22.9.2025
Dnes je pondelok a rovnaká melódia, ktorá ma bežne budí do práce ma budí teraz na letisko. Len teda nie o pol siedmej, ale o dve hodiny skôr. Zaujímavé je aj to, že vo mne nevzbudzuje žiadne negatívne emócie, čo by som od takého spánkookaziča čakal. To bude určite znak vyspelej mysle. Alebo rezignovanej. Za dvadsať minút vybavíme na autopilota rannú hygienu aj dobalenie zvyšných vecí a presne minútu pred piatou už Miroslav vkladá tankovaciu pištoľ do hrdla tohto nemeckého kabrioletu, ktorý si za dva dni vozenia vypýta približne 10 galónov.
presne opačne, ako u nás
Na letisko nás odveziem ja a niekto tam hore mal asi slabú chvíľku, lebo nočným LA mi z rádia pustil In the Air Tonight, takže sa miestami cítim ako Sonny Crocket z Vrakune. V Sixte je to taká rýchlovka, že to môj stále úplne neprebudený mozog ani nestačí spracovávať. Auto odstavíme v hale, kde ho expresne rýchlo obzrú a už aj nastupujeme do shuttlu na letisko. Ako by povedal Mirko: “mám rád keď idú veci pif paf.” A tu teda išli.
Letisko v Los Angeles je veľké, dokonca tak veľké, že niektoré aerolinky majú dedikované terminály a to ich tu je deväť. Nie je to však najväčšie letisko v Amerike, ani najrušnejšie, dokonca nie je ani v prvej trojke. No. 1 je v USA prirodzene Atlanta, nasledovaná Dallasom, Chicagom a Denverom. LAX obsadzuje pekné piate miesto, čo by mohlo byť číslo terminálu na ktorom vystupujeme, ale tiež nie je. Vystupujeme na trojke, čo je terminál, ktorý je dedikovaný pre Delta Air Lines, s ktorými nás čaká dnešný ranný let kam? Na Havaj. Presne tak, ďalšia z destinácii a pojmov, s ktorým sa stretávam celý svoj život, ale nikdy mi nenapadlo, že sa tam reálne aj pozriem. Kto by to bol kedy povedal, kam to ten malý chlapec spoza železnej opony dotiahne. Ale nie, úprimne si povedzme, že toto žiadne meradlo úspechu nie je a tiež budem úprimný k sebe aj k vám, keď priznám, že Havaj ma nikdy ani nijak extra nelákal.
nápoveda
Iste, ja sa rád pozriem takmer všade, ale sú miesta, ktorá ma lákajú viac, ktoré ma lákajú menej a miesta, ku ktorým nejak nemám vyhranený názor. Ak to mám dať do priameho porovnania s LA, na to som sa osobne tešil oveľa viac a už teraz viem, že som sklamaný vôbec nebol. Dostal som presne to, čo som čakal a ešte o niečo viac. Ale na hodnotenia je skoro ja viem, ale mozog si tak nejak pýtal dať to von. Rovnako si pýtal sa tu viac rozpísať o letisku, ale hovorím si, článok na Wikipedii je veľmi obsiahly, koho to zaujíma, ten klik navyše ho nezabije a môže sa zahĺbiť do čítania. Ja sa teda preorientujem na (p)opis toho, čo sa deje a čo nie. Na security je rozhodne vidno, že to tu majú zmáknuté, na prvú to síce môže pôsobiť mierne chaoticky a stiesnene, priestory totiž nie sú príliš vzdušné, ale odsýpa to relatívne rýchlo a bezproblémovo. Aj keď sa musím vyzúvať. Náš let sa bude boardovať z gejtu 34B, čo predstavuje poslednú bránu na jeho ľavom konci. Cestou stihnem navnímať dve veci. Tou prvou je čistota, ktorú vlastne neviem prečo spomínam, ale z nejakého dôvodu mi to utkvelo v pamäti a tou druhou, že sú tu (nechcem povedať, že všade, ale je ich tu dosť) fontánky na doplnenie vody zdarma. A to sa v takejto vysoko kapitalistickej krajine počíta.
kvitujem
jeden dolár treba dať do blokácie, aby ste vôbec mohli vstúpiť do obchodu
to nie je naše lietadlo
Nás čaká 6 hodinový let a kto si vie spojiť dve a dve, je mu jasné, kam tým mierim. Na WC v lietadle jednoducho ísť nechcem, tak sa teda vyberám obzrieť tie legendárne americké toalety, ktoré vraj majú veľké škáry medzi kabínkami a celkovo minimalistické dvere. Čo sa ukáže byť pravda. Takúto intímnu chvíľu naozaj nepotrebujem zdieľať so svetom, rovnako ako nechcem vstupovať do týchto chvíľ ostatným, preto využijem svoje dlhoročné skúsenosti a lokalizujem toaletu pre znevýhodnených, ktorú mám celú pre seba. Keby mi chcel niekto argumentovať že ju blokujem, tak nie, nikto za dverami kolesá vozíka nežhavil a svojim spôsobom je táto toaleta vlastne aj pre mňa. Tiež som občas znevýhodnený. Minimálne mentálne. Aspoň kamaráti mi tak hovoria. Ale to je na inú debatu.
úspech, ktorý sa počíta
Hodinu pred plánovaným odletom, teda o pol ôsmej konečne začína boarding a asi by som vlastne mohol povedať kam letíme. Teda to som už spomenul, že letíme na Havaj, ale v rámci všeobecného vzdelania vieme, že sú to Havajské ostrovy a nie ostrov. Celkovo ich je až 137, medzi tie najznámejšie samozrejme patria Hawaiʻi (ten najväčší), Maui či Oahu. Nás čakajú druhé dva menované. V rámci tejto cesty to Miroslav naplánoval tak, aby sme neleteli priamo do Honolulu (Oahu), ale spravili si krátky stop (rozumej 20 hodín čistého času) na ostrove Maui. Akú to má výhodu? No uvidíme ďalší ostrov a ako zberatelia nepodstatných životných úspechov si odškrtneme jedno letisko a 1 nový región navyše.
Delta na nás dnešný let navyše alokovala Boeing 767, lietadlo, s ktorým ja osobne poletím premiérovo. Jeho vek sa síce nebezpečne blíži tomu môjmu (má už dospeláckych 27 rokov), čo so sebou však prináša jednu výhodu, ktorou je miesto na nohy. To je tu v economy naozaj veľkorysé, pre mňa osobne to znamená, že si nohy dokážem úplne narovnať pod sedadlo pred sebou, čo je pri mojej výške jav, ktorý v európskych lietajúcich autobusoch (a tým nemyslím len Airbus) jednoducho neexistuje. Ďalším kultúrnym rozdielom, ktorý registrujem okamžite je, že roletky na oknách sú už pri nástupe do lietadla zatiahnuté a rovnako zatiahnuté sú aj pri vzlete. To je v Európe niečo nemysliteľné a viem si predstaviť, že v krajinách, kde sú občas pravidlá nadriadené zdravému rozumu (ahoj Nemecko), by niektorí jedinci už infarktovali. Tu to však má jeden prozaický dôvod, ktorým je teplo. Zatiahnuté roletky zabraňujú tomu, aby sa interiér prehrieval, keď lietadlo stojí na zemi. To dáva v krajine milovníkom klimatizácii zmysel. Pohodlie > bezpečnosť.
je to síce ako z katolíckej školy, ale stále lepšie ako trombóza
Poslednú vec, ktorú si moje vedomie uráči všimnúť je infotainment. Pri takto starom stroji by niekto možno čakal ešte CRTčko v uličke ako v zájazdovej Karose, ale kdeže. Pekne obrazovky v sedadlách a dokonca relatívne nové, dotykové a plné filmov a seriálov. A tu to pozitívnymi prekvapeniami nekončí. Vďaka tomu, že máme predposledný rad a ten úplne posledný býva vyhradený pre posádku je nám dopriaty luxus sklopiť si sedadlá bez toho, aby som sa kvôli tomu cítil nepríjemne, že niekomu beriem životný priestor. No vidím to tak, že tých 6 hodín bude oveľa príjemnejších, ako som si pôvodne myslel. Aby toho nebolo málo, tak je tu ešte aj bezplatný internet a za príplatok smiešnych 5 dolárov dokonca neobmedzený internet s rýchlosťou 70mbit. Cítim sa ako Alenka v krajine zázrakov. Pre človeka odchovanom v systéme, ktorý ti nedá nič zadarmo je toto pomaly pocit blížiaci sa k Business Class. To je síce veľmi pritiahnuté za vlasy, ale tých pozitív je tu toľko, že až zabudnem, že som sa chcel na palube vyspať. Namiesto toho 6 hodín pozerám Office ako taký jožko a pomedzi to pochlipkávam kávu a colu. Lebo aj tie servisy sú dva, nie iba jeden. Pocitovo mi to tak zbehne veľmi rýchlo a príjemne, aj keď niekde v pozadí viem, že to, že som neoddychoval budem neskôr ľutovať. ČO UŽ.
Keď sa dotkneme zeme na letisku Kahului, resp. v domácom jazyku Kahua Mokulele o Kahului, hodinky na našich mobiloch sa adaptujú na miestny čas. Z GMT-7 sa tak dostávame do GMT-10, t.j. z 8:30 je po tých šiestich hodinách letu 10:30. Telo začína byť zmätené už teraz a to ešte nevie čo ho čaká ďalej.
hádam sa aj tohto raz dožijem
Môj prvý kontakt s Havajom je vstup do terminálu, ktorému dominujú koberce. Neviem prečo mi práve toto udrie do očí ako prvé, osobne nie som nejaký veľký fanúšik kobercov a rozpitvávať to ďalej nejdem.
K letisku by sa dalo napísať relatívne veľa, obmedzím to nato, že za jeho vznikom stála vojna, konkrétna svetová vojna. Tá druhá prirodzene. V reakcii na útok na Pearl Harbor na neďalekom ostrove Oahu, po ktorých USA do tohto svetového konfliktu vstúpili bola letecká základňa na Maui viac ako nutná. Námorníctvu sa podarilo získať približne 543 hektárov polí s cukrovou trstinou, ktoré sa v roku 1942 začali meniť na letisko. Keď na svete konečne zavládol mier, začalo sa postupne s jeho transformáciou na civilné, čo bolo zavŕšené na počiatku 50tych rokov. Odvtedy prešlo rozsiahlym rozvojom a zmenou z regionálnych letov na tie transpacifické, čo ďalej posúvalo jeho expanziu. Len za posledných 10 rokov sa napríklad vybudovala nová prístupová cesta a detašované kryté parkovisko, kde sídlia aj požičovne áut (oficiálne “konsolidované zariadenie na prenájom automobilov”). Čo však na mňa spraví najväčší dojem a môj východoeurópsky mozog to v prvotnom momente nevie pochopiť je, že pásy s batožinou sú v hale, ktorá nemá dvere a ktokoľvek z “ulice” sem môže vstúpiť. A tým myslím doslova, že nemá dvere, jednoducho sú tu len priechody rovno von.
doorless
Ani poriadne nestihnem nasať ostrovnú atmosféru a už aj prichádza vláčik, resp. električka, ktorá premáva medzi terminálom a tým parkoviskom odkiaľ berieme mašinu. Keď má človek 20 hodín času nebude predsa chodiť peši, to dá rozum. Ten vláčik je inak celkom smiešny, chce vyzerať staro, ale je nový, napriek tomu nemá klímu, takže vnútri je pekelne teplo a celý pôsobí takým hračkárskym dojmom, ako funkčná kulisa. Alebo atrapa v lunaparku.
Funkciu však plní a po pár minútach sebaisto nabehneme k pultu, kde Mirkoslav celý natešený očakával kľúče od Mustanga. Studená sprcha prišla veľmi rýchlo, Mustangy došli. Teda skôr pošli. Síce dočasne, ale tu a teraz nie sú. Alebo teda sú, ale len dva a tie sú požičané. Komplikované? Ja viem. Zjednoduším. Požičovňa ich má 107. Kedže dva ostali, 105 ich išlo preč. Kam? Na zvolávačku. Tá sa v súčasnosti týka viac ako 105 000 vyrobených kusov a dôvod je smutnosmiešny. Existuje možnosť, že do Body Control modulu sa môže dostať voda, čo môže spôsobiť poruchy svetiel. Aj keď sa sna o muscle car musíme (teda ja veľmi o tom nesnívam) vzdať, otvorenej strechy sa vzdať veľmi nechceme. Na výber dostávame buď Wrangler alebo Mazdu Miata (u nás známa ako MX5). Čo berieme je jasné, v tomto momente ale ešte neviem, že toto veru nie je auto pre ľudí nad 180 centimetrov, minimálne nie na sedadle spolujazdca. Priestoru je tu jednoducho málo a hodnú chvíľu mi trvá, kým sa do tohto auta naučím nastupovať. Ak totiž nastupujem tak, ako do auta nastupujem bežne, teda že najprv jedna noha, potom sadnúť a potom druhá noha, ukáže sa, že tú druhú sem jednoducho nezmestím. Najlepší spôsob je chytiť sa rámu čelného skla a oboma nohami vhupsnúť do auta a potom sa len zosunúť na sedadlo. To funguje spoľahlivo.
S vetrom v kútoch opúšťame letisko a namierime si to rovno do srdca hlavného mesta Kahului, kde sa nachádza jediné 7 Eleven na celom ostrove. Zase si to netreba predstavovať ako nejakú veľkú diaľku, táto trasa ma smiešne dve a pol míle a trvá necelých 10 minút. Ono to tu je celé takého rurálneho charakteru, čo podtrhuje hydina, ktorá sa tu bežne korzuje po uliciach.
Maui je jeden z tých najdrahších havajských ostrovov, ale takto v convenience store to človek až tak nepocíti. Je tu celkom veľký výber hotového jedla, ktoré si môžete ohriať rovno v obchode v mikrovlnke, ale teda nám padne zrak na čerstvú pizzu. Dokonca si vyhodím z kopýtka a beriem dva trojuholníky. Som zvedavý koľko budem vážiť na konci tejto dovolenky, ale už teraz je mi jasné, že príjemný pohľad to nebude.
Pokým v LA som trasu a tempo diktoval prevažne ja, minimálne tu a teraz tomu bude opačne, čo presne viem čo znamená. Extenzívne jazdenie a čo najviac si “užiť autíčko”, teda obísť ostrov dookola, minimálne jeho východnú časť. Obed ani nestihnem poriadne prežuť a už aj uháňame po Road to Hana, ceste, ktorá kopíruje severné pobrežie a končí v rovnomennom mestečku na východnom konci ostrova. Musím sa priznať, že popisovať road trip býva pre mňa jedna z najväčších výziev, hlavne ak je zástavok málo a ja sa nemám čoho “chytiť”. Našťastie na tú prvú sa mi kormantistu z východu podarí zlomiť už po pár minútach.
Vyhliadka na pláž Ho’okipa jednoducho vyzerá príliš dobre nato, aby sme okolo nej len prefrčali. Aj keď viem, že on by s tým problém nemal. Táto plážička je dokonca vraj jednou z najlepších na svete na windsurfing, za čo vďačí kombinácii veľkých, dobre tvarovaných vĺn, ktoré sa lámu cez systém útesov tiahnúcich sa cez záliv a konštantne silného vetra. Ja to posúdiť neviem, nezostáva mi tak nič iné, ako veriť tomu čo som si prečítal na internete. A zhodnotiť, že vizuálne je to tu naozaj veľmi pekné, priam až oku lahodiace.
surferi
Do Hany je to odtiaľto 42 míľ a trvá nám to všehovšudy dve a pol hodiny. Dôvodov je samozrejme niekoľko, ale medzi dva najpodstatnejšie by sa dali zaradiť cesta samotná, premávka a samozrejme ich kombinácia. Pokým pláž Ho’okipa ešte ležala na rovine, ktorá tvorí centrálnu časť ostrova, o pár minút východne vstupujeme do toho pravého Havaja, ktorý sa mnohým na prvú vybaví pri vizualizovaní si tohto pojmu. Ráz krajiny sa mení takmer instantne, z palmičiek lemujúcich rovnú cestu sa prenášame do hustej vegetácie, ktorá každou zákrutou a serpentínou bujnie ešte viac. Slnko mizne za nánosmi listov, cesta sa kľukatí ako plávajúci úhor a my sa čoraz viac a viac ponárame do nepríjemne hustnúcej premávky.
Nič sa nedá robiť, nafukovacie to tu nie je a híkajúcich turistov je pred aj za nami naozaj dostatok. Pokým naše auto je malé a mrštné, schopné vopchať sa do každého voľného miesta na ceste, ktorá naozaj občas šírky nemá na rozdávanie, väčšina plechových krabíc okolo nás sú Wranglery, ktoré medzi tie najsubtílnejšie vozidlá na ceste nepatria. Niekoľkokrát tak teda zbytočne stojíme v kolóne len preto, aby sa dvaja namachrovaní turisti v bermudách a mušelínových košeliach dokázali obísť. Na druhú stranu zas treba priznať, že to nie je asi až v takej kadencii ako to popisujem, ale tak zopár krát si postojíme.
To striedajú Miroslavove spontánne akcelerácie do zákrut, dalo by sa povedať, že je “pri chuti” a malé auto svojim rázvorom pomaly pripomínajúce až motokáru sa mu dostalo pod kožu. Ja osobne by som sa na druhú stranu asi rád sa aj občas zastavil, nie sa len zbesilo držal palubovky a tak sa mi ho pár míľ pred Hanou podarí odkloniť z hlavnej cesty doľava smerom k Black Sand Beach, kde by sme okrem piesku čierneho ako kominár po 12 hodinovej fuške mali mať možnosť poobdivovať ešte aj prírodný útvar nazvaný jednoducho Sea Arch. Ako plán to znie dobre, realita nás však prefacká minútu pred cieľom. Poslednú zákrutu okupujú nejaké miestne zamestnankyne alebo ako ich nazvať, jednoducho je tu kemp okolo ktorého ide cesta posledných 1000 stôp (300 metrov) na ten finálny parking rovno pri pláži. A teda nás zastavia, že vstup je len po predchádzajúcej registrácii, ktorú treba spraviť minimálne 2-3 dni dopredu. V rámci teórie topiaci sa slamky chytá ešte skúsim zahrať na city, že sme tu len na deň a pol sveta sme kvôli tejto pláži prešli, ale efekt to má úplne nulový. Dodať k tomu nemám čo. Aspoň ma to prebralo z tej prvej únavovej krízy, ktorou som práve prechádzal.
V samotnej Hane sme o chvíľu a prospelo by nám (mne teda určite) ponaťahovať zakliesnené končatiny. Neviem z akého dôvodu vlastne nejdeme rovno k pláži, ale Mira odnavigujem zaparkovať na detašované parkovisko pred miestny Hyatt. Asi mám nejaký latentný strach, že sa tu bude všade veľa platiť. K pláži je to smiešneho pol kilometra dole briežkom a ako bonus aspoň niečo z toho mestečka aj uvidíme. Samotná Hāna je v skutočnosti skôr taká väčšia dedina, trvalý pobyt si tu uvádza len cca 1500 ľudí. Prvýkrát osídlená bola pravdepodobne niekedy medzi rokmi 500 až 800 polynézskymi národmi, v 19. storočí sa tu pestovala hlavne cukrová trstina a v tom dvadsiatom prvom sa tu pestuje najmä turizmus.
Inak tu veľmi čo robiť nie je a paradoxne tá mestská pláž nie je zrovna niečo, čo by ma trhalo zo stoličky. Alebo ako povedal svetobežník vedľa mňa, “zastavili sme pri najškaredšej pláži na ostrove” a v tomto suchom konštatovaní je kus úprimnosti aj pravdy. Tento pohľad ho sklame natoľko, že sa mu už naspäť k autu a navyše do kopca nechce, tak sa k Mazde vraciam sám.
S novým šoférom pokračujeme v objazde ostrova, kde sa prvú hodinu toho veľa nemení, len postupne chradne kvalita vozovky. Najväčší vizuálny posun nastáva pri obci Kaupo, kedy začína vegetácie citeľne ubúdať a zelenú, na ktoré si naše oči posledné hodiny privykli striedajú odtiene žltohnedej. Jednoducho povedané, kým sever bol vlhký, juh je suchý, takto to pochopí každý.
Vynútenú (cik) pauzu si dáme pri kostole Sv. Jozefa z roku 1862, od ktorého je inak konečne vidno vulkán Haleakalā, ktorý vlastne celý obchádzame. Táto mohutná a stále aktívna sopka tvorí až 75% celého Maui a siaha až do výšky 3055 metrov. Predpokladám, že každej živej a uvažujúcej bytosti pri pohľade na aktívny vulkán napadne otázka, kedy eruptoval naposledy. Odpoveďou je minimálne raz za posledných 600 rokov. To či je to dobre ja už neviem, ale za ľudí, ktorí to tu obývajú budem veriť, že áno.
Od kostola znova zaujímam druhé najdôležitejšie sedadlo v aute z dvoch dostupných. Nie že by sa mne šoférovať nechcelo, ale Miroslavovi sa chce až veľmi, tak mu spravím radosť. Naspäť do Kahului to máme približne 35 míľ, počas ktorých je jediným spestrením cesty dážď, kvôli ktorému musíme zatvárať strechu. Kým však prídeme do mesta, opäť je slnečno a po daždi ani stopy.
Po necelých šiestich hodinách sme tak opäť tam, kde sme už dnes raz boli. V 7 eleven. Ešte aj tá hydina sa tu stále poneviera po okolí. Teda aspoň myslím, že to je tá istá.
Čakal som teda oveľa horšie ceny a vôbec by sa mi ani nesnívalo, že na Maui kúpim vínko už za 7 a pol dolára
(O)kruh sa uzavrel a s ním aj naše dnešné spoznávanie tohto sopečného kusu pevnej zeme uprostred Tichého oceánu. Ubytovanie na oboch havajských ostrovoch riešil Miroslav prostredníctvom jeho statusov a bodov, ktoré aspoň čiastočne uľavili našim peňaženkám. Takéto metafory sa však najlepšie chápu v reči čísel a ešte lepšie v reči peňazí, ktoré poznáme všetci. Spať dnes budeme v ustanovizni s názvom Hampton Inn & Suites Maui North Shore, kde cena za jednu noc osciluje okolo sumy 400€. Nie je to najlepší hotel v meste, ani ten najdrahší, je však súčasťou siete Hilton, kde má Mirko status a vďaka tomu to máme úplne zadarmo. Len teda jeho to stálo 80 tisíc bodov.
O pol šiestej sme tak nastúpení na recepcii, kde si nás uctia navlhčenými a levanduľou naparfumovanými uteráčikmi. Na toto by som si vedel zvyknúť.
200€ na osobu v prípade ak cestujú dvaja (pozdravujem Tour de Svet :))
kúpeľňa za toľké peniaze v mojich predstavách nevyzerá takto
Na čo si ale zvyknúť nechcem, je že zas máme smolu na západ slnka. Na izbe sa veľmi nezdržiavame a hneď si to namierime k bazénu. Príde však jeden veľký mrak a mne sa na tvári môže akurát tak vytvoriť presne tento výraz. Ale to už asi zbytočne hľadám problémy tam, kde vlastne ani nie sú. Veď som na Havaji, v hotelovom bazéne, pozerám sa na Tichý oceán a odchádzajúcu sa výletnú loď a prvé čo mi napadne je, že nemám pekný západ slnka. Niekedy by som si asi mal dať facku.
Nebudem sa teda už sťažovať na to, že prechod z dňa do “noci” je naozaj rýchly. O siedmej je už tma ako v rohu, ale tak aspoň máme čas si oddýchnuť na izbe. Zajtra zase raz vstávame skoro. Žiaľ.