Maroko 2017

Deň 5 – Agadir & Essaouira

3.5.2017

Dve kúpeľne nám ráno zvýšia efektivitu chystania sa a pred deviatou sa už odubytovávame. Veci hodíme do auta a ideme sa niekde naraňajkovať. Nakoniec ani netreba chodiť ďaleko, 20 metrov od hotela je kaviareň, kde robia raňajky. Majú tu dva druhy – francúzske s omeletou a marocké, ktoré jem už 3 dni. Samozrejm, že nepreruším šnúru a dám si aj dnes. Vonku je zamračené, na dážď to ale našťastie nevyzerá. Pri odchode nás ešte zastaví čašník, že by sa s nami chcel odfotiť, tak si dáme jednu spoločnú a cvaknem ho ešte aj s Jankou a dám mu mail, nech mi keď tak napíše.

Od hotela sa vyberieme smerom k mešite Mohammeda V. Je to kúsok, dve zákruty a po pár minátach už sme pod minaretom. Dovnútra majú nemoslimovia vstup zakázaný, tak si ju obzrieme aspoň zvonka.

Odtiaľto sa po hlavnej vyberieme smerom k mestskému trhu. Približne v polovici cesty sa však rozhodneme stočiť to smerom späť k hotelu. Presun hore dole na trh peši by zabral zbytočne veľa času, navyše keď je trh smerom na Crocopark. Bočnou uličkou s rodinnými domami sa dostaneme na spustnuté ihrisko a cez neudržiavaný park späť k autu.

Fiatom sme na trhu o pár minút a parkovací pikolík mi hneď ukáže, kde to môžem odstaviť. Souk El Had je najväčší trh v okolí s vyše 6000 obchodmi. Obklopený je vysokými múrmi a rozdelený na rôzne sekcie.  Sranda je, že nás tu nikto neotravuje, len sem tam pozdrav, ale žiadne ťahačky do obchodu. V jednom z obchodov ale neodolám a zakúpim tričko. Z časti s oblečením si to cez kuchynské potreby, nábytok a koberce prejdeme znova na parkovisko.

Cez cestu ešte skočím do pouličného stánku zakúpiť pár banánov a môžme vyraziť. Pár minút na obchvate nás dovedie na parkovisko Crocoparku na okraji mesta. Cez štýlový vstup sa dostaneme k pokladni a hneď zakúpime dva lístky.

Komplexu dominuje veľké jazero s vyše 300 krokodílmi nílskymi (Crocodylus niloticus) rôznych veľkostí a arganové stromy, ktoré sú symbolom regiónu. Okolo celého jazera si krokodíly pekne relaxujú, pár minút pro príchode sme aj svedkami kŕmenia, našťastie tu sa to obišlo bez podobného incidentu. Okrem krokodílov sa tu pestujú aj rôzne druhy rastlín a je tu aj malá jaskyňa s umelým vodopádom, kde sa na chvíľu ideme schladiť. Na to, ako to ráno s počasím vyzeralo pofidérne, teraz začalo pekne pripekať. Loudaním po parku nám aj vyhladlo, ale myslelo sa tu aj nato, tak si v lokálnej reštaurácií dáme zatiaľ jednu pizzu na polku.

 

Mali sme šťastie, že sme prišli skôr, lebo skoro všetky krokodíly medzitým zaliezli do vody. Talianskou nákupnou taškou vyrážame na cestu. Opäť sa teperíme cez obchvat smerom na sever, kde míňame pekný výhľad na mesto a prístav a pokračujeme smerom na Essaouiru.

Po pár kilometroch prichádzame na kruháč, odkiaľ ide luxusná nová cesta pripomínajúca diaľnicu, ktorá je ešte aj v MAPS.ME zaznačená len ako plánovaná. Bohužiaľ po pár kilometroch končí a zasa sa napájame na rozbitú pobrežnú autostrádu, ktorá je každých pár sto metroch rozkopaná. Všetko to zachraňujú parádne pláže, ktoré sa začínajú objavovať vľavo od nás. Pri tretej sa rozhodneme spraviť si pauzu a odstavíme to pár metrov od mora. Aj som si dal plavky, že sa okúpem, ale voda je pekne studená. Navyše to vyzerá, že ešte 100 metrov od brehu bude tak maximálne po pás. Tak si aspoň na polhodinu oddýchneme pri vode.

Cesta sa časom zlepší a kúsok predtým, ako sa z pobrežia stáča do vnútrozemia si ešte zájdeme k parádnym pieskovým dunám. Auto necháme pri poľnej ceste a vybehneme si na duny, kde je úplné ticho. Tu sa prihlási o slovo hlad, predsa len, pol pizze a jedna placka je za celý deň nič. Hlavne keď už je pol šiestej, aj večera by sa patrila.

Cestou teda začneme vyhliadať nejakú možnosť najesť sa. Najprv zastavíme pri jednej reštauráciii pri ceste, ale majú zatvorené. Potom stojíme v meste Tamanar, najprv v centre a potom ešte raz na výpadovke, ale tam mi ujo povie, že má už iba jeden Tajine. Kašleme teda nato s tým, že sa najeme až keď dorazíme do Essaouiry.

Pri západe slnka sme konečne v meste. Zastavíme ešte na pláži, kde to má takto podvečer taký trochu blízkovýchodný GTA feeling. A je stokrát krajšia a čistejšia ako tá v Agadire.

Parkujeme nakoniec hneď pri múre starého mesta. Parking master sa nás pýta na počet nocí a normálne dostaneme za okno regulérny parkovací lístok,  tu sa to berie vážne. Resp. si to radšej značia, aby potom mohli viac skasírovať. Ako bol Agadir sklamanie, tak Essaouira si ma získala po niekoľkých minútach. Staré mesto vyzerá parádne. Ošarpané domy, do toho vôňa mora a všadeprítomné čajky. A nevadí mi ani to trochu väčšie množstvo turistov.

Náš hotel Caverne d’Ali Baba je v samom centre na najrušnejšej ulici lemovanej z oboch strán obchodmi v krásnom dome. Izba je zariadená na marocký štýl a máme parádnu kúpeľnu s regulérnym zašlým obkladom a medenými kohútikmi a sprchou. Krása.

Zhodíme veci na izbe a vybehneme na strechu pozrieť si výhľad. Práve začína zvolávanie na modlitbu a do toho na mňa škrieka čajka, ktorá si spravila hniezdo rovno nad vchodom na strechu a zažíva intenzívne pocity ohrozenia keď ho chce ktokoľvek použiť.

Od recepčného zistím, kde sa dá dať kus kus. Odporučí nám reštauráciu Laayoune, ktorá sa volá podľa hl. mesta Západnej Sahary (ktorú však Maroko neuznáva a berie ako súčasť svojho územia). Tá je našťastie len kúsok, v medine je predsalen všetko na dosah. Vnútri je úplne prázdno, ale spustíme ten typický psychologický efekt a do 20 minút je zrazu plne obsadené. Zadelíme si konečne dva kus kusy, ja s jahňacím a Janka s osvedčeným kuracím. Porcia bola fakt veľká a po celom dni hladovania som sa konečne poriadne napráskal.Až ma hryzie svedomie.

Aby sme nešli hneď spať tak som ešte Janku povodil po tmavých bočných uličkách, z čoho bola veľmi nadšená. Mal sa tu totiž niekde nachádzať obchod s alkoholom a jedno pivko by už nezaškodilo 🙂 Táto misia sa však končí neúspechom a obchod zostáva na dnes neobjavený.