Maroko 2017

Deň 6 – Essaouira & Marakéš

4.5.2017

Na raňajky opäť tradičné menu, ale stále sa to dá jesť. Večer by sme už mali spať v Marakéši, tak ešte vybehneme na izbu zbaliť sa. Veci si dávame do auta a vyberieme sa do neďalekého prístavu. Je pod mrakom, aspoň nebude tak teplo.

Najprv sa miestnym rybárom pomotáme medzi fotogenickými odparkovanými loďkami a potom sa sa posnieme o kúsok ďalej, kde to už poriadne žije. Plno stánkov s čerstvými úlovkami a ľudí ktorí prišli nakúpiť alebo sa len popozerať. Hneď vedľa sa opravujú lode a siete na ďalší lov. Čo som čítal, mala by tu neďaleko fungovať aj prevádzka, kde vám za malý poplatok pripravia čokoľvek, čo si tu človek kúpi. Ale to sme neskúšali.

Z prístavu si to namierime do samotného mesta, z ktorého sme včera veľa nevideli. Zvýšená koncentrácia žobrákov dáva jasne najavo, že toto je úplné centrum. Nemáme žiadny exaktný plan, tak sa necháme stratiť v bočných uličkách. Vyjdeme na druhom konci mediny a na hlavnej ulici v jednej miestnej prevádzke si dáme kávu. Pýta sa ma či s mliekom, tak teda že hej, keď už to tu pijem celý čas. Mlieko nemá, tak ho skočí kúpiť do obchodu oproti. Mliečko bolo evidentne v chladničke dlhšie ako malo, lebo hneď ako ho nalejem do kávy, tak si všimenem obrovské zrazené hrudky. Janka to odmieta vypiť, ja som aj chcel, ale potom aj mňa chytili pochybnosti. Ukážem to aj ujovi kávovarníkovi, ale ten sa tvári, že to je vporiadku. O 2 minúty ho ale vidíme ako ide s hrudkami v ruke oproti do obchodu a pýta si za mlieko peniaze naspäť. Ale nás skasíruje aj tak.

Dáme si teda aspoň ten zvyšok kávy, ktorý som nezalial tým skysnutým mliekom, na jeden malý pohárik nám ešte vyšlo. Myšlienky na kávu zaženieme extra mastnými zemiakovými čipsami, ktoré ešte pred chvíľou plávali v kotli oleja. Skúsim ešte raz dať šancu tomu obchodu s pivečkom. Ale nikde nič. Ďalšou spleťou uličiek sa postupne dopracujeme späť na hlavné námestie. Tu je vedľa seba snáď 15 prevádzok, kde pripravujú morské úlovky z prístavu. Chceme sa tu naobedovať, tak sa necháme stiahnuť do prvej, ale tu už nemajú voľný žiadny stôl a posadia nás vedľa skupinky 8 dôchodcov. To sa hneď zdvihneme a presunieme sa do ďalšej, kde už pekne sedíme pri stole sami. Opäť si zadelíme mix, tu nám však jedlo nosia na stôl postupne. Keď to mám porovnať so Sidi Ifni, tak vzhľadom na polohu a osadenstvo je to omnoho menej autentické, čomu samozrejme zodpovedá aj cena, ktorá je viac ako dvojnásobná. Najedli sme sa ale výborne, ale v Sidi Ifni to bolo ešte o chlp lepšie 🙂

Po jedle s odkotúľame k autu a presunieme sa na pláž, kde sme sa zastavili aj včera. Včerajší dojem neklamal, je to tu oveľa príjemnejšie ako v Agadire, jediné čo kazí dojem sú šulini ponúkajúci jazdu na štvorkolke.

Essaouire dávame zbohom a vyberáme sa smer Marakéš. Po 50 kilometroch prichádza typický poobedný útlm, v mestečku Ain Taftecht sa teda zastavíme v kaviarni. Zvyšok cesty ubieha fajn aj vďaka veľkorysej ceste.

Na výpadovke jedného z ďalších mestečiek si neustrážim rýchlosť a už ma aj zastavuje uniformovaný príslušník s ručným radarom. Policajt je našťastie v dobrej nálade a moje vysvetlenie že 69 na šesťdesiatke a ešte k tomu už pár metrov pred koncom mesta nie je žiadny extrémny prehrešok nakoniec akceptuje a popraje nám bon voyage. Posledné kilometre už strávime popojíždením v aglomerácii Marakéšu a keďže by sme radi stihli auto vrátiť už dnes, tak ho dáme na Shellke rovno aj umyť. Chcel som síce nech ho iba opláchnu wapkou, ale leštia ho tam asi pol hodinu. Aspoň Fiat vyzerá ako nový.

Posledné kilometre sa prekúsavame poobednou dopravnou špičkou do samotného centra mesta. Bývame v jednej z bočných uličiek za svetoznámym námestím Jemaa el-Fnaa. Parkujeme na platenom parkovisku za mešitou Kutubija a fičíme sa ubytovať. K Riadu Tarik treba prejsť cez samotné námestie, ktoré je jedným z turisticky najexponovanejších miest v celom Maroku. A tak to tu aj vyzerá. Milión ľudí a otravní predavači všetkého možného. Bez ujmy sa nám podarí predrať cez davy a odbáčame na tretej doprava. O 100 metrov ďalej už sme pred dverami ubytka. Zamknuté. Tento problém ale vyrieši telefonát majiteľovi, ktorý o tri minúty dobehne a ubytuje nás. Izbu dostávame na prízemí hneď pri recepcii. Síce bez okna, ale tie dve noci to nejak zvládneme.

Zhodíme veci a cez námestie sa vraciame k autu. Vyplatím parkovanie a popri peknom západe slnka uháňame na letisko. Musím ešte dotankovať, tak hľadáme pumpu, ktorú nakoniec nájdeme kúsok pred terminálom, ale na druhej strane cesty. Treba sa k nej trochu komplikovane vracať. Natankujem plnú a platím 500vkou. Chlapec na pumpe sa tvári, že mi nemá vydať, tak mi najprv vydá časť v malých bankovkách a minciach a odíde za ďalším. Ten mi potom vydáva zvyšok rovnako v malých bankovkách a minciach. Je mi jasné o čo im ide a samozrejme že mi vydal menej. Tak si ešte pýtam tých 10 dirhamov na ktoré “zabudol” a neochotne mi ich dáva. Je to síce iba euro, ale princíp je princíp.

 

S plnou nádržou o pár minút parkujeme pred terminálom. Po chvíli nájdem pracovníka Hertzu, kukne škrabance, podpíšem papiere a hotovo. 1300 kilometrov po Maroku zvládol Fiat 500 ľavou zadnou a cestovalo sa v ňom fajn. Pred terminálom stihneme posledný bus a za tmy sa vraciame do centra.

Vystúpime kúsok pred námestím a prejdeme sa ešte cez park okolo už spomínanej mešity Kutubija, ktorej základná kameň položili už v roku 1158. Dominantou je 77 metrový minaret, ktorý stavali 15 rokov a stihli dokončiť ešte pred začiatkom 13. storočia. Ten je dobre vidieť aj zo samotného námestia, ktoré ožíva po západe slnka. Ľudia sa tu rátajú na tisíce, v strede námestia začne zo stoviek stánkov s jedlom stúpať para z varnia a tvoria sa tu kruhy okolo rôznych pouličných artistov a hudobníkov. Okrem nich sa tu motá aj niekoľko stoviek otravných heloumyfrendov a žien s henou.

Jedna si odchytí aj Janku, ktorá mi o hene rozprávala posledné 3 týždne, takže niekde v kútiku duše nedokázala dostatočne protestovať proti agilnej ošatkovanej pani. Tá samozrejme svoju expresnú kresbu komentovala slovami, že to je free a velmi sa jej nepáčilo, keď som jej za túto službu hodil iba 50 centov. Stánky s jedlom sú síce maximálny tourist trap, ale chcel som to vyskúšať. Stačí len vojsť do uličky a nadháňači sa na nás vrhli ako supy. Janka si dala kus kus a ja mäso, ktorého by bolo dosť tak pre batoľa. Našťastie aspoň ten kus kus bol v regulérnej gramáži, tak som ho dojedol 🙂

Po jedle sme si ešte vyšli do Café Glacier, odkiaľ je asi najlepší výhľad na mesto, ale keďže mali pár minút pred záverečnou, tak nás odmietli obslúžiť. My sme si aspoň užili výhľad.