Madeira 2024

Deň 5 – z Porto Moniz na trek na Ponta de Sao Lourenco

1.2.2024

Prvý februárový deň nám okrem fakt luxusných raňajok prináša ešte jedno pozitívum, opäť začína vykúkať slnko. Výlet sa nám definitívne prehupol do druhej polovice a ako tak pozerám predpoveď, hlavne teda oblačnosť, zhodujeme sa, že zajtra je ten správny deň na trek Pico to Pico.

A keďže dnes má byť tiež pekne, tak si ako warm up dáme prechádzku na Ponta de São Lourenço. Ale k tomu sa ešte dostanem. Po raňajkách ešte vybehneme na strechu, ale ako naschvál sa práve teraz objaví zopár mrakov, tak sa žiadny luxusný výhľad z bazéna nekoná. Aspoň ale ušetríme čas, lebo som si istý, že keby pražilo určite by som kúpaniu neodolal.

Vraciame sa na izbu pobaliť veci, aj keď to je asi príliš silné slovo. Zabudol som totiž spomenúť svoj najnovší cestovný vynález. Ak idem niekam, kde si budem požičiavať auto a mám v pláne presuny medzi niekoľkými ubytovaniami, tak namiesto toho, aby som sa v každom pracne balil do svojho ruksaku, všetko len hodín do veľkej ikea igelitky. Tú následne len stačí šmariť do kufra auta a okrem toho, že odpadá potreba všetko súkať do malého vaku, tak sa tie veci aj ľahšie hľadajú. Jedinú nevýhodu vidím v mierne sociálnom vzhľade, hlavne ak s ňou človek ide cez recepciu v hoteli tohto typu, ale tak to ma nemusí zaujímať, aj tak tých ľudí už nikdy v živote neuvidím.

Porto Moniz nateraz definitívne opúšťame krátko pred pol dvanástou a zo severozápadného rohu ostrova sa vyberáme na ten severovýchodný. Po nejakej hodinke vyhliadkovej jazdy si však predsa len spravíme malú pauzu. V Porto da Cruz sa nachádza vizuálne príťažlivá pláž, ktorú by bolo škoda minúť, hlavne ak ideme takmer okolo nej. Auto odstavíme na malom námestí a hneď ako minieme destilérku rumu začne sa pred nami objavovať výhľad na pláž Alagoa učupenú pod masívnu skalu. Jediné osadenstvo tvorí partia surferov začiatočníkov a zase nie je sa čomu čudovať. Takéto vlny asi nejakému pokojnému kúpaniu príliš neprajú.

Pár desiatok metrov za rohom je aj vyhliadka Pico do Fortim, ale popravde nejakú veľkú pridanú hodnotu v nej nevidím, tak sa na ten kopček ani nepokúsime vyštverať. Namiesto toho si to po pár fotkách namierime do Casa do Rum, kde zakúpime dve Ponche ako odmenu v prípade zajtrajšieho úspešného výstupu na Pico Ruivo a neodoláme ponuke káva + rum za 3€. Vo všetkej počestnosti si vychutnáme rumík, ktorý spláchneme pressom a môžeme spokojne pokračovať.

Na pumpe ešte doplním gasolinu, nech máme až do odletu pokoj a už o 20 minút neskôr dosahujeme najvýchodnejší bod ostrova dostupný autom – kruhový objazd, od ktorého začína značený turistický chodník. O obľube tejto prechádzky svedčí množstvo odparkovaných áut, ku ktorým pridávame aj to naše. V tejto chvíli mi dopne, že sme vlastne od raňajok nič nejedli a aj keď tu je stánok s občerstvením, je mi jasné, že kde nie je konkurencia, nie sú ani príjemné ceny. Hot dog za 5€ nech mi je svedkom. Jesť v každom prípade potrebujeme a z ponuky ma najviac zaujme žemľa s tuniakom, konkrétne ma presvedčí fixkou dopísané “fresh, not canned!”. Nie je o čom. Určite lepšie investovaných 5 euro ako do churavého párku. Len by som si teda nemusel zadrbať masťou z tuniaka tričko, ale to už pri mne nie je nič, čo by ma vedelo prekvapiť. Vanish sa o to doma postará.

disgrace

Teraz by asi bolo vhodné priblížiť, kam to vlastne ideme. Vereda da Ponta de São Lourenço je scénický hike ľahkej náročnosti na najvýchodnejší cíp ostrova, ktorý meria cca 3 a pol kilometra jedným smerom. Platí sa tu vstupné 1€ na osobu, o ktorom však okrem jedného plagátu neinformuje nič iné a ako tak pozorujem všetkých naokolo, každý to má ťažko na háku. V rámci hesla “nebuď ako ostatní” sa teda podujmem naskenovať QR kód a dvoma eurami Madeiru podporiť, ale keby som vedel, čo ma čaká, tak by som sa nato ako vykašľal tiež. Kto by čakal nejaký pif paf formulár, kde vypíše email, počet osôb a zaplatí cez Google Pay, tak zostane iba trpko sklamaný. Formulár ma úplne zbytočné polia vrátane adresy trvalého pobytu, všetko sa deje asi v troch krokoch ešte aj pri slabom internete a je to fakt pôrod. Celá táto procedúra nás stojí asi 10 minút času, zostáva už len dúfať, že tie lístky aj niekto skontroluje. No nevadí, o pol tretej sa konečne môžeme vybrať obdivovať krásu tohto vulkanického pôvodu. Cestou prichádzame k niekoľkým vyhliadkam a keď niekde netreba zbytočne fabulovať nejaký text, tak je to asi tento prípad. Lepšie raz vidieť, ako 10 krát čítať, takže nechám hovoriť obrázky:

Keby to niekomu nestačilo, viac si ich môže pozrieť v albume. Po približne hodine prichádzame ku Casa do Sardinha, kde si za odmenu udelím jedno čapované a Janka ponchu. K úplnému finále, teda na Miradouro Ponta do Furado je to ešte nejakého pol kilometra, lenže to sa nám už po zasedení nechce. Nebudem si vymýšľať, tak to proste je. Výhľadov sme si užili dosýta a absenciu ďalšieho podobného, si myslím, že prežijeme.

Čo ma mrzí oveľa viac je, že som si zase nezobral plavky. Cestou naspäť totiž zavadíme o malú sympatickú pláž Sardinha, kde by som sa s najväčšou radosťou hodil do vody. Tak snáď nabudúce.

Cesta naspäť ubieha pocitovo vždy rýchlejšie ako cesta tam a ani teraz tomu nie je inak a naspäť pri aute sme o štvrť na šesť. Zajtra vstávame skoro, čo znamená, že spať treba ísť tiež skôr. Okrem toho ešte musíme opäť navštíviť Decathlon dokúpiť ďalšie zabudnuté veci a supermarket, aby sme počas tej zajtrajšej túry aj mali čo vôbec jesť. Bez zbytočných prieťahov tak počas začínajúcej zlatej hodinky prefrčíme hlavným mestom pred nám už známy obchod, kde nakúpime všetko potrebné. Po ceste do nášho posledného ubytka máme ešte aj šikovne umiestnený supermarket Continente Modelo, avšak počas tých posledných dní som si úplne odvykol od nejakej mestskej premávky, tak skysneme v podvečernej zápche. Nakoniec to úspešne doklepeme až do obchodu, kde chvíľu trochu tápame s výberom, ale po 20 minútach si myslím, že sme zohnali všetko potrebné len preto, aby som skoro dostal infarkt, keď som zbadal rad k pokladniam.

Seriózne chvíľu zvažujem, že vycúvame a ideme nakúpiť inde, ale rýchly prepočet v mozgu nakoniec prichádza s výsledkom, že by sme neušetrili nič. Rad k samoobslužným pokladniam sa v konečnom dôsledku ukáže byť celkom životaschopný. Aj keď teda hľadaní pečiva v katalógu bol naozaj boj. Za úplnej tmy nám už treba prekonať len posledných pár sto metrov k Villa Camacho, ktorá sa stane našim útočiskom na najbližšie tri noci. Parkovanie vo Funchale zadarmo je vraj problém, to sa však tohto ubytovania, ktoré sme vybrali na základe odporúčania netýka, tu sa parkuje na ulici zdarma. To rátam k výhodám. Checkin prebehne bezproblémovo a onedlho sa už zabývavame v priestorovo nevýraznej izbe. To je nevýhoda.

Tých sa v priebehu pobytu ukáže byť viac, medzi nevýhody značného významu radím papierové steny, cez ktoré je všetko počuť. Medzi tie menej podstatné zas to, že posteľ nie je double bed, ale sú to dve postele pritlačené k sebe, ktoré jednoducho v tomto stave nie sú ochotné zostať. Stačí sa na posteli otočiť a tá hneď cestuje po izbe. No ale dosť k pindaniu. Autom sa mi dnes už nikam nechce, večeru teda vybavíme priamo v reštaurácii v Guesthouse. Výber je teda veľmi limitovaný, tak žiaľbohu skončíme netradične pri burgeri. To si môžem dať aj doma.

Situáciu zachraňuje živá hudba lokálnej kapely, ktorej názov som instantne zabudol. O pol deviatej sme späť na izbe, pripravíme si veci na zajtra a o desiatej padáme spať.