31.7.2018
Vstávam 3:40 a snažím sa zobudiť Janku, ale tá na takéto skoré vstávanie kapituluje. O 10 minút neskôr som už nastúpený na recepcii a Nadežda prichádza sama, lebo Jegor to tiež nedáva. No čo už. Yandex taxi aplikácia sa konečne umúdrila, len nejak žiadne taxi nie je v dosahu. Peši teda prejdeme počas doznievajúceho dažďa zo tri ulice a už sa aj auto objaví. O pár minút už sedíme v čiernej lade a vodič nám rozpráva svoj životný príbeh o tom, ako má dve rodiny, jednu s malým deckom tu a tú druhú, vlastné prvú (čiže staršiu) so staršími deťmi v inom meste. Na vyhliadke sme 4:20 už za celkom silného svetla. Prekvapivo tu nie sme sami, ale nájde sa tu niekoľko podobných bláznov.
Kvôli zamračenej oblohe sa žiaden ohromujúci východ slnka nekoná, aj keď o pár minút sa tá oranžová guľa aspoň na chvíľu ukáže. Tak, ako som sa obával sa nám nedarí sem nič privolať a nezostáva nám teda nič iné ako zísť do mesta peši, rovnako ako včera. V meste chytíme auto a vezieme sa do hotela. Dohodneme stretko na deviatu ráno a ideme dospať zameškané.
Fast forward a o deviatej len vypínam budík a to už sme mali byť vychystaní. S 20 minútovým meškaním vyrážame do ulíc a ideme navštíviť Národnú knižnicu Dagestanu, ktorú sme včera minuli pri ceste do reštaurácie. O chvíľu už prichádzame k impozantnej budove, kde nás v prvom momente mierne konsternujú otváracie hodiny.
Otvárajú až o pol hodinu, ale keď sa im dnu nanominujú traja knihovníci, z toho dvaja zahraniční, tak sa nás hneď ujíma jedna pracovníčka a už máme aj exkurziu pomaly po všetkých oddeleniach. Pochvália sa nám aj fakt parádnou fotoknihou o berlínskom múre, ktorú im daroval prezident Dagestanu a jej súčasťou je aj originálny fragment z múru. Zaujímavosťou knižnice je, že v jej strede je obrovská stropná betónová fontána, ktorá podľa pôvodnej myšlienky v lete budovu ochladzuje (je tu fakt veľmi teplo), ale dengy sú dengy a fontána je spúšťaná len pri slávnostných príležitostiach.
Z knižnice sa presúvame k brehu jazera Akgeľ (Акгель) na juhovýchode mesta, pri ktorom leží komplex parku s memoriálom venovanému predstaviteľom ruskej inteligencie. Tým je socha ženy – učiteľky s knihou, ktorá stojí v strede ihlanu. Podobný a o dosť krajší ihlan majú aj v Kišineve.
Tu nás už pomaly začína tlačiť čas a tak z pôvodného plánu ísť sa teraz okúpať na jednu z dvoch južných pláži schádza a vraciame sa na hlavnú mestskú pláž k hotelu. Najprv by sme si však dali kávu, tak si to namierime do jednej úplne prázdnej reštaurácie s najlepším výhľadom. Pri objednávaní sa rovno rozhodneme aj naobedovať, ja s Jankou len tradične soljanku, Nadežda zubáča a Jegor nejaké kuracie soté. K tomu si doprajem aj jedného vychladeného čapáka. Postupne prichádza výborná káva (z ktorej sa mi štvrtinu podarí vyliať na obrus) a jedlá jedno po druhom.
Na tom zubáčovi niečo nehraje, tak sa pri najbližšej príležitosti Naďa pýta čašníčky, že čo je to za rybu, keďže si je istá, že zubáč to nebude. Tá prizná, že im došiel a oni jej namiesto toho spravili jesetera, ktorý je tu vyhlásenou pochúťkou a cenovo je samozrejme niekde úplne inde (cca 9€ v prepočte za 100 gramov). Samozrejme za cenu zubáča. Po jedle sa tu tak nejak zasedíme, ja objednám ešte jedno pivo a nikomu sa už nechce ísť do vody a potom sa ponáhľať so sprchou a podobne, tak sa nato vykašleme. Vraciame sa na hotel, pobalíme veci a vezieme sa na vokzal.
V Machačkale je také teplo, že asfalt pred stanicou sa topí. Doslova sa lepí na topánky. To som ešte nezažil. Pri nástupe do vlaku nastanú zmätky, sprievodkyne Nadeždu ani Jegora nevedia nájsť v zozname, ale po pár minútach sa to našťastie podarí.
Môj výber vozňa č. 15 sa tiež ukázal ako jackpot, je to totiž jediný vozeň v ktorom nefunguje klimatizácia. Ale tak pomaly si na horko už zvykáme, vedeli sme do čoho ideme. 14:47 dávame Machačkale dovidenia a vydávame sa na 9 hodín a 52 minút trvajúcu cestu do Astrachanu.
Prvú väčšiu pauzu máme už po cca hodine v meste Kizilyurt, kde nakúpime proviant. O šiestej stojíme ďalších 20 minút v meste Kizlyr, kde opäť vybehnem do obchodu. Tu to vyzerá ako na trhu, žiadne distingované státie v rade, každý hučí cez každého a naťahuje ruku s bankovkami, aby bol obslúžený ako prvý. Prvé chvíle som distingovane stál akože v rade, ale keď som videl, že to nemá žiadny efekt natlačil som sa teda aj ja dopredu a zakúpil zopár pirogov s párkom. S pribúdajúcim časom jazdy nás postupne začína opantávať únava, čo sa ale nedá povedať o deťoch, ktorých je bohužiaľ v tomto vagóne tiež požehnane. Janka ich narátala 10, čo tvorí takmer 20% kapacity vozňa.
A aby toho nebolo málo, tak agilné matky si svoje hlavné stanovište zvolili práve spodné lehátko v uličke v našom “oddelení”. Jediné moje šťastie je horné lehátko, ktoré ako tak tento radostný detský džavot eliminuje a mne poskytuje aspoň isté psychologické súkromie.
S pribúdajúcim časom sa mi aj podarí zaspať a budím sa až cca pol hodinu pred príchodom do Astrachanu, počtom obyvateľom mesta veľkého ako Bratislava, ale rozpriestierajúceho sa na cca polovičnej ploche. Hodinky posúvame o ďalšiu hodinu dopredu, zoblečieme povlečenie a zrolujeme matrac na kraj a 1:55 už opúšťame vlak. Predpokladal som, že po tejto ceste budeme mierne zlomení, tak som na dnešnú “noc”, alebo teda aspoň to, čo z nej zostalo, rezervoval Park Inn hneď pred stanicou. Veľmi múdry krok, o 2:20 už ležím osprchovaný v super pohodlnej posteli a nastavujem budík na ôsmu ráno.
