Rusko 2021

Deň 5 – Severodvinsk & povodie Severnej Dviny

16.6.2021

V izbe máme strešné okno, ktoré som na noc nechal pootvorené viac ako by sa patrilo, tak nadránom bola celkom kosa. Interný budík ma síce zobudí už o siedmej, ale trvá to ďalších 40 minút kým sa moje starnúce telo zobudí a rozhodne sa konečne plnohodnotne vstať. O deviatej nám majú pristaviť Dustera, dovtedy sa treba dať dokopy a najesť. Hodím rýchlu sprchu a do kaviarňo-cukrárne v suteréne skočím kúpiť raňajky.

kto by to už len jedol

Presne o deviatej už máme mašinu pred hotelom, prebehneme poškodenia, spíšeme zmluvu a chlapík sa nás pýta kam sa chystáme. Hovorím, že jeden deň by sme chceli prejsť také kolečko okolo rieky Severná Dvina a pýtam sa či fungujú tie kompy čo sú zaznačené na mape a vraví, že jasné. To by sme mali vyriešené. Potom mu hovorím, že by sme radi ešte videli more, resp. teda Dvinský záliv. Predpokladám, že by to mohlo ísť severne od mesta, ale hovorí, že tam nevedie poriadna cesta a prečo nejdeme do Severodvinsku. Ako do Severodvinsku? Veď v Severodvinsku sa vyrábajú atómové ponorky a cudzinci do mesta bez permitu od FSB ísť nemôžu, veď nás otočia na checkpointe pred mestom. To sa len usmeje, žiadny checkpoint už nie je, zrušili ho pred rokmi a veď máme na aute ruské EČV, kto by nás už len zastavoval.

Odpoveď na otázku, čo by sa stalo, keby nás nebodaj polícia zastavila je jednoduchá. Zatknutie, zvlášť vo svetle toho, že v týchto dňoch finišovali prípravy v spustení do prevádzky najmodernejšej ruskej superponorky. Práve tu. Ale ako sa hovorí, žijeme len raz. Nakopnem mašinu, zaradím D a onedlho už po Severodvinskom moste frčíme ponad rieku.

Našou prvou zastávkou je však letisko Vaskovo, kde sa jednoducho musíme zastaviť a aspoň to s tým letom skúsiť. Napájame sa na veľkorysú federálnu cestu M8 s luxusným povrchom. Som príjemne prekvapený. O slabú štvrťhodinku parkujeme pred letiskom a ideme nato.

Takmer sa nedostanem do budovy, lebo vlastníctvo fotoaparátu je skoro zločin, čo keby som si odfotil letisko, ktorého fotky sú už dávno internete? Našťastie u pani v pokladni absentuje typická ruská mentalita a dokonca aj má pochopenie pre dvoch trtkov inostrancov, ktorí sa tu zrazu objavili a chcú sa preletieť na Antonove. Ukáže sa, že jediná linka, ktorú je možné otočiť v ten istý deň je Pertominsk, čo je mimochodom asi aj to najlákavejšie čo je v ponuke. Dnešný odlet sme už kvôli preberaniu auta nestihli, tak sa dohadujeme na zajtra. Rád by som rovno kúpil lístky, z nejakého dôvodu, ktorý som nepochopil (moja ruština stále obsahuje značné medzery) sa lístky dajú kúpiť až pred odletom. No dobre teda, ale vysvetľujem jej, že to naozaj potrebujeme na otočku, nemôžme si dovoliť zajtra ostať visieť v dedine na konci sveta kam pomaly ani nevedie cesta, v piatok ráno treba vrátiť auto a Miro potrebuje stihnúť let do Petrohradu. Kolega teda volá komandirovi do Pertominsku, že tu má dvoch šulinov, či je na zajtrajší let naspäť miesto. A teda že je. Všetko vyzerá veľmi pozitívne a máme teda prísť zajtra o 8:00. Charašo, spasiba a plní nádeje opúšťame letisko. Toto chceme zažiť aj my.

Ďalším bodom je “infiltrácia” do Severodvinsku. Pozn. ak toto náhodou číta niekto z Ruskej ambasády, naozaj nie sme západní agenti, len sme jednoducho chceli vidieť more 😉 M8čkou sa neohrozene približujeme k mestu a na začiatku mesta to na kruháči pred najstaršou elektrárňou v regióne Северодвинская ТЭЦ-1, danou do prevádzky už v roku 1941, stáčam doprava. Prejdeme cez Jagrinsky most a po 10 minútach to parkujem pod panelákom, hneď pri pláži.

Počasie sa medzitým zhoršilo, pri mori nás víta vietor a trocha dažďa. Od auta sa prejdeme po veľkolepo znejúcom Primorskom bulvári, čo je v realite len zadná ulica za panelákom s poparkovanými hrdzavými autami k niečomu, čo sa tvári ako pobrežný park. Aspoň tu to trochu žije, aj keď v tomto počasí sa nie je čomu čudovať.

Cestou naspäť k autu si to strihneme cez sídlisko, kde Miro prepadne paranoji a nechce radšej ani po slovensky hovoriť a okrem toho sa konečne začína vyčasovať.

Mne tie ponorky stále nedajú a na mape hľadáme nejaké miesto odkiaľ by sa aspoň teoreticky dal vidieť prístav. Na náhodu tam teda drbnem nejaké miesto a vyrážame. Cestou ešte krátke intermezzo v Magnite po keksy a pečivo a opäť prefrčíme okolo elektrárane a už sa aj vezieme centrom pre nás zakázaného mesta.

 

Z hlavnej ulice Archangeľskoje šose to pri jej konci stočím doprava, ale po vzhliadnutí brány s vojakmi v pozadí radšej hneď spravím otočku. No nič, na ponorky budeme musieť ísť inde. Krátky postreh z jazdy po Severodvinsku je ten, že keď je v meste armáda alebo má nejaký iný strategický vojenský význam, dá sa spoľahnúť nato, že cesty budú v bezchybnom stave. A to aj na sídliskách.

Vracať sa do Archangeľsku tou istou cestou by bola pekná nuda, tak sme sa rozhodli spraviť si kolečko okolo jazera Kudm’ozero (Кудмъозеро) južne od mesta. Pri ňom by nebol odveci dať nejaký road trip obed, len nás to mohlo napadnúť skôr ako sme odišli z mesta. Po 20 kilometroch prichádzame do dediny Volosť (Волость), v ktorej centre sídli magazin s rovnakým názvom a “veľmi ochotnou” obsluhou. Bohužial nemám na výber, obed musím vybaviť u tejto kyslej matróny. Kúpim teda nejaké mäso zo sleďov, krabie tyčinky a chlieb, to musí stačiť. Z Volosťi dávame 180 stupňovú otočku a po pár kilometroch sa napájame na obyčajnú cestu snáď tretej triedy s tak nádherným povrchom, že sa tomu až nedá veriť. Ideálne miesto na piknik sa nájde až pri treťom jazere Beloye (Белое), kde sa dá pekne prísť autom až k vode, ako sa v Rusku patrí. Škoda, len že plavky nemáme, voda je príjemne teplá a pokým doobeda a najmä v Severodvinsku to vyzeralo všelijak, teraz už solídne pripeká.

Po výdatnom obede pokračujeme, luxusná cesta končí o 5 kilometrov v dedine, alebo skôr usadlosti Koroda a odtiaľ už pokračuje taká ta pravá sovietska. A to je ešte to lepšie, o pár kilometrov ďalej šotolinu vystrieda betónka, ktorá má svoje najlepšie časy už za sebou. Niektoré panely sú polorozpadnuté a hlavne v spojoch si treba dávať dobrý pozor, niektoré diery sú fakt tak na jednotke maximálne.

Pre Duster však vostočné dorogi ale nie sú prekážkou a na konci sme odmenení benzínkou Archneft (Архнефть), kde mi mašinka pripraví poriadne americano. Do zásoby zoberiem ešte energy drinky s maskulínnym názvom Neft a ruský párik nám spraví fotku pri značke.

Je krátko po druhej, máme dobrý medzičas a dni sú takmer nekonečné, prečo teda nepozrieť okolie Severnej Dviny ešte dnes. O 50 kilometrov neskôr tak pre istotu na Lukoile dávame plnú a Novodvinsk vidím len zo sedadla spolujazdca.

Kvalita povrchu vozovky sa za mestom veľmi rýchlo mení z 1- na šotolinu s riadnou dávkou kameňov. To by ešte bolo ok, keby niektorí nejazdili ako čistí pizdeci. Neprejdeme ani 200 metrov a už nás protiidúci pretekár na polorozpadnutej Lade pokropí spŕškou kamienkov a nechá tri spomienky na čelnom skle. Poteší. No snáď si to nevšimnú pri preberaní auta, to by bolo ešte smutnejšie. Toto je už pravý ruský vidiek, ktorý v lete pôsobí dokonca romanticky – všade zeleň, najmodrejšia voda a drevené mosty. V zime to ale musí byť riadna depka.

V dedine Cholmogory (Холмого́ры), ktorá má z nejakého dôvodu celkom rozsiahly článok v českej Wikipédii, dáme krátku pauzu a fotečku pred vojenským pamätníkom. Ku kompe, ktorá sa nachádza za dedinou doľava prichádzame po krátkej chvíli, avšak lodička práve plná odchádza, tak aspoň mám čas ešte raz preveriť trasu. Tá je primitívne jednoduchá, previezť sa na Kurostrov, na ktorom sa nachádza dedinka Lomonosovo (Ломоносово), tam sa trochu poobzerať a potom pokračovať 6 kilometrov na opačnú stranu ostrova a zobrať druhú kompu do dediny Srednepogostskaja (Среднепогостская), čo by nás efektívne dostalo na pravý breh po ktorom by sme sa mohli vrátiť do Archangelsku.

Loď sa otočí tam aj naspäť za nejakých 30-40 minút, čo je presne čas, ktorý tento plán vydrží pri živote. Čiperná konduktorka nás totiž veľmi rýchlo vráti do reality s tým, že druhá kompa už na dnes skončila a táto má tiež svoju poslednú jazdu z ostrova dnes o šiestej (čo je o hodinu a pol). No nič sa nedá robiť, keď už sme tu, tak sa aspoň odvezieme, popozeráme a povozíme po ostrove a o šiestej sa odvezieme naspäť.

Ani to nevydrží dlhšie ako 5 minút, babka po zistení, že sme inostranci berie náš osud do svojich rúk a hneď nám vymyslí program. V Lomonosove musíme ísť do múzea Michaila Lomonosova. Aby si bola istá, že tam aj naozaj pôjdeme hneď tam volá a uisťuje sa, že aj keď pracovná doba tetám končí o piatej počkajú na nás a prevedú nás po expozícií. A aby sme náhodou cestou nezablúdili inštruuje posádku druhého auta na lodi, že nás tam majú doviezť a my ich máme nasledovať. Vybavené. Užijeme si tak aspoň 15 minút slobody na loďke a potom štartujeme Duster pripravení plniť harmonogram. A tak zas na druhú stranu Lomonosov nebol žiadne béčko, prírodovedec, filozof, chemik, spisovateľ a maliar a hlavne iniciátor založenia prestížnej a svetoznámej univerzity v Moskve, ktorá nesie jeho meno dodnes. Lada Kalina nás bez zaváhania dovedie do centra, kde nechávame auto pred miestnym Kafe Barom a ideme si teda splniť svoju turistickú povinnosť.

Samotné múzeum, myslím teda konkrétne dom, bol postavený v roku 1892 až 127 rokov po smrti samotného Lomonosova, nejedná sa teda o jeho rodný dom alebo pracovňu. Expozícia je celkom rozsiahla, teta je milá a spraví nám privátnu prehliadku, z ktorej sa dá aj s našimi znalosťami ruštiny čo-to pochopiť.

O samotnom múzeu sa dá viac dočítať na jeho webe a o Michailovi napr. na Wikipédií. Spravíme tu aspoň malú tržbu s magnetkami, keď už kvôli nám museli nadsluhovať a ešte sa trochu prejdeme po dedine. Čas však nepustí a pár minút pred šiestou sme už radšej “v prístave”.

Na poslednej dnešnej plavbe na ostrov je loď úplne plná a naopak späť na pevninu sme jediné vozidlo na palube. Do Archangeľsku to z dôvodu pohodlnosti a úspore času dáme po federálke, ale ešte predtým by sme sa radi niekde najedli. Cholmogory je celkom rozvinutá dedina, rozumej je tu Magnit a dokonca aj reštaurácia, tak zabijeme dve muchy jednou ranou – nakúpime alkohol na večer, raňajky na zajtra a rovno sa skočíme najesť.

Večeru vybavíme pizzou v Traktire Ryžij Kon’ (Трактир Рыжий Конь) na prízemí niečoho, čo v minulosti slúžilo ako dom kultúry. Pizza je skôr takého ruského štýlu, pripomínajúca skôr koláč, ale to na chuti neuberá a obsluha je na počudovanie tiež príjemná a dokonca sa zaujíma odkiaľ sme. Žiadne nevrlé pohľady sa nekonajú.

S plnými bruchami sa napájame na M8, na ktorej nie je signál a počas premenlivej kvality počasia sa vraciame do Archangeľsku. V hoteli sme pred deviatou, dáme sprchu a dnes už nikam nejdeme. Namiesto toho si to namierime na terasu popiť každý to svoje (ja víno a Miro pivo), ale plán nám prekazí dážď tak nakoniec skončíme na izbe sledovaním futbalu. Dobrú noc.

A aby som nezabudol, po dni strávenom v aute je definitívne rozhodnuté o songu výletu. Ak sme dnes romaški nepočuli aspoň 10 krát, tak ani raz: