Gruzínsko, Arménsko & Irán 2010

Deň 41 – Ramsar a odchod do Teheránu

3.8.2010

Ráno si pospíme o niečo dlhšie. Pomaly si pobalíme veci, čo máme porozhadzované po celom apartmáne a krátko pre pravým poludním plne naložení opúšťame dom. Odovzdávame klúč a môjmu pohľadu neujde prázdna flaša Absolut vodky na verande. Autobus nám ide až o štvrtej, tak si chceme odložiť ruksaky v kancelárií autobusovej spoločnosti a ešte si pozrieť mesto. Prejdeme prázdnymi ulicami obytnej štvrte až na hlavnú ulicu, odkiaľ sa chodí z pláže a chceme zastaviť nejaký taxík, nech sa v tomto teple nemusíme trepať s ruksakmi pešo.

110PENTX_259.JPG 110PENTX_262.JPG

Ako naschvál teraz žiadny nejde, aj keď je inokedy každé mesto plné. Neprejde však ani minúta a pár metrov pred nami zastaví auto. Podídem sa teda pozrieť čo a ako. Vnútri sedia dvaja chalani sa nás pýtajú odkiaľ sme a kam potrebujeme ísť. Hovorím, že si chceme ísť odložiť ruksaky, keďže o pár hodín odchádzame do Teheránu. Máme nasadnúť, že nás tam vezmú. O chvíľu sú ruksaky odložené a my sme pozvaní na návštevu domov k jednému z nich. Mohammedov otec aj s matkou nás vítajú pred ich domom a pozývajú dnu. Tu sa zoznámujeme so všetkými členmi rodiny, vrátane pár mesačného syna Mohammedovej sestry. Ten hneď putuje Zuzke do rúk a všetci si spravíme zopár fotiek na pamiatku.

110PENTX_266.jpg

Zrazu sa pred namiobjaví melón. Aj keď im moc neholdujem, tu v Iráne sa im nevyhnem, keďže nám ich ponúka každý a poslušne jem. Zopár ďalších minút sa rozprávame s Mohammedovym otcom, ktorý dlhé roky pracoval v hoteli Ramsar a teraz má cateringovú firmu. Po návštene sa nás Mohammed pýta čo sme hladní. Ja som hladný vždy, tak ho poprosím, či nemôže zastaviť v nejakom fastfoode, kde si dáme sendviče. On však protestuje. Sme jeho hostia, tak nás pozýva do reštaurácie. Ako inokedy, aj teraz sú protesty márne. Treba však povedať, že tentoraz by sa ani nevyplatili. Mäso, ktoré nám Mohammed objednal bolo jedným slovom vynikajúce. Za celý čas, čo sme v Iráne, sme nejedli nič lepšie.

110PENTX_269.JPG

Po obede nás vzal ukázať nám Hotel Ramsar. Pozreli sme si nový hotel a na chvíľu si oddýchli v kaviarni od vražedných teplôt, ktoré panujú vonku. Pozreli sme si taktiež aj záhradu za starým hotelom, ktorý je hneď vedľa nového.

110PENTX_283.jpg 110PENTX_284.JPG 110PENTX_288.JPG 110PENTX_290.JPG

Po prehliadke sa presúvame pred starý hotel, kde sme nastúpili do auta a išli sa ešte pozrieť na pláž.

110PENTX_292.jpg 110PENTX_296.JPG 110PENTX_301.JPG

Čas sa nám pomaly krátil, tak nás chalani zaviezli na autobus. Od Mohammeda sme dostali plno suvenírov, pohľadnice a rôzne sady fotografií najkrajších iránskych miest.

110PENTX_305.jpg

Niečo pred siedmou máme prvú prestávku. Pred nami sa začína dvíhať pohorie Albroz, sľubujúce najzaujímavejšiu cestu autobusom.

110PENTX_317.JPG 110PENTX_321.JPG

Hoci je Ramsar od Teheránu vzdialený len 274 kilometrov, cesta pohorím nám trvala 7 hodín. Krátko po jedenástej sme už na terminály Azadi. Hneď sú pri nás taxikári, ale tých odmietame. Na stanici sa už orientujeme, zároveň však vieme, že metro jazdí len do jedenástej, takže sa taxíku nevyhneme. Odídeme však až na hlavnú cestu a zastavíme okolo prechádzajúci taxík a dohadujeme sa na rozumnej cene.

110PENTX_322.jpg

V hosteli dostávame tú istú izbu ako predtým a stretávame aj niektorých rovnakých hostí.