Rusko 2019

Deň 5 – Pečora

7.8.2019

Z Pečory sa nám včera podarilo vidieť viac ako som čakal a zároveň som si uvedomil, že som na na mesto vyhradil príliš veľa času. Ale letovým a železničným poriadkom sa treba prispôsobiť. Ráno sa teda nikam neponáhľame a pospíme až do pol deviatej. Raňajky sú už našťastie bezpečeňové a bliny s marmeládou potešia. Po raňajkách dáme sprchu, pobalíme sa a do checkoutu o 12:00 si skrátime čas dorazením včerajšej Starejšiny.

Do nočného odchodu vlaku do Vorkuty máme takmer 12 hodín a aj keby sme ruksaky mohli nechať v gostinici, preferujem mať ich radšej po ruke na stanici. Z ubytka tak prejdeme na najbližšiu zastávku chytiť maršrut na vokzal. Prvá príde úplné plná, tam je bez šance sa natlačiť. Našťastie tá druhá je poloprázdna a o 10 minút neskôr už vystupujeme pred stanicou.

Vnútri sú dokonca aj staré dobré plechové skrinky na 4 miestny kód, ktorých boli kedysi plné slovenské stanice, bohužiaľ slúžia tu už iba na okrasu. Úschovňu tvorí malá miestnosť, ktorú musí prísť otvoriť personál a na Milady si počkáme pekných 15 minút a to ju medzitým dvakrát urguje kolegyňa. Pri okienku vyplatíme 360 rubľov za stráženie a vyfasujem dva žetóny.

Zo stanice prejdeme tak 15 metrov a hneď zavítame do najbližšieho bistra na obed. Soljanka, boršč a nejaké to mäso a pivečká. Zasedíme sa pekné dve hodiny počas ktorých je vonku síce zatiahnuto, ale neprší. To sa zmení asi 5 minút po tom ako bistro opustíme.

Okolo miestneho kinoteatra pokračujeme po Sovetskajej ďalej, ale dážď stále silnie, tak využijeme príležitosť a zamierime do Múzea histórie Pečory a lokálnych tradícií.

Hodnotenia na Googli sú priaznivé a aj tak nemáme príliš na výber čo robiť, tak prečo nie. Múzeum založilo v roku 1969 niekoľko miestnych nadšencov vedených Pjotrom Ivanovičom Terentjevom, rodákom z tohto regiónu, ktorý bol zároveň vojnovým veteránom a prežil aj pracovný tábor. Verejnosti sa otvorilo o 6 rokov neskôr. Dnes je tu niekoľko rôznych expozícií od miestností venovaných životu v dávnych časoch a počas socializmu, zvieratám (dokonca tu majú sánku mamuta) či histórii mesta pracovné tábory nevynímajúc. Dobových artefaktov tu majú požehnane a keby som vedel plynule rusky určite by to bolo ešte oveľa zaujímavejšie.

Vyjdeme z múzea vonku a už to vyzerá, že by mohlo byť aj ok a zas začne pršať, tak sa skryjeme do hipsterskej Kafe “Somga” Кафе (“Сёмга”), kde – ako je ruská obyčaj – robia všetko. Od sushi, cez pizzu až po burgre. Ono aj v tej “pizzerii”, kde sme boli včera sa nenechali zahanbiť a jedálny lístok mal tiež asi 20 strán. Niekedy by nebolo na škodu špecializovať sa jedným smerom a robiť to poriadne a nie mať v každom podniku kuchyňu z celého sveta. Objednáme teda po pive a malý maki set. Do toho píše majiteľ apartmánu z Vorkuty, že kedy zajtra prídeme, tak sa dohadujeme, že po nás príde na stanicu. Dážď neustáva a ja tak začínam vymýšľať nejaký plán, ako zabiť čas v meste ďaleko v Rusku, kde takmer nič nie je.

A podľa miestnych novín sme vychytali najdaždivejšie a najchladnejšie leto za posledných 50 rokov. Poteší. V každom prípade to našu situáciu nijak nerieši. Spomeniem si ale, že išli okolo kina a rýchle googlenie prezrádza, že o 19:15 premietajú Форсаж: Хоббс и Шоу, teda Rýchlo a zbesilo: Hobbs & Shaw ideálny film, ktorého dej pochopíme aj v ruskom dabingu. To je ďalšia smutná realita, v ruských kinách sú všetky filmy dabované. Okrem teda tých niekoľko kín, kde sa dajú pozrieť filmy aj v originálnom znení. O 18:40 tak ešte po dotlačení sa hranolkmi opúšťame hip kaviareň a v daždi prekážkovou chôdzou pomedzi mláky prichádzame do kina. Takmer 5€ za lístok ma na lokálne pomery prekvapí, ale kde nie je konkurencia nie je cenová súťaž. Ale tak možno to je preto, že film je v 3D, ktovie. V každom prípade nasledujúce dve hodiny ubehnú ako voda a k odchodu vlaku sme opäť o niečo bližšie.

Vonku je už tma ako v rohu a stále nonstop leje. V takejto tme nechcem riskovať že niekde stúpim do kaluže, tak sa na stanicu radšej odvezieme maršrutkou. Z úschovne zoberieme ruksaky a zvyšnú hodinu a pol zabijeme pri pirohu a pive v staničnom bistre na poschodí.

Náš vlak, ktorý vyrážal z Nižného Novgorodu včera o 16:10 prichádza na minútu presne o 23:04. Nájdeme náš plackartný vagón č.5, zmätená dežurnaja nám skontroluje na dva krát lístky a o 23:39 opúšťame Pečoru. Pred nami je necelých 9 hodín jazdy na sever za polárny kruh do takmer poslednej stanice na trati. O pol jednej sa mi konečne podarí zaspať.