Kyrgyzstan 2016

Deň 6 – Karakol Valley, Issyk Kul, Skazka & Kaji-Say

9.3.2016

Enilchek sme vypustili z hlavy už v priebehu včerajšieho večera, tak spíme do nejakej pol ôsmej. Raňajky sme si totiž dali na ôsmu. Vonku sa to začína pomaly prebúdzať. Izbu máme orientovanú na hlavnú cestu a popod otvorené okno počuť, ako áut začína pribúdať.

Na výber je omeleta alebo ovsená kaša, tak si dávame kašu. Tú som nemal roky. Kým nám ju donesú  spravíme si kávu a dohadujeme sa na približnom pláne na dnes. Na izbe som si pozeral mapu, tak sa zhodneme, že skúsime ísť po ceste, ktorá vedie až k jazeru Alakol tak ďaleko, ako to len pôjde. Na záver nám ešte donesú wafle, ale kaša bola sýtejšia ako sa zdala, tak iba ochutnáme. Je tu aj nejaké plnené pečivo, tak to berieme so sebou na desiatu.

IMG_20160309_080248

IMG_20160309_082215

Vraciame sa na izbu pobaliť sa a idem nahádzať veci do auta. Okrem nás tu parkujú ešte dve autá, to som si všimol aj v jedálni, kde boli pripravené ešte dva ďalšie stoly, že majú obsadené asi iba tri izby. Okrem toho tu majú ešte psa v búde (ten v noci keď sme išli zaparkovať v tej tme štekal ako najatý) a sliepky v klietke. Omeleta priamo z dvora 🙂

IMG_20160309_090124

Janka otvorí veľku železnú posuvnú bránu a môžeme vyraziť. Namierime si to na juh a onedlho už míňame paneláky na okraji mesta a nejakú továreň. Ešte chvíľu ide asfaltka, ktorá nás privedie až k závore. Tu je tabuľa, že odtiaľto začína národný park. V búdke sedí ujo a predáva lístky. Pýtame sa:

“Môže sa ísť ďalej aj autom?”

“Jasné!”

A už nám aj predáva lístky. 250 som za osobu + 50 som za auto. Dvíha závoru a my pokračujeme.

IMG_20160309_091945

Asfalt končí a ďalej už ide iba hrboľatá lesná cesta. Sem tam jama, sem tam zamrznutá mláka. O kúsok ďalej je ešte pár domov, evidentu tu žije niekoľko rodín. Ďalej je cesta ešte horšia, jamy sa zväčšujú a pribúda snehu a ľadu.

Pajero to zatiaľ všetko s prehľadom zvláda. Ideme takto ešte pár kilometrov až prichádzame k malému drevenému mosu ponad horský potok. Za ním už začína regulérne stúpanie. To je celé v tieni, tak sa tu drží ľad. Na začiatku to vyzerá ok, auto sa štverá hore, ale Janka začína byť nervózna, že zapadneme a čo budeme potom robiť, lebo tu nikto nechodí atď. Takmer na vrchole kopca aj naozaj zapadneme 😀 Ale je to vpohode, 10 metrov za nami je roztopený sneh z toho, ako tam svieti slnko, tak kľudne by som to mohol trochu spustiť a skúsiť ešte raz, ale Janka sa zatne, že nie, tak čo už. Auto otočím a schádzame dole k mostu, kde je malý plac a tu to zaparkujem.

Obliekame bundy a ideme sa teda prejsť peši. Ako správny chlapec z Bratislavy v teniskách 😀 Vyjdeme na kopec a spravím si pár fotiek. Cestou dole parkrát zapadnem do snehu, čo znamená, že tenisky aj ponožky mám mokré. Druhé topánky mám na úplnom spodku ruksaku, tak musí ísť všetko von. Po výmene ponožiek a letnej obuvi za jesennú môžeme pokračovať.

 

Pomaly sa teda vraciame, ale ešte párkrát stojíme kvôli fotkám pri potoku aj pri pasúcich sa kravách. Tie ma bez pohybu sledujú a kam sa pohnem na mňa točia hlavou. Potom sa začnú dve vzadu biť, tak sa radšej vzdialim.

Ako sa vrátime spať na asfaltku všimnem si, že auto sa správa divne a preklzujú mi predné kolesá. Zaraďoval som späť na pohon iba zadných kolies, ale asi zle, lebo takto by sa to správať nemalo. S 4×4 a ešte aj s prídavnou prevodovkou jazdím prvýkrát v živote, teda skúsenosti žiadne. Oproti nám ide jeden offroad, tak ho zastavíme, nech sa nám na to skúsi pozrieť. Našťastie sú to turisti hovoriaci po anglicky. Z Moskvy 🙂 Chlapík skúša, ale tiež mu nejde do hlavy, prečo sa to takto správa, tak mu hovorím, že ich nebudem zdržovať a skúsim sa spýtať niekoho iného. Cestou sem bol totiž na pravej strane autoservis, tam snáď budú múdrejší. Po anglicky nevie takmer nikto, iba jeden servisák pár slov, tak ho zoberiem na skúšobnú jazdu. Problém si všimne hneď, skúšame preraďovať znova a už sa to aj zdá OK, ale hovorí, že nie je. Vraciame sa pred servis, kde vyjdem na koľajnice, nech si môže pozrieť spodok. Odpojí a potom zapojí nejake dva káble a hovorí, že bude treba dačo rozmontovať a pozrieť a bude to trvať cca hodinu. Hovorí mu teda, že to ešte skúsim ako sa to správa a uvidíme. Schádzam dole a idem sa previezť. Už to vyzerá OK, tak volám Janku a ideme. Doma potom zistím, že asi pri preraďovaní nebola správne zatlačnená páka a nejak sa to tam zle zaradilo. Každopádne už to funguje ako má.

Vraciame sa do mesta, kde si chceme dať obed a aspoň trochu sa tu prejsť. Parkujeme opäť pred Fakirom, kde je našťastie voľný flek a najprv sa ideme prejsť a potom sa najeme.

Hneď pri hlavnej ulici je taký menši trh (Makiš). S tým v Biškeku sa to samozrejme nedá ani zrovnávať, ale tento aspoň pôsobí útulnejšie a kľudnejšie. Kúpime tu nejaké blbiny domov ako magnetky, prívesky a nejaké cukríky.

Z trhu je to jedna ulica k hlavnej pamiatke mesta, ktorou je drevený pravoslávny kostol/katedrála Svätej Trojice. Už na plote je veľká značka zákaz fotografovať, tak rýchlo spravím aspoň jednu fotku spoza plota. Súčasný drevený kostol je postavený na základoch pôvodného tehlového, ktorý sa zrútil počas zemetrasenia päť rokov predtým v roku 1890. V 30tych rokoch ho bolševici premenili na klub. Potom prešiel rekonštrukciami v rokoch 1961, 1991 a 1997.

Dovnútra vchádzame práve vtedy keď ho teta zatvára, ale ešte nás nechá pozrieť sa. Skúšam ju zlomiť aj na fotku ale je nekompromisná. Od kostola si spravíme kolečko okolo bloku. Prechádzame popri veľkej, pravdepodobne štátu slúžiacej budove až k obchodnému domu ZUM. Auto máme zaparkované hneď za rohom, to centrum je malé, pár ulíc a hotovo.

Naobedovať sa ideme zasa inde, tentokrát volíme reštauráciu, ktorá je opäť o stupeň honosnejšia. Od Fakira s táckami sme to včera večer upgradovali na podnik s obsluhou a igelitovými obrusmi a dnes vchádzame do reštaurácie s látkovými obrusmi a čašníčkami v bielych košeliach. Je tu asi cca 20 stolov a sú tu tri. Nás obsluhuje tá najkrajšia z nich 🙂 Majú tu dokonca aj pár kusov jedálnych lístkov po anglicky, tak si objednávam rýchlejšie. Čítanie v ruštine mi ide stále pomaly a niektore písmena si stále neviem zapamätať. Objednávam si niečo, čo je nazvané ako swiss steak s hranolkami, tak som zvedavý. Janka si dáva pelmeni so syrom. Swiss steak sú nakoniec kúsky mäsa na hranolkách a celé je to poliate výbornou omáčkou.

IMG_20160309_130027

IMG_20160309_125141_postcard

Je niečo po jednej, do západu slnka máme nejakých 6 hodín, tak snáď sa nám podarí všetko stihnúť. Onedlho už uháňame po okreskách. Míňame odbočku na Jeti Oguz a onedlho stojíme, lebo si idem fotiť kone a kopce 🙂 O chvíľu stojíme zas pred dedinou Kyzyl Suu a pekným nápisom.

Po nejakých 20 kilometroch sa konečne cesta dostáva úplne k jazeru, doteraz ho síce kopírovala, ale vždy bola tak kilometer dva od neho. Teraz sme iba pár metrov, tak pri prvej možnosti odstavujem auto na krajnici a ideme k jazeru. Akonáhle sa nám vyplne ventilátor chladiča a okolo nejde žiadne auto je tu absolútne ticho. Na pobreží sú všade veľké kamene a voda je krištáľovo čistá. Sme to vyše pol hodiny a vôbec sa nám odtiaľto nechce odísť.

Chceme však ešte stihnúť vodopád za dedinou Barskoon a Skazku, čo je údolie, resp. Formácia červených skál. Tá cca viem kde je, horšie je to s vodopádom. Podarilo sa mi nájsť iba vágne informácie typu cca 25 km za Barskoon a podobne. Celé ráno som hľadal GPS súradnice, ale nič. Tak to snáď nejako dopadne. Pri Barskoone sme onedlho, cestu do dediny tvorí rovná cesta s novým asfaltom. Dedina sú dve dlhé ulice a domy okolo, teraz tu je ešte celkom živo. Na konci hlavnej ulice zabáčame doľava a vpravo vidíme ísť popri ceste staršieho pána, tak sa ho pre istotu pýtame, či ideme správne a kde je vodopád. Ujo je potešený, hovorí nám že pojdeme po hlavnej doprava, potom doľava a potom rovno. Na záver nám povie, že máme pozdravovať ľudí na Slovensku, tak pozdravujeme 🙂

Za dedinou končí asfalt a nasleduje prašná cesta, kde sa dá ísť tak 30 kvôli priečnym drážkam, inak by to z nás vytriaslo dušu. Ďalej je cesta stále prašná, ale povrch je o dosť lepší, tak si to valíme aj 80. Blbé ale je, že stále ideme a nič. Nikde nikto, oproti nám iba pár krát prejde nejaké auto. Ideme údolím medzi kopcami smerom na dedinu Kara Say, ktorá je 80 kilometrov odtiaľto. Cesta lemuje celý čas malú horskú rieku, čiže vodopád tu musí niekde byť. Cestou míňame dva úseky, kde sa rieka stráca v stromoch, tak to teoreticky môže byť tam. Pokračujeme však ďalej, možno tu niekde bude nejaká tabuľa. Ale nič.

Po 30 kilometroch však prichádzame pred búdku so závorou. Sú tu dvaja chlapi v maskáčoch, tak pošlem Janku, nech sa ide spýtať. Tí jej hovoria, že cesta ďalej je uzavretá kvôli snehu a vodopád sme už prešli. Máme sa otočiť a hľadať pamätník Gagarina, ktorý je vpravo a vodopád je potom kúsok od neho. Vraciame sa teda naspäť a pozeráme a hľadáme Gagarina. Nakoniec ho nájdeme, nechápem, ako sme si ho predtým nemohli všimnúť. No ale kde tu je vodopád nemáme tušenie. Nepomáha ani vypnúť motor a skúsiť počúvať.

Pri Gagarinovi je všade rovinka a na rieku vidno, tak pokračujeme ďalej a zastavujeme pri lese. Najprv z jednej strany pri nejakej búde. Nič. Potom sa zas trochu vrátime a zastavíme pri ceste v bode, ktorý je trochu na kopci. Tu sa nachádza rieka o niečo ďalej, tak sa k nej ideme prejsť v nádeji, že možno tu niekde ten vodopád bude. Zasa nič, ani len vychodený chodník, alebo nejaké stopy, ktoré by nás k nemu doviedli. Kapitulujeme, vodopád nám asi nie je súdený.

Ako sa vraciame do dediny slnko je už pekne nízko, začínam mať obavy, či vôbec stihneme tie skaly. O tých mám tiež iba info, že sa nachádzajú cca 4 kilometra za dedinou Tosor. V Barskoone ešte na chvíľu zastavíme pri miestnom cintoríne. Pri cintorínoch sme chceli zastaviť už aj včera, sú iné ako u nás, každý hrob má vlastný plot, niektoré majú klasické náhrobné kamene, ale o dosť väčšie a vyššie ako u nás a niektoré majú naozaj veľké náhrobky približujúce sa až k menšej stavbe. A na každom hrobe je fotografia.

Aj keď nás tlačí čas nemôžem si pomôcť a za dedinou stojíme zas, lebo toto neskoré slnko robí krásne farby a hory teraz vyzerajú perfektne.

Míňame Tosor a začíname striehnuť na nejaký náznak skál. A naozaj, onedlho sa naľavo začínajú vynárať krásne červené skaly, v zapadajúcom slnku vyzerajú ešte lepšie. Zrazu je pri ceste veľká hnedá tabuľa, tak schádzame na poľnú cestu. Tu sa však cesta rozdeľuje na dve a nie je jasná na ktorú treba ísť. No ktorú sme si asi tak vybrali? Samozrejme nesprávnu. Toto chybné rozhodnutie nás stálo pár minút. Práve tých pár minút, kedy ešte na skaly svietilo slnko. Ale tak čo už, taký je život. Parkujeme na ploche pod skalami a ideme si ich prejsť. Chcelo by to o niečo lepšie podrážky, v týchto sa to tu dosť šmýka, ale ani to mi nebráni výjsť úplne hore, kde je perfektný 360 stupňový výhľad.

Začína sa stmievať, tak sa vraciame k autu a pomaly sa poberáme do dediny Kaji-Say, kde dnes budeme spať. Je to necelých 20 km, ale prichádzame už za úplnej tmy. Hotel Natalia, kde dnes spíme je kúsok od hlavnej cesty. Je to vpodstate pozemok, na ktorom žije majiteľka vo svojom rodinnom dome a okrem neho tu má postavený ešte jeden domček, kde je asi 6-8 izieb, ktorý slúži ako ubytovanie pre hostí. Vedie k nemu pravá hrboľatá neosvetlená kirgizská dedinská cesta. Pozrieme si izbu, zložíme si v nej ruksaky a ideme ešte naspäť na hlavnú cestu, kde sme videli otvorené malé potraviny. Dokonca je tu aj niečo čo vyzerá byť reštauráciou.

Vojdeme dnu, opäť rovnaká situácia ko v Bosteri, veľká miestnosť so stolmi a nikde nikto. Sú tu jedny dvere, tak Janka opäť klope, či varia. Varia, tak sa usadíme. Teta nám donesie jedálne lístky, ale takto neskoro už majú iba pelmeni, ale môžeme si vybrať asi tri spôsoby prípravy. Tak si dávame s hubovou omáčkou a potom vyprážané s asi majonézou a kôprom. K tomu zelený čaj.

 IMG_20160309_200202_postcard

Pelmeni sú výborné, každý si dáme z každých polovicu. Vonku je už tma ako v rohu. V obchode si ešte kúpim dve pivá a nejaké čipsy a vraciame sa na izbu. Pôvodne som mal v pláne dopísať čo to do denníka, ale nie je tu stôl a som unavený, tak si iba dáme sprchu a pustíme telku.

IMG_20160309_223350