24.10.2021
Dnes nadväzujem tam, kde som včera skončil. Odlet pomaly až o pol desiatej v noci mi dáva dostatočný čas nato, aby som sa po raňajkách nikam neponáhľal a do poslednej možnej chvíle si užil súkromné SPA. O dvanástej som už napochodovaný na recepcií, kde odovzdávam ruksak do úschovy. Dnešné poobedie už pojmem oddychovo a ako prvú zastávku si zvolím obzrieť ako sa zmenila mestská tržnica, ktorú mám od hotela slabý kilometer.
Už pri pohľade na zrenovovanú fasádu šípim, že zmeny budú, ale až pohľad dovnútra ma uistí v tom, že negatívne. Namiesto tržnice plnej lokálnych predajcov ovocia a zeleniny je to teraz nonstop supermarket s nadstaveným poschodím, ktoré aj tak nefunguje.
Modrú mešitu oproti cez cestu odignorujem, už som tu bol a pochybujem, že sa niečo zmenilo. Peši prejdem cez park, okolo asketickej budovy štátneho akademického divadla až k hotelu DoubleTree by Hilton. Hneď vedľa sa nachádza budova jerevanského cirkusu, teda skôr nachádzala. Tú z konca 30. rokov dali pred pár rokmi dole a namiesto nej tu vyrastá sklenený kruh, ktorý mal byť hotový už v roku 2014. Dodnes nie je.
Ale prečo sa vzrušovať nad cirkusom, keď o 300 metrov ďalej sa mi otvorí výhľad na jednu z najikonickejších budov celej krajiny. Čisto brutalistická budova kina Rusko (Cinema Rossiya/кинотеатр россия) ma neprestane udivovať asi nikdy. Za jej až mimozemským vzhľadom stojí architekt Arthur Tarkhanyan (Artur Tarchanjan pre korektne transliterujúcich autistov), ktorý sa podpísal aj na pôvodnej budove jerevanského letiska, ktoré by sa kľudne mohlo nachádzať na LV-426.
Kino na rozdiel od terminálu postihol menej krutý osud, t.j. nenachádza sa v stave samorozkladu, aj keď pôvodnému účelu neslúži už od roku 1990. Namiesto toho, je to obchodný dom, aj keď to je asi značne prehnaný názov pre priestor, kde sú na sebe naskladané stánky s čínskym a tureckým oblečením tvoriace celkom členité bludisko. Našťastie sa mi podarí lokalizovať WC v prízemí, kde ma prekvapia demontované pisoáre. Nečakal by som, že hnutie za zrovnoprávnenie počtu toaliet medzi pohlaviami dorazí až sem. Z mínus prvého podlažia ešte obkuknem hlavnú a najväčšiu katedrálu arménskej apoštolskej cirkvi a kompaktný lunapark, ktorý ma naozaj nezvyčajné miesto.
korektný uhol
nekorektný uhol
Peši sa presuniem na Hraparak a vedľa metra zadelím v parku americano. S blížiacou sa treťou hodinou poobednou zavolám Yandex a nechám sa odviezť na terminálnu zastávku tohto výletu, ktorou sa stane Park Víťazstva. Vyhodiť sa nechám pred vchodom, ktorý leží de facto na konci kaskády a jesennou alejou sa onedlho dostanem ku kolotočom.
Nato, že je nedeľa a počasie na jednotku, je osadenstva celkom málo a keď už som teda tu, nasadnem na ruské koleso a ešte tak expandujem výhľad na mesto a Matku Arménska, ktorá s prísnym výhľadom drží ochrannú ruku nad mestom.
Po jazde mi vysmädlo a dal by som nejaký koňačik, ale ako tak prebehnem stánky maximom je fľaškové pivo. To sa mi piť nechce, tak si nechám zájsť chuť a idem teda obzrieť ženské stelesnenie tejto kresťanskej krajiny. Jej predlohou bolo pritom iba 17 ročné dievča, ktoré architekt Ara Harutyunyan stretol v obchode. Na jej základe potom vytvoril 21 metrov vysokú sochu, ktorá v roku 1967 nahradila sochu Stalina, ktorá sa z tohto miesta porúčala 5 rokov predtým.
Od pamätníka sa vyberiem naspäť ku kaskáde spodnou alejou, kde sa ešte zastavím pri budove opustenej reštaurácie Aragil, ktorá mala naozaj exkluzívnu polohu a je škoda, že už 20 rokov táto budova iba chátra.
No nič, známou trasou sa presúvam na kaskádu, ktorú si tentokrát nezídem po vlastných, ale konečne sa pozriem aj dnu. Ono to totiž nie je iba schodisko, ale vnútri sa nachádza múzeum umenia pomenované po arménsko-americkom magnátovi, zberateľovi a filantropovi Gerardovi Cafesjianovi, ktorý zafinancoval druhú fázu rekonštrukcie kaskády medzi rokmi 2002 až 2009 a rovnako vytvoril toto múzeum, ktoré obsahuje približne 5000 moderných umeleckých diel. Ja to popravde len prebehnem, čas sa mi kráti a pred odchodom na letisko sa chcem ešte normálne najesť.
Nakoniec skončím v reštaurácii, ktorej názov som už zabudol a absentuje aj na google mape. Dal som si však arménske cestoviny s mäsom a trochu vína, to aby sa nepovedalo.
Touto obedovečerou sa zábava skončila a začína najmenej príjemná časť výletov – časť presunu domov. Spred reštiky zoberiem taxi na hotel, kde si vyzdvihnem ruksak a ďalším yandexom, tentokrát iba za 1500 dramov sa odpravím na letisko.
staré
a nové
Tu by všetko prebehlo ako vždy, nebyť jednej tragikomickej situácie pri checkine. Zacheckovať sa online na tomto letisku v prípade Wizzu nie je možné, treba sa fyzicky dostaviť k prepážke po letenku. Na tom by nebolo nič až také zvláštne, rovnakú nelogiku používajú aj na letisku v Kutaisi. Pri čakaní v rade nás pasažierov prišli pobuzerovať pracovníčky, že cestujúci do Rakúska musia mať FFP2. To je samozrejme pravda, akurát, že ešte nie sme v lietadle do Rakúska. Ale aj to by sa ešte dalo akceptovať, keby obe nemali obyčajné rúška a ešte aj tie pod nosom. Keď sa teda pýtam, aká je logika v tom, že už pri checkine musím mať FFP2, keď ona sama má rúško pod nosom a ľudia mimo checkin priestoru sú dokonca bez rúšok dostanem odpoveď “There is no logic”. Takúto úprimnú odpoveď som priznávam sám nečakal a nie som schopný žiadnej reakcie.
Za túto šaškáreň potom poškádlim a asi aj pokazím deň pracovníčke na prepážke, ktorej nechcem ukázať Covid pass, lebo po správnosti tranzitní pasažieri pri vstupe do Rakúska nepotrebujú PCR test, očkovanie a dokonca ani vypĺňať PLF formulár. Tá túto oficiálnu informáciu nedokáže akceptovať a zavolá si na pomoc supervízorku, ktorá si ide svoje a chce vidieť proof of transit a argumentuje mi, že pri vstupe do Rakúska predsa dostávam pečiatku do pasu. Na moju odpoveď, že v schengene si žiadne pečiatky do pasu nedávame a nech mi ukáže jednu rakúsku pečiatku v mojom pase to zaklincuje vetou “Sir, if you don’t like our country, then don’t come again.” Na toto sa už naozaj nedá nijak rozumne argumentovať, tak jej strčím pod nos Covid pass a idem radšej strácať čas do Duty Free ako sa tu naťahovať s dvoma retardkami. Nakoniec koňačiky nechávam tak a posledné mince oplieskam na pol litrovku vody.
Počas letu sfúknem 4 diely Aktov X a posledné utrpenie si odbijem na pasovke, kde sa samozrejme do EU okienka nadrbú arménski analfabeti. Pred letiskom ma už len vyzdvihne Miro na bumeri a niečo medzi polnocou a jednou ráno sme v Bratislave.
Páči sa vám tento obsah?