa nám nejak nikto nemá čas venovať a keď sa situácia nakoniec trochu upokojí dozvieme sa krutú a nemilú pravdu. Armáda uzavrela vzdušný priestor (aj) nad Pertominskom kvôli cvičeniu. Nikto nevie kedy sa poletí a či sa vôbec dnes poletí. Máme čakať. So slzou na krajíčku si v letiskovom bistre od tety s nepekným kašľom kupujem americano a stále verím v zázrak.

Mirova viera je o poznanie slabšia, ja to definitívne vzdám o pol desiatej a sklamaní opúšťame budovu. An-2 sa nekoná, tak snáď niekedy nabudúce. Aspoň, že vyšlo slnko keď už nič iné. Treba sa teda vrátiť k pôvodnému plánu a do navigácie zadávam asi najväčší turistický ťahák mesta – skanzen Malye Korely (Малые Корелы). Zápcha z rána na moste našťastie už exspirovala, všetci zarezávajú v robote. Po polhodine jazdy už parkujeme na blate a pri pokladni kupujem dva lístky. História múzea siaha až do čias Chruščova, stojí tu už od roku 1964 a predstavuje tradičnú ruskú severskú architektúru tejto oblasti. Hneď pri vchode sa nachádza mlyn z roku 1744 pochádzajúci z dediny Bor pri Cholmogoroch, kde sme boli včera.

Hlavným ťahákom je Voskerenský kostol z roku 1669 umiestnený v samotnom centre v obložení usadlostí rôznych kedysi zámožných pánov. Niektoré pozrieme z dnu, spravíme tržbu magnetkami a v stánku zadelíme sosisky s veľmi neduživo vyzerajúcimi párkami. Z pokoja v lone prírody nás vyženú škriekajúci školáci, tak prehliadku ukončujeme a vraciame sa k autu.

Auto treba využiť, tak na mape vyberáme za svoj ďalší cieľ dedinu Lapominka ležiacu 40 kilometrov severne od mesta, kde to vyzerá, že aj vedie normálna cesta. Tá ale končí pár kilometrov za odbočkou na letisko a ďalej už vedie len šotolina. Začínam byť hladný, tak Mira odnavigujem tesne pred riekou Loďma doľava, kde po tankodrome po chvíli dorazíme do Bázy oddychu Lukomorje (Лукоморье), kde by mala byť aj reštaurácia. To je síce pravda, ale na recepcii ma hneď zosmutnia – zatvorené. S komármi v pätách sa tak vraciame na hlavnú a pontónovým mostom prekračujeme rieku smer sever.

Cesta síce na prvý pohľad nevyzerá ideálne, ale netreba sa nechať zmiasť, dá sa po nej pekne fičať sedemdesiatkou. Premávka je tu takmer neexistujúca, cestou stretneme dve autá a jedného cyklistu. Za odbočkou na dedinu Ižma (Ижма) sa objavia betónové panely, to už treba byť obozretný. Značka obmedzujúca maximálnu rýchlosť na 70 tu ale pôsobí viac ako úsmevne. Pred dedinou sa ešte zastavíme na fotku pred lokálnou mašinou. Ťažko povedať, či môže byť toto vôbec v pojazdnom stave, veľmi tomu neverím.

Posledných pár zákrut a sme v Lapominke – počet obyvateľov 20 podľa údaju z roku 2010. O dva roky sa ich počet takmer zdvojnásobil a novší údaj sa mi už nechcelo hľadať. V každom prípade je tu roztrúsených pár domov pomedzi ktoré sa prevezieme až k vode. Len mám taký nejaký blbý pocit, že tu nie sme vítaní, doslova cítim tie pohľady spoza záclon. Ale tak keď sme už tu, aspoň sa cvakem do narcialbumu na samospúšť a potom sa radšej poberieme preč.

Miro sa má chuť socializovať, tak sa cestou naspäť ešte zastavíme pri značke zimniku, kam práve dorazil veselý cyklista, ktorého sme míňali pár desiatok minút dozadu. Tento archangeľský zimnik, čo je v doslovnom význame “zimná cesta”, je jedným z dvadsiatich piatich po celom Rusku. Každý rok fungujú zhruba medzi koncom decembra až začiatkom apríla, kedy pomáhajú obslúžiť vzdialené dedinky na ďalekom severe.

Hlad sa začína opäť ozývať a po krátkom drifte sa presúvame naspäť do mesta, kde vyberám podnik Boľšja Kastrula (Большая кастрюля), kde sa špecializujú hlavne na tradičné jedlá ruskej kuchyne ako vareniki, či pelmeni. Tie tu ponúkajú aj nie len tradične varené, ale aj na záver osmahnuté na ohni, čo samozrejme musíme otestovať.

Po výbornom jedle sa odpravíme odparkovať auto k hotelu a odtiaľ hneď do supermarketu nakúpime nejaké Baltiky a ideme sa prejsť. Popod zlaté kupoly katedrály pod ktorými striehne elita národa so žltými ceduľkami na strechách sa prepracujeme k budove morsko-riečneho vokzalu z mája 1972, ktorá si dokonca našla cestu na 500 rubľovú bankovku. Na dnešné pomery značne priestorovo predimenzovaná budova pripomínajúca loď už má svoje najlepšie časy dávno za sebou.

Hneď vedľa je park, kde to naopak celkom žije, dokonca sa nám podarí nájsť lavičku s dobrým výhľadom na Severodvinský most, ideálne miesto na pivečko.

Po ďaľších dvoch by bolo dobré aj hajzel navštíviť a jeden sa nám ideálne podarí lokalizovať zo zadnej strany vokzalu. Od plateného verejného WC v suteréne si nikdy nesľubujem veľa, ale tentokrát som zostal príjemne prekvapený. Už ani to Rusko, nie je čo bývalo. Presúvame sa na hotel posmotriť futbal, lenže sa začne opäť ozývať hlad. Takto večer sa už nikomu nechce skúšať nič nové, navyše Miro ráno odlieta naspäť do Petrohradu, tak si ešte dáme overenú večeru v Kupe a rozlúčkové pivo na pobreží za hotelom. Treba povedať, že ten bordel, čo nás tu privítal po príchode do Archangeľsku už je medzitým uprataný. Россия вперед!