8.9.2024
Hovorí sa, že to najlepšie si treba nechať na koniec a presne v duchu tohto hesla sme sa rozhodli nalinkovať náš posledný deň. Pokým tie predošlé boli sem tam nabité a plné presunov medzi rôznymi bodmi vyznačenými na mape, na dnešok sme si vyhradili to najlepšie, čo táto destinácia ponúka – Crème de la Crème Faerských ostrovov. A keďže najlepších, najvýpravnejších, najepickejších, najkrajších a najspektakulárnejších vecí nemôže byť celá plejáda (ale sú len dve), tak máme o niečo veľkorysejšie ráno. Také, že si dokonca môžem v pokoji dopriať aj kávičku. Samozrejme za to sčasti môže aj to, že sa treba pobaliť, lebo apartmánu dávame po troch nociach zbohom a sčasti aj to, že vonku leje ako z krhly. Ale načo si kaziť radosť. Krátko pred jedenástou sa posledný krát ohliadneme za hlavným mestom veľmi rýchlou prestávkou na vyhliadke a onedlho už penetrujeme zamračené vnútrozemie.
prší
platba za ubytko v hotovosti
zbohom Tórshavn
Predpokladal som, že kým sa vymoceme z ostrova Streymoy naspäť na Vágar, tak sa ešte určite niekde zastavíme, ale že to bude už o 5 minút neskôr mi teda fakt nenapadlo. Mraky sa však rozostúpili a nám sa otvoril parádny výhľad na záliv, na konci ktorého leží mikroskopická dedinka Kaldbaksbotnur pozostávajúca len z dvoch fariem. A výhľad bol jednoducho príliš lákavý nato, aby sme ho dokázali odignorovať. Našťastie som stihol včas zaregistrovať, že zas duje ako šialené a dverám som nedal príležitosť pridať nám ďalšie vrásky.
Po pár fotkách sa spokojne môžeme vrátiť do vyhriateho interiéru a definitívne za Streymoyom zabuchnúť dvere. O polhodinu ďalej a 35 kilometrov neskôr si dávame posledný warm up pred dvojicou dnešných finalistov. Na okraji najväčšieho jazera Sørvágsvatn, len čo by človek kameňom dohodil na letisko je umiestnená taká umelecká inštalácia vzpínajúceho sa koňa.
Kto by čakal nejaký prvoplánový príbeh, zostane asi sklamaný. Mýty a legendy totiž živili predstavivosť Faerčanov po stáročia. Boli to príbehy obrov a čarodejníc, kráľov a bitiek, skrytých ľudí a magických tvorov. A jedným z nich je práve Nix, vodný tvor, ktorý má magickú schopnosť transformovať sa do mnohých rôznych tvarov a využíva ju nato, aby ľudí (resp. jeho najobľúbenejšie sú vraj deti) nalákal k brehu a potom ich stiahol pod hladinu. Nix má často podobu výnimočne krásneho koňa, zvieraťa takého pekného, že väčšina ľudí nemôže odolať priblížiť sa k nemu. Tým by sme mali zodpovedanú prvú otázku. Tou druhou by mohlo byť, že prečo je tá jeho podobizeň umiestnená práve tu. Podľa legendy práve jazero Sørvágsvatn bolo domovom jedného z najagilnejších Nixov a ten jedného pekného slnečného dňa zahliadol skupinu detí, ktoré sa pri brehu hrali. Aj on teda začal hrať svoju hru a zobral na seba podobu poriadneho žrebca, ktorý hneď upútal ich pozornosť.
Deti vraj boli natoľko fascinované krásou koňa, že sa k nemu rozbehli a pomáhali si vyliezť na jeho chrbát. Nix bol prefíkaný a stál na mieste, až kým neboli všetci títo malí nešťastníci na jeho chrbte a potom si to ihneď namieril do hlbokej vody. Našťastie v ten deň boli medzi deťmi aj dvaja bratia: udatný Niclas, ktorý bol najstarší a sedel ak prvý v poradí a jeho mladší brat Hanus, nejaký malý dvoj-trojročný štupeľ, ktorý bol trochu nemotorný a sedel úplne vzadu. No a keď tento malý Hanus v zúfalstve sledoval, ako kôň trieli do hlbokej vody, začal kričať na brata, aby niečo robil. A teraz sa dostávame k pointe, prečo je dôležité, že mal len dva či tri roky. Nevedel totiž ešte poriadne rozprávať. A tak namiesto Niclas vraj volal len Nics, čo je vlastne to isté ako Nix. No a keď na toho Nixa zavoláte jeho menom, tak on stratí silu a všetko dobre dopadne. A to sa teda akože v tento poučný deň stalo. Čiže toto prefíkané stvorenie, ktoré sa môže asi zmeniť na čokoľvek od koňa až po škatuľku od cigariet má takúto monumentálnu achillovú pätu, stačí nahlas vysloviť jeho meno a ste safe. Ešte, že jeho meno neobsahuje R, to by boli niektorí travel hekeri stratení. Ale nie, len srandujem. Ale pozor nato.
V každom prípade som sa opäť rozpísal viac, ako som chcel, ale aspoň môžem premostiť ku Grande Finale. To, ako som už naznačil pozostáva z návštevy dvoch miest, pričom obe sa nachádzajú na ostrove Vágar. To je dosť podstatná informácie pre rýchlo cestovateľov (napríklad tých z Trnavy), pre ktorých sú často dve po sebe nasledujúce noci v cudzine povolené maximum. Jedno je platené a druhé zadarmo a keďže sa nachádzame pri jazere, začneme tým plateným. Nebudem už chodiť okolo horúcej kaše, samozrejme nepíšem o ničom inom, ako o legendárnom treku na útes Trælanípa. Aj keď nazývať to trek je trochu pritiahnuté za vlasy, je to vlastne len taká prechádzka vo vizuálne podmanivom prostredí, korunovaná úchvatným optickým klamom. Ale nepredbiehajme. Samotný útes je možné dosiahnuť len po vlastných (čo je plus) a za poplatok (čo je mínus). A ten nie je zrovna malý, jedná sa o rovných 200 dánskych korún, čo je v tomto momente cca 27€. Za osobu. Opäť ale pripomínam a dvíham varovný prst, že sa jedná o jednu z top 3 vecí, ktoré sa na Faerských ostrovoch dajú vidieť. Tou treťou je ten legendárny vták Puffin, ale na toho treba mať šťastie, čo nie je náš prípad. Ale aby som sa vrátil k tomu podstatnému, čo som vlastne chcel povedať – TL;DR keď ste už tu, tak je škoda šetriť práve na tomto. V pokladni tak za tri lístky a tri magnetky pustíme stovku a môžeme vyraziť.
No a čo to teda tá Trælanípa vlastne je že stojí zato vysoliť toľké peniaze? V skratke sa jedná o kolmú skalnú stenu, ktorá sa z mora týči do výšky 142 metrov. V preklade to znamená doslova útes otrokov, meno, ktoré pochádza vraj z doby Vikingov, kedy boli odtiaľto zhadzovaní starí a už neproduktívni jedinci. Paradoxne sa sem ale nechodí kvôli pohľadu na tento útes, ale presne opačne – kvôli pohľadu z neho. Odmenou za ľahko cez tri kilometre prechádzky je totiž optický klam, ktorý vytvára dojem, že jazero Sørvágsvatn vyzerá, akoby sa vznášalo vysoko nad morom – doslova “The Floating Lake Above The Ocean”, ako zvyknú s obľubou lákať propagačné materiály. A nie je sa čomu čudovať, ilúzia je to naozaj dokonalá a ten výhľad naozaj stojí za to. Veľmi pekné.
Ako tak nato jazero pozerám, tak si neodpustím ešte jedno informačné okienko, nech to má nejakú pridanú hodnotu. Dodnes totiž nepanuje zhoda ohľadom názvu samotného jazera. Obyvatelia Sørváguru na západ od jazera uprednostňujú názov Sørvágsvatn, čo znamená „jazero pri Sørvágure“. Logicky. Obyvatelia Miðváguru a Sandaváguru na východ od jazera zase uprednostňujú Leitisvatn, čo znamená „jazero pri Leiti“, čo je názov pre územie na jeho východnej strane. Miestni ho väčšinou označujú ako Vatnið (“jazero”) a ku konfliktom vraj dochádza väčšinou vtedy, keď ľudia z iných častí Faerských ostrovov označujú jazero jedným z tých dvoch mien. V konečnom dôsledku úplne nepodstatná vec. Každopádne, návštevu určite odporúčam a udeľujem 9 bodov z desiatich. Ten jeden strhávam za to vstupné.
Cesta späť je presne podľa príručky teórie relativity a na parkovisku sme expresne rýchlo. Z toľkej krásy nám medzičasom vyhladlo a keďže všetky bežné obchody sú dnes zatvorené máme na výber v podstate len ísť do reštaurácie alebo si niečo kúpiť na pumpe. Peňazí sa už dnes minulo dosť, tak v pomere 3:0 vyhráva rýchly a dúfajme, že aj cenovo rozumný obed. Benzínka Magn prekoná všetky naše očakávania a namiesto generických sendvičov alebo bagiet robí aj lákavo vyzerajúce hotdogy. Poučení lapsusom spred niekoľkých dní si už radšej vyberáme priamo z výkladu a onedlho si už na čerstvom vzduchu každý pochutnávame na poriadnej klobáse. V tom hotdogu samozrejme.
to je ono
Po výdatnom obede nastal čas na zlatý klinec tohoto výletu a z podvedomia sa na svetlo sveta derie jediná otázka: Dokáže ešte niečo vizuálne prekonať výhľad z útesu Trælanípa? Odpoveď na mňa čaká 17 kilometrov smerom na severozápad. Dvadsať minút napätia sa prekvapivo vôbec nevlečie a po prekonaní tunela Gásadalur (Gásadalstunnilin) vstupujeme do rovnomennej dediny, ktorá bola cestou spojená so zvyškom civilizácie na ostrovoch až v roku 2003. A aj to len pre chodcov, autá si museli počkať ešte ďalšie tri roky, kým mohli cez túto jeden a pol kilometra dlhú jednopruhovú rúru slávnostne prefrčať. Samozrejme to bolo opäť pár dní pred Vianocami, ako aj v prípade ostatných tunelov. Náhoda? Nemyslím si. Samotný Gásadalur by bol len ďalšou z mnohých faerských dedín, kde žije zopár starousadlíkov nebyť vodopádu Múlafossur, ktorý je bez preháňania tým pohľadnicovým symbolom Faerských ostrovov.
Na tejto mojej webstránke som sa k vodopádom vyjadroval už niekoľkokrát v tom zmysle, že som ich vo svojom živote videl už desiatky a fakt ma nadchne už len máloktorý. Tento rozhodne patrí do tej marginálnej skupiny a bez ostychu a preháňania hovorím, že asi obsadzuje aj prvú priečku v tom absolútnom poradí. Kontrast medzi útesmi, tou najzelenšou krajinou a vodopádom, ktorý padá do oceánu, to je jednoducho esencia Faerských ostrovov v jednom koncentrovanom pohľade. Keby som si mal vybrať jednu jedinú vec, jeden jediný pohľad, ktorý by som tu mal vidieť, tak to bude práve tento. Aby som to povedal ešte jasnejšie – nikdy v živote som nevidel krajší vodopád. 10/10, čistý no brainer.
Aby som neodvrhol aj samotný Gásadalur len tak niekde do kúta, tak sa prejdem aj po dedine, ale tak zas nejaká dlhá prechádzka to nie je. Domov tu je tak 30 a obyvateľov 11, takže trochu sa poloudám pomedzi nich, popozerám miestnu samoobsluhu a je to. Vybavené.
Cestou na ubytko ešte dáme poslednú zastávku v dedine Bøur, s ktorou sa spájajú dva celkom zaujímavé príbehy, ktoré som však už príliš lenivý tu rozoberať. Oba sú však celkom stručne napísané na Wikipedii, tak v prípade záujmu stačí kliknúť na hyperlink. Rád by som tu vypichol nejaké dojmy, ale čo nové povedať? Dedina je malá a ukážkovo pekná, výhľad je dych berúci, počasie ako z katalógu a jediné, čo ako tak vybočuje z očakávaného je mikrobus s poľskými EČV a skupinou 50+ v pestrofarebných páperkách.
Vec, ktorú som si uvedomil až s jemným odstupom času je, že toto bola vlastne naša rozlúčka s Faerskými ostrovmi. Všetko, čo sa deje od tejto chvíle je už totiž viac menej taký ten mód, do ktorého sa človek prepne, keď splní “svoju úlohu” a už sa idú riešiť iba logistické úlohy. Po niekoľkých dňoch sa vraciame do Sørváguru do rovnakého ubytka Cory & Torfinn House, kde nás prekvapivo ubytováva úplne iný človek, ktorý je rovnako prekvapený ako ten predošlý, že sme prišli traja, aj keď to bolo uvedené v rezervácii. Samozrejme ustlané je iba pre dvoch a tretiu posteľ tam stelie prisahám pol hodinu. To je ale nič v porovnaní s tým, že sme v apartmáne v Tórshavne zabudli paradajkovú omáčku na cestoviny. Šach mat. Záchranné koleso nám však hodí priamo do lona pumpa Effo rovno tu v dedine, kde majú okrem benzínu a nafty aj taký fakt že mikro obchod, kde sa ako na piedestáli vyníma megalomanské balenie kečupu Heinz. Čo môže byť na poslednú večeru lepšie ako to najsociálnejšie jedlo aké existuje – Špagety s kečupom a syrom? Samozrejme nešli sme sem primárne hľadať popučené paradajky s emulgátormi, ale natankovať, v každom prípade je to veľmi príjemný bonus, ktorý nás vlastne zachránil, inak by sme museli až do Miðváguru na hot dogy a to sa už fakt nikomu nechce.
Ku kečupu ešte šupneme tie ľahké nízkostupňové miestne pivá, ktoré je povolené predávať kade tade. Mašinu odstavíme pred ubytkom a s fľaškami v rukách sa vyberáme na poslednú prechádzku. Sørvágur je na miestne pomery celkom cvalík, 1100 ľudí v jednej dedine, to už je riadny počet, aj keď teraz sú vonku okrem nás len nejaké štyri prepnuté deti, ktoré na pláži naháňajú malú hus. So slnkom za horizontom a studeným pivom v hltane veľmi rýchlo pocitovo klesá teplota a po troch deci si radšej dávame otočku a sťahujeme sa do bezpečia zníženého prízemia, kde si už dávam sakra pozor na hlavu.
Zvyšok večera sa už nesie v štandardnom režime, ktorý nijak nevybočuje z tých predošlých – najprv sa varí, teda ja varím, potom sa je a na záver sa dopije čo zostalo. Zajtrajší skorý budíček nám ešte pridelí nemilú povinnosť pobaliť sa už dnes a keď máme všetko porobené, môže sa ísť konečne spať. Zajtra nás čaká ešte dlhý deň v Paríži.
