Petrohrad 2019

Deň 5 – Petrohrad

6.4.2019

Očakávania sa potvrdili. Hlavička bolela a celé doobedie sme opäť stratili rekonvalescenciou, čo znamená ďalšie škrty z itineráru. Z hotela sa rovno vyberieme na obed do najbližšej pobočky Tokio City, kde zadelíme tematicky soljanku a aby sa nepovedalo tak aj sushi.

Počasie je opäť parádne, ešte by to chcelo kávu na prebratie, ale zas som si zobral do hlavy, že chcem kávu na terase. A tých je tu ako šafránu. Kúsok odtiaľto sú ale pred jednou kaviarňou na slnku rozložené stoly, tak tam hneď zamierime. Jeden stôl je ešte voľný a už keď sme takmer pri ňom vyrúti sa zvnútra chlapík a obsadí ho. No dobre teda, veď možno si dá kávu a o chvíľu pôjde do preč. Čakáme tak čo sa bude diať, ale keď pred ním pristane pol liter čapovaného, je jasné že je po nádejách.

Z námestia sa tak vyberáme smerom na juh po jednej z hlavných tepien dopravy. Pri rieke Fontanka svitne malá nádej, ale teraska opäť okupovaná. Nie je nám dopriate. Vodný tok prekročíme opodiaľ cez drevený most pre peších, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako provizórny, ale bližšie skúmanie odhalí, že tu už nejaký ten piatok stojí.

Zrazu sa tvár mesta zmení. Bulváry vystriedajú továrne a zaprášné priemyselne vzhliadajúce ulice. Až tu si uvedomím, čo mi celý čas v podvedomí nesedelo, ale nevedel som nato prísť čo. Ulice sú neuveriteľne špinavé. Hlavne sa to týka ciest v časti pri obrubníkoch, kde sú doslova nánosy špiny. Bratislava je oproti tomuto luxusne čisté mesto. Možno je to len tým, že je po zime, neviem. Z poslednej návštevy si popravde na toto nespomínam.

Z ponurých myšlienok ma vytrhne park Olympija (сад Олимпия), kde si dáme krátky oddych a doplníme tekutiny džúsom zo SPARu. Prekročíme ďalší most a tesne pred zastávkou metra Fruzenskaya (Фрунзенская) to stočíme doprava smerom na Baltický vokzal (Балтийский вокзал).

Tu sa nachádza cieľ našej poobednej vychádzky, ktorým je Múzeum železničných dráh Ruska (Музей железных дорог России). To bolo v 2017 kompletne zrekonštruované a tento rok nominované Európskym fórom múzeí na ocenenie Múzeum roka. Ja celkovo návštevy múzeí veľmi nemusím, ale pri technických rád spravím výnimku, hlavne ak stoja zato. Máme tu booknutú exkurziu, ktorá zahŕňa aj miestnosť, kde sa “bežný návštevník nedostane”. Tá obsahuje rôzne interaktívne exponáty a spravené je to veľmi pekne, ale aby som nezabudol, že som v Rusku, tak na všetko dohliadajú agilné pracovníčky v preddôchodkovom veku, ktoré sú mi stále v pätách a keď nedajbože stlačím tlačítko na jednom exponáte skôr ako k nemu naša sprievodkyňa prišla, tak ma teta hneď vyhreší, že čo si to dovoľujem. Naničhodník jeden.

Od modelov sa postupne dostávame aj k samotným vlakom a vozňom, ktorých tu je úctyhodných 118 kusov od parných až po neúspešný ruský rýchlovlak Sokol 250 (Сокол-250), ktorý mal slúžiť ako Sapsan, čo je meno, ktoré dostávajú expresné rýchlovlaky. Nakoniec si ruské dráhy vybrali vlaky Siemens Velaro.

Po prehliadke nás ešte Naďa vezme na posledné miesto, ktoré by sa určite veľmi páčilo Kraťáčikovi 😉 Poobednou dopravnou špičkou sa presúvame do 14 kilometrov vzdialenej industriálnej prístavnej zóny.

Po 40 minútach sme konečne na mieste. Sevkabel (Севкабель) je spoločnosť založená Karlom Siemensom a bola prvou, ktorá sa na území Ruska venovala výrobe káblov. V okolí prístavu je plno budov bývalých tovární a niektoré, ako táto ležia priamo na pobreží. Veľa z nich je dnes opustených, niektoré sa prenajímajú ako skladové priestory, ale Sevkabel sa po vybudovaní novej továrne mimo mesta a opustení súčasnej rozhodol zviesť na vlne hipsterizmu a vybudovaní komunitného miesta, kde sa môže stretávať verejnosť, organizujú sa tu výstavy, budujú lofty a apartmány na bývanie a podobne (sevcableport.ru). Bývalá továreň dnes slúži pre ľudí, sú tu hip bufety v karavanoch, ktoré sú statočne poddimenzované a pri vode “najdlhší bar v Petrohrade”. Ale aby to nevyznelo nejak negativisticky, je to tu pekné, určite sa tu dá stráviť pekný večer, len dnes je to tu vďaka kombinácií soboty a pekného počasia doslova preplnené.

Zo Sevkabelu sa ešte prejdeme k morskému terminálu, ktorý sa nachádza aj v knižke, ktorú som nedávno dostal k meninám, čiže ho rozhodne nemôžeme vynechať. 10 rokov budovaný terminál bol dokončený v 1983 pre v tej dobe najväčšiu sovietsku lodnú spoločnosť Baltic Sea Shipping Company (Балтийское морское пароходство). Priestorovo vypuklé balkóny majú evokovať lodnú plachtu a nechýba ani vežička, na ktore jvrchole sa nachádza pozlátený glóbus a plachetnica. Päťcípa hviezda samozrejme nemôže chýbať.

Deň a rovnako aj náš výlet sa už pomaly chýli ku koncu a my sa tak vraciame k autu. Naďa nás pri západe slnka vyhadzuje pri zastávke metra Primorskaya (Приморская). Tu úplnou náhodou natrafím na paneláky, ktoré som už dávno chcel vidieť a dva mesiace dozadu v Moskve mi na ne nevyšiel čas. Pohľad na komplex budov dokončených dva roky po rozpade impéria môže niektorým ľuďom spôsobovať istý diskomfort, ale vyzerajú parádne.

Slnko nám dá poza paneláčiky posledné zbohom a my mizneme v útrobách supermarketu nakúpiť najeké blbiny domov a samozrejme aj koňaky. V kaviarni na križovatke si dáme poslednú Petrohradskú večeru a metrom sa vezieme späť na izbu pobaliť sa.