11.8.2020
Ráno máme čas, tak žiadne ponáhľanie. Raňajky tentokrát vybavím v inej pekárni, ale ani tu nie je v ponuke nič slané, tak opäť máme dáku kalorickú bombu.
Z bytu vypadneme o desiatej a po slabej pol hodinke jazdy parkujeme pri opustenej autobusovej zastávke na okraji mesta Police. Spoľahol som sa na navigáciu, ale tá nás najprv poslala o dve “ulice” ďalej a až podrobnejší pohľad na satelitnú mapu prezradil, kam máme vlastne ísť. Kúsok odtiaľto sa totiž v dnes už hustom lese nachádzajú pozostatky nacistickej fabriky na syntetický benzín. Najprv si obzrieme opustené sklady v oplotenom areáli, ale ukáže sa, že toto je niečo úplné iné a až opätovný pohľad na satelitné snímky nás navedie správnym smerom.
Po zarastenom lesnom chodníku sa tak po niekoľkých sto metroch začnú objavovať prvé betónové budovy Hydrierwerke Pölitz (Fabryka benzyny syntetycznej w Policach). Police, resp. Pölitz bol v roku ešte 1937 nemeckým mestom. Práve vtedy sa tu začala budovať továreň na spomínaný syntetický benzín, na výrobu ktorého sa využívali vysokotlakové hydrogenačné procesy na premenu práškového hnedého uhlia na kvapalné palivá, tzv. Bergiusov proces (pomenovaný po jeho vynálezcovi a nositeľovi Nobelovej ceny Freidrichovi Bergiovi). Jeho výsledkom bol aj vysokokvalitný benzín, ktorý využívala hlavne Luftwaffe.
Prevádzkovateľom továrne nebol nikto iný ako spoločnosť IG Farben (to je tá, ktorá vyrábala aj Cyklón B) a fungovala iba medzi rokmi 1939 až 1945, kedy v nej pracovalo (presnejšie väčšina tu bola nútená pracovať) približne 30 tisíc ľudí. Z nich až 13 000 zahynulo (väčšinou poliakov), či už na hlad, choroby, vyčerpanosť z práce alebo ako dôsledok týrania). Do konca vojny bola továreň bombardovaná 12 krát (posledného náletu sa zúčastnilo až 250 bombardérov), čo ju dostalo do stavu rozkladu, ktorý dokonali sovietské vojská v apríli 1945. Tie následne v priebehu najbližšieho roka a pol rozobrali všetko zariadenie a poslali ho do Sovietskeho zväzu. Táto továreň zohrala kľúčovú úlohu pri počiatočnom úspechu Nemecka počas druhej svetovej vojny, najmä teda pri invázii do Ruska. Približne po pol kilometri cesty lesom od zastávky prichádzame k ruinám. Pomedzi žihľavu sa dostaneme dnu a trochu to tu preskúmame.
Hlavná “atrakcia”, ktorou je obrovské silo sa nachádza o pár metrov ďalej. Niektoré jeho súčasti už držia pokope iba silou vôle, ale budova sama o sebe stále vyzerá solídne. Ako tak kráčame ďalej a ďalej po lesnom chodníku od budovy, aby sa mi vôbec zmestila celá na fotku asi 20 metrov pred nami prebehne statný dospelý diviak. V tejto chvíli mi teda nie je všetko jedno, ale upokojí ma, že sa tam neplietli pod nohami žiadne malé diviačiky, tak nebezpečenstvo by hroziť nemalo.
Ostatné budovy roztrúsené po lese sú už len takým slabším odvarom, tak kukneme ešte jednu pol kilometra západne. To hlavné sme ale videli, tak sa spokojne vraciame k autu a keďže už sme tak blízko mora, bola by škoda nezastaviť sa pri ňom. Zvyšok dnešného dňa teda strávime na brehu Baltiku, len sa tam teda najprv musíme dostať. Potrebujem ešte niekde natankovať a dúfal som v o niečo lacnejší benzín. V prvý deň som si totiž vytvoril takú autistickú predstavu, že to musí byť pod 4.30, čo som neskôr prehodnotil na 4.35 a potom na 4.40 😀 Včera som bol v Gryfine pri Krivom lese lenivý zastaviť a tu už všade nad 4.45. Na okraji Štetína aspoň vybavíme obed opäť obligátnou zapiekankou na Orlene. Asi začínam byť závislý na tom ich pikantom amerikanskom sóse.
Prepletieme sa mestom a zaujmeme kurz severo-východ. Jedným okom sledujem tie benzínky ale cena nie a nie padnúť pod 4.40. Pri meste Goleniów už nemám na výber a musím akceptovať aj 4.42. S plnou nádržou môžeme spokojne pokračovať a o 160 kilometrov neskôr parkujeme pred apartmánovým domom Janosik II. v mestečku Ustronie Morskie. Recepcia síce prítomná, ale obsluha neprítomná. Všetko vyrieši jeden telefonát a o 10 minút už nakluše babička s prísnym pohľadom, ktorá si ma posadí pred svoj kancelársky stôl a krasopisne mi vypíše príjmový pokladničný doklad na turistickú taxu 8 zlotých.
Potom mi odovzdá kľúč od izby so železným príveskom, ktorý by sa dal kľudne použiť ako zbraň a my sa ideme ubytovať. Na izbe zhodíme veci, do tašky zoberieme to najnutnejšie, kopneme kávu a ideme konečne pozrieť more. Skratkou okolo hotela sa dostaneme na hlavnú ulicu a tu to teda žije vo veľkom a má to taký ten typický poľský biznisový cigánsky look. Všade stánky, bufety a plno ľudí.
Nás zláka Biedronka, kde zoberiem víno a čipsy a plynule pokračujeme na pláž. Informácia o teplote vody ma nepoteší a spolu s celkom solídnym vetrom sa moja dnešná chuť okúsiť stav beztiaže limitne blíži k nule. Miesto zaujmeme vedľa dôchodcov chytajúcich neskorý bronz a s vysmaženými narezanými zemiakmi a tekutým hroznom si spravíme pekný večer aj bez kúpania.
Víno, resp. vínový nápoj s nízkym obsahom alkoholu padne príliš skoro, tak teda ešte vybehnem kúpiť portské s ktorým si zopakujeme pozorovanie západu slnka z pláže, tak ako pred 6. rokmi v Cádize. Cestou “domov” nás popadne opilecký hlad a dorazíme sa kuracími stripsami v bufete.
