9.9.2024
Budík nás vracia do reality pár minút pred siedmou a po rannej očiste onedlho tlačíme raňajky v štýle Komisára Rexa. Po tomto výdatnom a chutnom jedle nahádžeme veci do auta a vyberáme sa na poslednú spanilú jazdu, ktorá skončí skôr, ako sa vôbec ručička teploty vody stihne pohnúť. Žiadny incident sa nestal, to len letisko máme od ubytka smiešne dva kilometre.
videl som lepšie, jedol som horšie
Swifta s dochrámanými dverami nechávame na tom istom parkovisku, kde sme ho pred piatimi dňami prebrali, pohľadom poľutujeme dochrámané dvere a kým ja s Tomášom si to rovno namierime do kompaktného terminálu, Miroslav sa ešte ide zbaviť kľúčov. Letisko svojimi kompaktnými rozmermi instantne trhá všetky obavy. Check-in vybavíme v mašine, kontrola je aj napriek svojim stiesneným rozmerom promptná a bezproblémová a o pár minút tak už korzujeme uličkami predraženého duty free. Chvíľu sa aj pohrávam s myšlienkou, že si v bare zadovážim jedno americano, ale teda za 5 euro radšej vydržím do lietadla. Na druhú stranu, keď to človek porovná s niektorými bratislavskými kaviarňami, tak to zas taká tragédia nie je, ale ako hovorím, na palube to bude zdarma, tak nebudem vymýšľať.
Pri čakaní na náš stroj sa začítam do článku o letisku a o niektoré informácie sa aspoň v skratke samozrejme rád podelím. Toto jediné letisko na Faerských ostrovoch postavili britskí armádni kráľovskí inžinieri počas 2. svetovej vojny. Miesto bolo vybrané zámerne, keďže z okolitých vôd je ho ťažšie spozorovať, čo malo slúžiť hlavne ako prirodzený úkryt pred nemeckými loďami. Po vojne zostalo opustené a pavučiny sa tu tvorili až do roku 1963, kedy bolo znovu otvorené ako civilné letisko z iniciatívy dvoch obyvateľov Sørváguru, Huga Fjørðoya a Larsa Larsena, ktorým sa podarilo presvedčiť Icelandair, aby začali s pravidelnými letmi do Bergenu, Kodane a Glasgowa na Douglase DC-3. Potom už nasledoval teký ten klasický vývoj, kedy turbovrtuľové lietadlá nahradili prúdové, aerolinky pribúdali a ubúdali podľa toho komu sa podarilo skrachovať. Jediný bottleneck, ktorým bola krátka dráha (1250 metrov) sa podarilo čiastočne rozšíriť až v roku 2011 predĺžením na 1800 metrov, čo už umožnilo pohodlne odtiaľto operovať štandardné lietajúce autobusy, ako napríklad náš A320neo, ktorý práve pristáva. Boarding zvládneme aj bez autobusu a po 17 minútach (!) od vstupu do terminálu už sedíme na palube.
Let do Paríža prebehne tak nekomplikovane a nudne ako sa len dá a deviate najnavštevovanejšie mesto na svete nás na rozdiel od minulého týždňa víta nepekným počasím, stručne povedané, leje. Kým dorolujeme k terminálu, tak tento čas šikovne a lacno využijem na výrobu improvizovanej pláštenky pre moju fotobrašňu, ktorá síce vzhľadom neohúri, ale o to tu ani nejde. Hlavne nech mi nenavlhne optika. Po tej paranormálnej fľaši od coly už som paranoidný.
Paríž plače
pif paf
Airbus nás vypľuje do terminálu 2B, v ktorom hneď zaujmeme smer úschovňa. Aj teraz náš prestup číta necelých 9 hodín, čiže ostať na letisku by bolo sebatrýznenie a na CDG obzvlášť. GÖRSNYGG nám opäť ušetrí nejaké dukáty a poučení tentokrát nevyužijeme na dopravu do mesta koľajovú dopravu, ale taxík, na čo máme dva veľmi prozaické dôvody. V prvom rade nejdeme do centra, ale chlapcov plánujem povodiť po dystopických budovách na predmestí v obci Noisy-le-Grand v departemente Seine-Saint-Denis. Tým druhým je samozrejme kombinácia ceny a času, ktorá sa jemne preklápa v prospech taxíku. Štartujem teda aplikáciu Bolt a takmer instantne nám jazdu potvrdzuje Maher, ktorý nás o pár minút neskôr vyzdvihuje pred terminálom 2C na Lexuse IS300h.
Východný obchvat je takto v pondelok na obed zasekaný viac ako by bolo komukoľvek z nás na palube príjemné, ale tých 38 kilometrov nakoniec zvládneme za jemne cez 40 minút. Táto nevyhliadková jazda nám pripíše do spoločného účtu na Tricounte ďalších 52 euro, ale pochmúrne myšlienky veľmi rýchlo po vystúpení prebije monumentálna masa železobetónu budov Les arènes de Picasso z roku 1985. Veľakrát som na Facebooku zachytil, že ľudia pred touto štvrťou ostatných vystríhajú, ale nejaké náznaky nebezpečia tu nebadám ani teraz, ani naposledy. Čím samozrejme nič nevylučujem, ale netreba zas čakať, že tu vystúpite z vlaku a hneď vás niekto zapichne, ako niektorí radi zveličujú.
Po polhodinke obdivovania týchto prerastených nejedlých camembertov sa presúvame pešibusom k vyhliadnutému objektu č. 2, ale ešte predtým nám do rany príde vhod nákupné centrum Arcades, kde doplníme kalórie petit hamburgermi z McDonaldu a v Carrefoure rovno vybavíme aj prísun životodarného nápoja z hrozna.
Potom už len stačí prejsť neveľmi vábnym parkoviskom, ktoré plynule prechádza do impozantného Les Espaces d’Abraxas. Obom týmto komplexom sa celkom podrobne venujem v inom mojom zápise, konkrétne z novembra 2022, kedy som takmer celý deň strávil vymetaním týchto stavebných zázrakov, tak sa nebudem opakovať a kto má záujem, nech sa páči: https://romanherda.com/den-2-tour-de-dystopicke-bytovky-koncert-desire-2022/. Ako sa tu tak motáme, tak žiaľ zase začína popŕchať, ale pred týmto kropením nebies sa šikovne skryjeme vo vchode Le Théâtre, čo je de facto miesto s najlepších výhľadom, odkiaľ je vidno celý bytový triptych – prominentný a najväčší Le Palacio (441 bytov), už spomínaný Le Théâtre (130 bytov) a samozrejme aj učupený L’Arc s dvadsiatimi bytmi medzi nimi.
Keď sa dostatočne vynadívame na jedno z životných diel Ricarda Bofilla, čo jasne určuje moment dopitia prvej fľašky, backtrackujeme skrz nákupné centrum na vlakovú stanicu Noisy-le-Grand Mont d’Est. Do odchodu však zostáva ešte celkom rozumný čas, tak sa na lavičke parku povenujeme ešte jednej.
Tomášovým zbožným prianím je ešte vybehnúť na Sacré-Cœur, čo mu už nemáme silu rozporovať, tak jednoducho kapitulujeme a sadneme na vlak do centra. Na stanici Châtelet – Les Halles prestúpime z RER-B na metro a krátko po štvrtej konečne dosahujeme stanicu Barbès – Rochechouart. Pred tou to vyzerá presne tak, ako by človek, ktorý už v Paríži bol, čakal, že to bude vyzerať. A nie, tá Paríž z Belmondových filmov to už veru nie je. Obed vybavíme v Burger Kingu rovno cez cestu a o dve ulice ďalej v supermarkete doplníme zásobu nápojov z kvasením vylisovanej šťavy plodov viniča hroznorodého. Proste si dokúpime víno.
Sacré-Cœur je za rohom a pohľad je to veru nepekný. Pred bazilikou som sa so svojou telesnou schránkou pohyboval naposledy v roku 2017 a teda nepamätám si, že by tu boli až také masy ľudí ako teraz. Je síce pravdou, že sme tu boli večer a nie poobede, ale to čo je tu teraz, je na môj vkus už trochu viac nepríjemné. Všade davy a do toho motajúci sa pouliční predavači s pamäťou akváriovej rybičky, ktorí sú vám schopní ponúknuť rovnakú vec dvakrát v priebehu piatich minút. Počasie k tomu dojmu veľa nepridáva a kombinácia týchto faktorov zanecháva za Montmartrom nepríjemnú pachuť.
Dole si to strihneme po Rue Foyatier alebo ako sa týmto schodom hovorí – “La Butte Montmartre”. Lemované klasickou architektúrou a vraj živými kaviarňami majú ponúkať pohľad do pulzujúcej atmosféry, vďaka ktorej je Montmartre taký výnimočný. Jediné čo tu teraz pulzuje sú srdcia turistov, ktorí pevne stískajú svoje ruksaky a tašky, vreckári tu nie sú ničím výnimočným. To už ale máme namierené späť na letisko a opäť dostáva hromadná doprava na frak.
Bolt pre troch jednoducho vychádza lacnejšie ako kombinácia metra a vlaku, k tomu jednoducho nie je čo dodať. Áno rozumiem, že keby som bol sám, tak moje prepočty by sa zrútili ako domček z karát, ale našťastie tomu teraz nie je tak a ja si môžem vďaka mojim dvom spolucestujúcim odvoz na letisko užiť v pohodlí Toyoty a nie na zapľuvanom sedadle ušmudľaného vlaku. Na letisku do tretice našim žalúdkom doprajeme nezdravú fastfoodovú stravu a po všetkých kontrolách sa usádzame na dohľad gejtu, čím sa náš výlet dostáva na svoj pomyselný koniec.
Čo povedať na záver? Kto čaká nejaké zhodnotenie tohto výletu, či samotnej destinácie, dočká sa. Ale najprv malá osobná spoveď. Tento “cestopis” ani zďaleka nepovažujem za svoj najlepší a existujú nato legitímne dôvody. Z Faerských som sa vrátil na začiatku septembra a prakticky ihneď som sa vrhol do pracovného kolotoča s tým, že vlastne som ešte najprv potreboval napísať report z letného dvojtýždňového tripu po Baltiku. Ten ma zmohol natoľko, že som do konca roka už zo seba nedokázal vydať ani vetu. Jednoducho prišla tvorivá kríza, kedy som si myslel, že schopnosť niečo zosmoliť som jednoducho stratil, že niekam odišla a už sa nikdy nevráti. Faerské som teda odkladal z víkendu na víkend, z čoho sa neskôr stalo odkladanie z mesiaca na mesiac. Nedokázal som sa prinútiť ani len začať. Z tejto mizérie sa mi dúfam podarilo vyhrabať až v roku 2025, kedy som sa rozcvičil spísaním výletu do Grécka a následne do Neapola. Zrazu bol však marec, teda bežal siedmy mesiac od návratu a ja som sa až vtedy konečne prinútil opäť sa pustiť do písania. Čo z toho vzniklo ste dočítali práve teraz, za čo vám ďakujem a tým, ktorí to čakali skôr, prijmite prosím moje ospravedlnenie. Po tých sedemnástich rokoch tá kríza raz prísť jednoducho musela. No a k tomu zhodnoteniu výletu, resp. destinácie. Dostal som presne to, čo som čakal a vďaka ukážkovému počasiu ešte o niečo viac. Faerské ostrovy sú vizuálne dokonalý kút zeme. Iste, nedosahujú rozmanitosti Islandu a scenérie sú trochu repetitívne, ale myslím, že im to každý odpustí. Takmer úplná abencia turistov je tá pomyselná čerešnička na torte a zostáva už len dúfať, že to tak ostane čo najdlhšie.
Páči sa vám tento obsah?