Peloponéz 2020

Deň 5 – Diner 72 & vyhliadka Lycabettus

1.9.2020

Ráno už tradične vyrážam na lov jedla. Čerstvé grécke lidlpečivo je tu deluxe, tak už idem na istotu. Jedinú vrásku z tohto transferu mi spôsobí fotoradar, ale snáď je tých 5 km ešte v tolerancii, no nechajme sa prekvapiť. Po raňajkách ešte dáme posledné polihovanie na pláži spojené s kúpaním a o dvanástej už na svojráznej recepcii vyplácam izbu a vyrážame smer Atény.

Celý Peloponéz dáme na jednu šupu po prázdnej diaľnici, len tie otravné mýtne brány by som privítal v nižšej kadencii. Pred Korintom dám natankovať plnú za “príjemných” 1,495 za liter (a to sa ma snaží ešte pumpárka presvedčiť na 98čku, lebo fakt potrebujem platiť 1,8 za liter do požičaného auta *facepalm*) a do navigácie nastavím ako cieľ tematické bistro Diner 72, ktoré som si na opačnej strane cesty vyhliadol už v prvý deň.

Len som si teda nevšimol, že tam nie je z diaľnice žiadna odbočka a navigáciu som odignoroval. Tak sme si pekne prefrčali okolo a potom sa 15 kilometrov vracali naspäť. Ale zas aspoň sme videli rafinériu Motor Oil Hellas, aj to je niečo. Diner 72 je bistro s benzínkou v štýle Route 66 a vnútri tak hneď objednávam dva poriadne a nezdravé burgre, ktoré nám pripraví sám majiteľ – postarší grécky motorkár. Na lepšie trávenie dáme ešte kávičku a vygúľame sa k Picantu, ktoré tu pôsobí ako päsť na oko. Veľmi príjemné miesto.

Do vrátenia auta ostáva ešte necelých 5 hodín a Atény sú už len nejakých 50 kilometrov, teda ich okraj. Tak či tak, nebudeme to už pushovať a vymýšľať prehliadky mesta, ktoré sme už videli a dáme si rovno highlight, ktorým je vyhliadka Lycabettus. Ešte uvidíme koľko nám vôbec bude trvať dostať sa tam cez poobednú špičku v centre. Po krátkej poslednej pauze pri mori tak konečne vyrážame a po necelej pol hodine míňame poslednú mýtnicu a schádzame z diaľnice do industriálnej zóny.

Premávka je sama o seba solídne hustá a do toho ešte z každej strany skútre, no radosť. Z blízkovýchodne pôsobiaceho predmestia sa postupne cez centrum prepracujemeza solídnych 40 minút a po 5 rokoch, 1 mesiaci a 1 týždni sa ocitáme opäť na jednej z najlepších mestských vyhliadok, ktoré som kedy navštívil. Múrik so sedením sa medzičasom začal prepadať, tak dostal oplotenie, ale to sa evidentne nestretlo s pochopením. Len sme tu v dosť blbý čas, najlepší výhľad na mesto je ráno, teraz nám slnko svieti do očí a celé mesto je skryté v opare. Ale teda na západ slnka je to ideálne.

Čo je ale horšie, je výstavba reštaurácie či kaviarne o 50 metrov ďalej, ktorá bude po otvorení určite plná vášnivých instabitches trénujúcich skoliózne polohy pri popíjaní svojho drinčíku, smutná budúcnosť. No nič, pol hodina na slnku pri 37 stupňoch stačila. Akropole dáme dovidenia a úzkymi ulicami sa prepracujeme von z mest. V poslednej dedine pred odbočkou na letisko sa ešte zastavíme v obchode a na shellke pred letiskom dotankujem plnú (teda dotankuje mi ju pracovník, ktorý sa mi tam ešte zbytočne nasilu snaží natlačiť čo najviac benzínu). Platba kartou je špecifická – pokladničný blok totiž vyjde zo stojanu, ten treba potom ísť zaplatiť dnu a potom zobrať z pokladne ďalší blok a ten podať pumpárovi čo mi tankoval ako dôkaz o zaplatení. Takto sa robí z elementárneho úkonu akým je tankovanie úplná retardácia. Auto sme mali s plnou poistkou, tak sa žiadne obzeranie karosérie nekoná, pracovník len skontroluje stav paliva a hotovo.

Pred letiskom si za 859 kilometrov bez nehody otvorím tretinkové pivko a usporiadame si veci v ruksakoch. V termináli je úplné minimum ľudí, tak celá kontrola trvala tak dve minúty, len na rozdiel od letu sem je lietadlo teraz takmer úplne plné, aspoň že našu trojku máme len pre seba. Agilná češka stihne ešte pred skončením boardingu podirigvať celú rodinu kto sa má kam presadiť, ale namiesto pozorovania ich šaškovania si radšej pustím seriál. Aj vďaka nemu mi let opäť zbehne a vo Viedne vystupujeme pekne cez rukáv a hodinu do odchodu autobusu do Bratislavy strávime v spoločnosti slovenských bezdomovcov. Na Nivách, kde sme o jednej ráno nás privíta osviežujúcich 12 stupňov a v letných veciach si dáme ešte jeden a pol kilometrovú prechádzku k autu. Doma sme pred druhou.