12.8.2021
Chceli sme vstať skoro, ale jednoducho to opäť nejak nevyšlo. Dopomohli k tomu aj raňajky v cene, čiže ma podvedome nič nehnalo von, vedel som, že stačí iba zájsť na mínus prvé a všetko bude bez komplikácií vybavené. Nakoniec to až tak bez komplikácií nebolo, na tácku som si totiž dovolil dať kompót a vypýtať si aj kávu. Táto chyba v systéme ma nakoniec stála 5 hrivien (keďže som si už z kompótu stihol odpiť).
Po najdôležitejšom jedle dňa, ktoré nenadchlo, sa vraciame na izbu spratať veci naspäť do kufra a odubytovať sa. Záloha za nefajčenie na izbe sa mi vráti až po tom ako recepčná počká na linke a “pokojská” s dobrým čuchom po kontrole “approvne” jej vydanie. Budova regionálnej administratívy a celé námestie sú pekne zaliate slnkom, tak mi to nedá a túto príležitosť ešte využijem na pár fotiek. SD karta síce prišla o ďalších pár MB, ale my sa môžeme spokojne vrátiť k Twingu, nakopnúť 1200 centimetrov kubických a nažhaviť navigáciu.
Rozhodli sme sa nepokračovať ďalej na východ a dnes to teda točíme dole. Ak všetko pôjde dobre, tak dnešnou terminálnou destináciou bude Černivci, ak nie, tak to zapichneme už v meste Kamianec-Podiľskyj, no veď to sa ešte uvidí. Po ceste som si našiel tri “Point of Interest”, žiaľ dva z nich si vyžadujú opustiť hlavný ťah, čo neveští nič dobré. Ale teda nemaľujme čerta na stenu. Po pol hodine pohodovej jazdy schádzame z hlavnej do dediny Pravdivka (Правдівка) a po ďalších desiatich minútach prichádzame po cestách prekvapivo dobrej kvality do dediny Šarivka (Шарівка). Auto nechávame pred ruinou miestneho obchoďáku a ďalej pokračujeme po vlastných.
Reálne si už neviem spomenúť čo tu vlastne má byť, teda viem, že sa tu nachádza vodný rezervoár Volčok, ale nedokážem si spomenúť, čo ma presvedčilo uložiť si ho medzi miesta, ktoré by som chcel vidieť. Šarivka je sama o sebe rozťahaná dedina s pár domami pôsobiaci udržiavaným dojmom, len je tu celkom mŕtvo. To už prichádzame ku striedmemu kostolu, od ktorého je pekný výhľad na vodu. No tak teda celkom pekné, ale stále sa snažím pochopiť čo tu malo byť.
Hovorím teda Janke aby sme išli krížom cez park až dole k pobrežiu a možno tam nájdeme odpoveď. Nenašli sme. Cez park alebo teda skôr hustý les sa teda vraciame naspäť ku kostolu a ďalej k autu.
Nádeje vkladám do nasledujúcej zastávky, ktorou je vodopád Burbun. Vraciame sa na hlavnú H03 a po 40 minútach dosahujeme 15 tisícové Dunajivci (Dunaivtsi/Дунаївці), v ktorom len využijem kruhový objazd na zmenu smeru na cestu T2303, smer Holuzubnici. A to je teda čistá katastrofa. 15 kilometrov ideme vyše 40 minút, posledný úsek na dedinu Lysec (Лисець) je snáď najhorší. Dedinou len prefrčíme a odparkujem to niekomu pri dome, lebo pohľad na rozbahnenú a rozhrabanú cestu od traktorov o niečo ďalej veľa dôvery nevzbudzuje. Ukáže sa ale, že som sa mýlil, dalo by sa to kľudne prejsť o čom svedčí aj zaparkované auto na lúke o niečo ďalej. Ale tak to už je jedno, 150 metrov hore dole. Tak teda dúfam, že ten cícerok vody bude hodný tej cesty, čo sme sem absolvovali. Prvý dojem je zatiaľ dobrý, cesta po poli je čistý Bliss a pár metrov nižšie sa už predierame húštinou.
Očakávania nemám žiadne a vodopády zvyknem často kritizovať, fakt to musí byť niečo unikátne, aby z toho človek mal aspoň aký taký pocit zadosťučinenia a teda z tohto teda mám. Keby som sa tu z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ocitol s absenciou pamäti, tak by som určite nehádal, že som na Ukrajine. Áno, je to malé, áno, sú tu iba listnaté stromy a žiadne pralesy a aj tak mi to pripadá unikátne a nepatrične. Keby som chcel byť poetický, tak napíšem, že to je malý kúsok raja v strede ničoho, ale keďže nechcem byť, napíšem iba, že je to teda “celkom pekné”.
Až v tejto chvíli si uvedomujem, že všetky tri dnešné zastávky sú nejak spojené s vodou – prvou bolo jazero, druhou vodopád a treťou by mal byť výhľad na meander Dnestra, rieky, ktorej polovica toku tvorí hranicu medzi Ukrajinou a Moldavskom. Vyhliadka sa nachádza východne od Kamianec-Podiľskyj, čo nám dáva dve možnosti. Prvou je vrátiť sa bolestivých 20 kilometrov do Dunajivci, potom pokračovať po hlavnom ťahu a potom 16 kilometrov, t.j. dokopy nejakých 70 kilometrov. Nevýhodou je, že budeme 2 krát backtrackovať, čo osobne nemám veľmi rád. Druhou možnosťou je to šupnúť 55 kilometrov po T2303 a T2317, od ktorých ale neviem čo čakať. NA T2303 sa neodvážilo ani Google auto a T2317 tiež nevyzerá dvakrát prívetivo. Rozhodneme sa to risknúť a výsledok je, že už o pol hodinu plačem.
Kým sa vôbec dostanem k odbočke na vyhliadku mám cesty už plné zuby a rovno sa nato vyseriem. Posledné kilometre pred mestom sa už ale na ceste maká, tak možno o rok-dva to bude celé nové, ktovie. V každom prípade sme ušetrili nejaký čas, ktorý môžeme využiť na najedenie sa v sede normálnym jedlom, aj keď nazývať to o piatej obedom je asi nemiestne. Prefrčíme okolo rušného avtovokzalu a auto odparkujem pri parku, rovno pred reštikou Meni By Mnjasa (Мені би мняса). Už máme temno pred očami, tak sa zas objednáva impulzívne a tak to aj dopadne. Veľký burger a poriadny kus pepper stejku, ku ktorému si ešte aj vypýtam pálivú omáčku. Samozrejme ju najprv neotestujem a rovno začnem vo veľkom jesť. Fast forward o 10 minút – so slzami v očiach, triaškou a s ústami, ktoré prišli aj o posledné chuťové poháriky, v dvoch tretinách mäsa kapitulujem.
Najedení sa vyberáme vychodiť aspoň časť prijatých kalórií a začíname rovno na Majdane Vidrodžennja, v preklade renesančnom námestí. Veľa renesancie tu ale nenájdeme, námestie vyzerá, že by sa tu aj dnes mohli fejkovať socialistické pohľadnice z 70. a 80. rokov – záhon pestrofarebných kvetov pred monštróznou betónovou budovou Hotela 7 days/7 Дней) alebo socialistickým kvádrom (budova pošty).
Kamianec-Podiľskyj však nie je typické sovietske, resp. sovietmi dodrbané mesto, prvá zmienka o jeho existencii sa datuje už do roku 1374 čo dáva tušiť, že má za sebou turbulentnú históriu, počas ktorej tu viac či menej úspešne vedľa seba kohabitovali viaceré kultúry. Vizuál mesta určuje rieka, resp. riečka Smotryč, pretekajúca rovnomenným hlbokým kaňonom, ktorý tvorí takmer dokonalý ovál. V jeho strede sa nachádza staré mesto, kam sa dostávame logicky po moste.
Samotné námestie si nechávame na neskôr, hneď teda zabáčame vpravo a tu sa necháme vtiahnuť do príjemnej kaviarne Kružalo (Кав’ярня Кружало). Keď už sme teda v turistickom meste, nech to nejak vyzerá. Sacharidy skonzumujeme na terase a zalejeme kávou.
Kúsok odtiaľto je bašta Štefana Bátoriho, teda pozostatok jednej z brán pevnosti, ktorá kedysi obkolesovala mesto. Odtiaľto som to chcel rovno strihnúť dole k poľskej bráne, ale nejak som si neuvedomil aké je to tu celé malé, tak si radšej spravíme obchádzku. Vyberieme sa po ospalej Tatarskej, ktorá nás vyklopí na hlavnom námestí.
Tu sa za rohom skrýva doslova poklad. Nie, žiadna prezdobená katedrála alebo instagramový domček ale verejné WC. Kto pozná verejné hajzle na vostoku, vie čo ho väčšinou čaká. V horšom prípade osratá diera v zemi, v lepšom ošťatá doska aj zem a toaleťák bez diery. Tu na človeka vyskočí dokonale čistá dlažba, sprcha, prezliekareň a dokonca aj úschovňa batožiny. Som šokovaný a týmto tejto toalete udeľujem ocenenie Romana Herdu za najkrajší verejný záchod na Ukrajine.
Tri kotrmelce odtiaľto sa cestou k spomínanej poľskej bráne otvára nesmelý výhľad na hlavný ťahák celého mesta – “Starý zámok”, zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. K zámku alebo teda resp. hradu, či pevnosti ako uvádzajú rôzne zdroje sa však najprv musíme prepracovať.
Po pár metroch prechádzame Poľskou bránou, ktorá je ďalšou z pôvodných brán do pevnosti, prekračujeme rieku a po schodoch šprintujem hore. Fotky z internetu sľubujú fotogenický pohľad a dokonca aj svetlo a denná doba mi praje. To všetko by bolo krásne, keby to nepokazil nejaký pizdec, ktorý si presne v zábere stavia dom.
Tu sme sa ocitli v “rurálnejšej” časti mesta, kde sa stavby s viac ako dvoma podlažiami dajú rátať na prstoch jednej ruky. Za neskorých mäkkých lúčov to stočíme vľavo k dominante tejto štvrte, ktorou je bez akýchkoľvek pochýb Katedrála sv. Juraja (Георгіївський собор), ktorá tu obyvateľov obšťastňuje svojou prítomnosťou už od roku 1861, kedy bola po 10 rokoch výstavby dokončená. Až do konverzie na ortodoxnú vieru v roku 1795 sa jednalo o gréckokatolícky kostol.
Samotný zámok je odtiaľto len 500 metrov, v priamej ceste nám však bráni rieka, tak sa popri rodinných domoch prejdeme trikrát toľko, kým sa vôbec dostaneme na hlavnú cestu. Tu ma prekvapí, že na prejazd popod zámok sa dodnes vyberá mýto, predsa len, mačacie hlavy treba udržiavať.
Zámok je v každom prípade otvorený do siedmej a teraz je 19:40, tak aspoň nemusíme riešiť prehliadku, lebo popravde, ja si na hradoch a zámkoch, rovnako ako na múzeách zrovna neujíždím, stačí zvonku. Aspoň je spopod neho pekný panoramatický výhľad na mesto.
Opäť prekročíme rieku Smotryč a až teraz sa nám ukáže ten pravý pohľadnicový záber. Po pár “povinných” záberoch plynule pokračujeme na hlavné námestie, kde sa pomyselný kruh uzatvára a kupujeme magnetku. Predavačka si nás síce pomýli so Slovincami a keď začne nadšene rozprávať, že tu minule tiež jedných stretla, tak už jej nechcem kaziť radosť.
Pešibusom sa už za šera vraciame k autu a po ceste rezervujem ubytko na dve noci v Černivci. V dedine Dynivci sa zastavíme doplniť palivo pre auto, v Prypruttji zase v supermarkete pre palivo pre nás.
Na hodinkách je 21:58 tak rýchlo kupujem Shabo, ale pokladníčka ma upokojí, že u nich v rajóne žiadne obmedzenie na predaj alkoholu večer nie je. Koňačik si tak spokojne hovie v kufri a my sme za pol hodinu PIF PAF v samotnom centre Černivci. Recepčná z Magnat Lux Hotel, nám otvorí bránu na parkovisko a o pár minút už vyberáme veci. To si Shabo zlomyseľne vypadne na zem a aj keď sa na prvý pohľad zdá, že sa nič nestalo, na izbe už krváca do igelitky. Pre istotu ho ešte nad umývadlom prefiltrujem cez servítku a potom nám už nič nebráni si po náročnom dni pripiť. Spať ideme o druhej.