5.8.2010
Ráno vstávame už o nejakej ôsmej. Dáme si raňajky, na chodbe chvíľu pokecáme s japonským párom o Pakistane, z ktorého práve prišli a s jedným britom, ktorý sa dobicykloval do Teheránu až z Londýna a dakedy v máji prechádzal aj cez Bratislavu. Spomienky má však vďaka búrkam, ktoré vtedy úradovali nie radostné. Rozlúčime sa s recepčným a na Imam Khomeini nastupujeme do relatívne prázdneho metra. Vystupujeme na azadi, kde si berieme taxík.
Posledný pohľad na Vežu slobody a o chvíľu už vystupujeme na termináli.
Pred cestou si dáme sendviče a kúpime dáke blbosti do autobusu, ako čipsy atď. Autobus, je už pristavený, tak si spolu s našimi spolucestujúcimi dávame ruksaky do batožinového priestoru a zaujímame svoje miesta hneď za vodičom. Pohodlne sa usádzame a o pár minút sa už rútime po výpadovke von z mesta. Prvá WC pauza je o šiestej na motoreste. Fotíme si náš autobus a potulujeme v jeho blízkosti.
Po hodine jazdy sa začnú z reproduktorov ozývať iránske vypalováky. Ženy zhadzujú šatky a spolu s mužmi tancujú, pritom sme stále na území Iránu.
Zvyšok ceste je monotónny, potom nasleduje západ slnka a neskôr už nevidíme nič.
