6.8.2010
O jednej ráno nás v poslednom predhraničnom iránskom meste – Bazargane opúšťa jeden z troch vodičov. Onedlho sme už na hraniciach. To znamená, že si všetci zoberieme svoju batožinu a prázdny autobus za zaradí za niekoľko ďalších pred ním, ktoré tiež čakajú na prehliadku. My sa zatiaľ presúvame do budovy, kde sa po polhodine konečne otvoria okienka a my môžeme dostať výstupnú pečiatku. Našťastie všetko prebieha bez problémov, aj keď veľmi pomaly. Oficiálne opúšťame územie Iránu a ocitáme sa v zóne medzi hranicami, na dvore obohnanom železným plotom s ďalšími desiatkami ľudí. Tu čakáme zopár hodín, pokým sa náš autobus dostane na rad.
Turci konečne otvoria bránu a spolu s autobusom nás vpúšťajú na ich územie. My si však ešte pred kontrolou pasov musíme zakúpiť víza. Tento krát dostávame za typických 15€ dokonca trojmesačné viacvstupové. Škoda, že sme také nedostali pri ceste z Bulharska. Nemuseli by sme si ich teraz vôbec kupovať. Zaradíme sa nakoniec radu a pomaly sa posúvame vpred. Na tureckej strane je našťastie tiež všetko ok, tak môžeme pokračovať ďalej na sken batožiny. Na skene batožiny sa nás pracovník odkiaľ sme a keď zistí, že zo Slovenska hneď vykríkne Hološko a dá palec hore. Medzitým sa rozvidnieva a my opäť máme možnosť vidieť Ararat.
Je pol siedmej ráno, autobus je konečne prehľadaný aj tureckou stranou a my si môžeme dať batožinu nazad.
Chvíľu sa ešte pozerám na Ararat a onedlho sa pridám k ostatným a idem spať.
Pred jedenástou sa zastavujeme v reštaurácií, kde si omylom dáme celkom drahý obed. Ale aspoň sme sa poriadne najedli.
Poobede Iránci opäť tancujú, vidíme aj jeden horiaci kamión. Čas si krátim čítaním Cesty od Cormaca McCarthyho, ktorú prečítam takmer na jeden krát.
Na ďalšej prestávke o štvrtej poobede sa provizórne umývame a oddychujeme na obrubníku v tieni a fotíme ľudí.
Neskôr vidíme už náš druhý západ slnka na tejto ceste. Jedenkrát stojíme ešte večer a raz uprostred noci.
