Kazachstan 2018

Deň 5 – jazero Kaindy a návrat do Almaty

7.5.2018

Budíček 8:30 a raňajky o deviatej nenechávajú priestor na horúcu sprchu o ktorej sa mi celú noc snívalo. Pokým s večerou sa včera meškalo, raňajky sú na švajčiarsky štýl o 9:00. Vonku ešte chladno, na vrcholkoch kopcov sa dokonca drží ten včerajší sneh.

Slnko je ešte za kopcami, tak sa zohrievame troma horúcimi páročkami a čajom. S čistou hlavou navšívim WC a až teraz si všimnem precíznosť vypracovania detailov.

Pneumatika cez noc vyfučala na neúnosnú mieru, tak sa jednej z dcér pýtame, či tu náhodou nemajú kompresor. Otec že má a už mu hneď aj volá. Ako čakáme, tak konečne vyjde slnko a začína sa otepľovať na level nášho skromného ošatenia.

Ujo onedlho prichádza a úspešne vrátime Dusteru stratenú dôstojnosť. Odmieta peniaze, ale aspoň nejaké drobné mu nanútim, že sa sem kvôli nám musel trepať. V samotnej dedine dokopy nič nie je, najnovšia budova je tu mešita. Slúži však ako východiskový bod k horským jazerám – dvom jazerám Kolsai a k jazeru Kaindy.

Keď som ešte doma plánoval tento výlet, tak som sa rozhodoval, ktoré navštíviť. V skratke som dospel k tomuto záveru – ku Kolsai vedie lepšia cesta, t.j. dostanete sa tam bežným osobným autom. Kaindy je krajšie, ale treba 4×4. Zvolili sme Kaindy a dobre sme urobili. Dva týždne dozadu tu bolo zemetrasenie a odvtedy sú jazerá Kolsai (sú dve pri blízko pri sebe) kvôli zosuvu pôdy na cestu neprístupné. Tuším tam aj evakuovali nejakých obyvateľov. Lucjan sa k nám pridáva a spoločne sa vyberáme na opačný koniec dediny, kde je nenápadná odbočka s vyblednutou fotkou jazera. Od odbočky je to podľa navigácie 15 kilometrov. Cesta je zatiaľ relatívne dobrá, ale bez 4×4 určite neprejazdná. Onedlho brodíme potok a po 10 kilometroch prichádzame k vstupnej bráne, resp. závore do národného parku. Platím vstup nejakých 2 800 tenge za troch ľudí a auto, opíšu si číslo pasu, hodím jeden podpis a môžeme pokračovať.

Tento posledný úsek je najhorší, predsa len sme už vyššie, tak je cesta samé blato a voda. Chvíľami mám pocit, že toto už Duster určite nedá, ale zakaždým ma pozitívne prekvapí a s prehľadom si to šinieme ďalej. Pred nami sa objavuje veľká lúka, na konci ktorej je závora, musíme ešte však prejsť veľkú mláku, ktorej hĺbku som trochu podcenil a vošiel do nej trochu rýchlejšie ako som mal a nabral tak plno vody do motorového priestoru. S parou spod kapoty parkujeme pred závorou a ihneď sa k nám zbehne hlúčik miestnych chlapcov na koňoch a začnú vyjednávať za koľko nás vezmú k jazeru. Keď už sme takmer dohodnutí na cene, ktorú sme ochotní akceptovať všimnem si, že sme z Dustera niekde stratili predné EČV.

A to nie je zrovna závidenia hodná situácia. Prvé, čo mi napadne je, že určite odpadla (odpadol aj celý držiak, nie iba EČV) pri tom rýchlom vjazde do mláky. Nezostáva mi teda nič iné, ako to zistiť. A to sa dá jedine tak, že sa vyzlečiem a do tej mláky vleziem. Nič príjemné v horách v nadmorskej výške 2000 m.n.m, kde ešte pred pár hodinami snežilo. Blbé je, že tá značka v tej mláke jednoducho nie je a mňa nenapadá jediná iná situácia, kedy by sme ju mohli stratiť.

V každom prípade, keď sme prišli už sem, tak sa ideme teda pozrieť k jazeru. Ako na zavolanie sa po ceste za závorou rúti auto, takže konečná logicky nie je tu, ale dá sa ísť ďalej. Chlapíkovi hovoríme, že keby tú značku po ceste našiel, nech ju nechá na bráne. Tak máme aspoň nejakú nádej. Chlapci nám s nevôľou otvárajú bránu a my dáme na Dusteri posledných niekoľko desiatok výškových metrov na konečné parkovisko. Odtiaľto už jedine po vlastných alebo na koni.

Náladu nemám najlepšiu, tak sa s kazašskými Atreymi ani nedohadujeme a ideme peši. Cestou stretneme ísť oproti nám troch chlapcov a o pár minút sa už pomedzi stromami objavuje nádherne sfarbená tyrkysová voda. Pri jazere sme úplne sami, naokolo nie je nikto. Byť takéto niečo v Rakúsku, už by som mal za chrbtom húf búnd Jack Wolfskin a stánok s čapovaným Edelweissom. Špecifikom jazera sú stromy vyrastajúce priamo z vody. Vzniklo totiž následkom zemetrasenia v roku 1911, kedy zosuv pôdy vytvoril uzavretú nádrž, ktorá sa začala plniť horskou vodou. Kochanie a samotu na chvíľu prerušia dvaja chlapci, ktorí sem prišli napojiť kone. Pýtajú sa nás, či nás vezmú hore ale musíme odmietnuť, keby ste boli traja, možno by sme aj pristúpili.

Cesta naspäť do Saty sa nesie v pozornom a bezúspešnom sledovaní okolia. Ani na bráne značku nikto nenechal. Aj mi napadlo, že by som mal zavolať do požičovne, ale reálne som si nevedel predstaviť, ako by to zmenilo situáciu, tak som sa nato vykašlal. Čo by mi povedali? Že mám hľadať značku? To som urobil. Že mám ísť na políciu? V Saty nie je, v Zhalanashi asi áno, ale čo tam, pochybujem, že by som tam s angličtnou pochodil a 5 viet v ruštine by ma z biedy nevytrhlo. Tak som sa nato proste vykašlal. Pri výjazde do dediny už treba riešiť zas elementárne veci, ako napríklad, že treba dotankovať, lebo ďalšia pumpa bude o cca 100 kilometrov. Už sme aj rozhodnutí tam načapovať pár litrov 92ky, ale pumpár nikde. Až keď odchádzame, tak práve vychádza z kadibudky s cigou v ústach. Šťastie skúsime v Zhalanashi, ale ani tu o takých buržoáznych prežitkoch nepočuli. Ber 80 alebo 92 oktánov, iné nie je. Tak berieme pár litrov. Rovno spravíme malý nákup v potravinách, nejakú tú vodu na cestu a Lucjan zadelí aj pivo. Za dedinou dáme ešte scénickú cikpauzu a môžeme vyraziť.

Pravítkovú cestu nechávame za sebou a tesne pri konci, ako bolo tých veľa zákrut, máme možnosť vidieť náznaky kaňonu. Odstavíme to teda pri ceste a skočíme to omrknúť. Rieka a stromy popri ňom tomu dodávajú šmrnc. Keby sa tento a Charyn skombinovali, tak by vznikol fakt ultimátny kaňon, ale nemôžeme mať všetko.

Nasledujúcich 70 km do Bayseit, kde ma drží pri živote jedine vidina samsy u babky je utrpenie, berie ma na spánok a všetci sú ticho. Bistro má našťastie dvere otvorené, tak hneď u babky, ktorá si nás pamätá objednávame tri čierne kávy, samsu a ešte pečivo plnené cibuľou, ktoré zošrotujem takmer sám. Tentokrát je prítomný aj manžel, ktorý je zvedavý a pýta sa odkiaľ sme a spomenie, že slúžil vo východnom Nemecku. Poprajú nám šťastnú cestu, v pumpe hneď naproti doriedim do nádrže 95-ku a pokračujeme na zvyšný úsek do Almaty. Do mesta prichádzame počas západu slnka. Auto máme síce vrátiť až ráno, ale vzhľadom na situáciu budem rád, ak sa ho zbavím čím skôr. Obzeráme sa po nejakej umyvárke, ale každá je na opačnej strane cesty. Po pár kilometroch ale natrafíme aj na tej našej a o pár minút už z Dustera mizne blato.

Na pumpe dotankujem plnú a volám teda Nickovi čo sa stalo. Povie mi, že to je “very big problem” a ja už viem, že dnes tak skoro spať nepôjdeme. Lucjana vyhadzujeme pri hosteli a vraciame sa pred Golden Dragon, kde nás už čaká druhý pracovník požičovne. O pár minút prichádza aj Nick a začína inšpekcia auta. Moja blbosť je, že som priznal, že sa to stalo v Saty, s odstupom času, by bolo jednoduchšie ísť spať a povedať, že značka tam zrazu ráno nebola. To mám zato, že som taký úprimný. Nasledoval teda presun na políciu, kde som mal ísť spísať protokol, ale kazašskí policajti proste nechceli pustiť na stanicu viac ako jedného, tak išiel Nick sám.

Po cca troch hodinách čakania vo vestibule veľkosti 2×2 metre je čistý výsledok nasledovný:
1. absolútne sme tu nemuseli strácať čas, keďže sme tu boli zbytoční,
2. za stratu značky platíme požičovni pokutu 10 000 KZT (26€),
3. polícia nás vraj posielala späť do Saty spísať protokol tam, lebo to je iná oblasť, načo ich Nick uplatil 20000 KZT (52€) z nášho depozitu, aby sa do správy uviedlo, že sa to stalo v Almaty (čo je samozrejme len jeho tvrdenie),
4. z nášho depozitu sme nedostali späť nič s prísľubom, že zvyšných 20 000 (52€) zo zaplatených 50 000 (130€) nám vrátia, keď vybavia nové značky.

Znechutení si berieme yandex na hotel, kam sa dostávame o pol tretej ráno. Dáme sprchu a ideme spať.