2.8.2010
Ráno zbalíme to málo, čo máme v ruksakoch so sebou a pred hotelom čakáme na nejaký odvoz. Starý mikrobus mercedes o chvíľu odchádza do mesta Fouman, ktoré je na pol ceste do Rashtu, tak nasadáme.
O nejaký čas sme v meste. Zastavíme zopár taxíkov, až natrafíme na ten správny, ktorý nás do Rashtu za rozumné peniaze odvezie. V Rashte pokračujeme v taxíkových eskapádach a hľadáme zberné taxi do mesta Ramsar na pobreží Kaspického mora. Ten sa nám o chvíľu podarí zohnať a spolu s ďalšími dvoma Iránčanmi môžme vyraziť. Bohužial sedím vzadu v strede, takže cesta je pre mňa všetko, len nie príjemná. Našťastie sme niečo po druhej v Ramsare. Vodičovi hovoríme nech nás vysadí pri termináli, ktorý v Ramsare predstavuje malá kancelária a parkovisko pred dva autobusy vedľa nej. Kupujeme si 2 lístky na zajtra do Teheránu napodiv bez akéhokoľvek komunikačného problému.
Nasleduje hľadanie ubytovania. Ľudí na ulici sa vypytujeme na mosaferchune. Jedna slečna nám poradí smer a zastaví nám taxík. Starému taxikárovi hovoríme, že potrebujeme do mosaferchune a on nám ukazuje nech nasadneme. Pýtam sa ho, koľko to asi bude stáť, na čo odvetí, že nie veľa. Onedlho zastavujeme neďaleko centra a ukazuje nám prstom budovu. Naozaj nechcel veľa. Z 10 000, ktoré som mal v ruke si zobral iba tri. Nech sa akokoľvek snažíme a pýtame sa ľudí na ulici na mosaferchune, nikto nám ju nevie ukázať. Sklamaní sa teda poberáme smerom od centra nájsť nejaké ubytovanie. Dorazíme ku komplexu niekoľkých malých hotelov. Skúšame jednu recepciu po druhej, ale ceny sú príliš vysoké. Zvyknutí na doteraz lacné ubytovanie po celom Iráne sa nám 35€ za jednu noc dávať nechce.
Keď už takto obídeme všetky štyri recepcie a sklamane stojíme pri vchode do komplexu zrazu neďaleko nás zastaví auto a zo spusteného okienka na nás britskou angličtinou spustí spolujazdec. Hovorí, že my určite nie sme odtiaľto a či nám môže nejako pomôcť. Hovorím mu, že hľadáme ubytovanie, ale tieto hotely sú predražené. Vraj máme nasadnúť, že v Ramsare kopa ľudí prenajíma izby alebo časti domov a že oni práve z takéhoto jedného odchádzajú.
Pridávame sa k nim a zoznamujeme sa. Za volantom sedí Hadi, ktorý po anglicky bohužiaľ nevie a ten, ktorý s nami komunikuje je Amir. Obaja pochádzajú z Teheránu a sú tu na výlete. Amirov otec vlastní v Teheráne fabriku, čiže Amir si môže dovoliť cestovať a študovať v Kanade. O pár minút už parkujeme pred rodinným domom v bohatšej štvrti. Amir sa za nás dohovára u domáceho a dokonca nám vybaví zľavu. Máme teda celý celký apartmán s vlastným vchodom, klimatizáciu, chladničkou, televíziu, kúpeľňou a kuchyňou len za 20 dolárov za noc. Nie je to najlacnejšie, ale je to to najlacnejšie čo sa nám tu v Ramsare podarilo zohnať.
Zložíme si veci a chalani nás pozývajú nimi na výlet do kopcov nad mesto. Amir však hovorí, že potrebuje najprv niečo vybaviť a či sme už boli na pláži. Vravíme, že sme to ešte nestihli, tak sa vezieme na pláž. Amir mi podáva do ruky svoj mobil a vraví, že o pol hodinu sú naspäť a môžeme vyraziť. Keby sme mali nejaký problém, mam si v zozname nájsť Hadiho číslo a zavolať. Pri pláži je niekoľko rybárov čakajúc na svoj úlovok. More je neskutočne teplé, ibaže sa nikto nekúpe.
Oddelené pláže na kúpanie obohnané vysokým plotom sú však odtiaľto na dohľad. Presne o pol hodinu sú chalani naspäť a môžeme vyraziť. Cestou sa dozvedáme čo to o ich názore na vládu a systém v krajine. Amir nešetrí nadávkami a urážkami na najvyšších predstaviteľov krajiny. Pri prechádzaní okolo plagátu dvoch náboženských vodcov ich iba povie: „Pat a Mat“. Tak ich tu vraj volá veľa ľudí. V jednej zo zákrut je vodopád a niekoľko stánkov s lavashakom, čo rôzne ovocie zlisované do tenkých plátkov. Predáva sa však aj v nezlisovanej forme a Zuzka vyberá to najkyselšie, ktoré nikto okrem nej nedokáže zjesť.
Onedlho sme už pri dedine Javaherdeh, a odbáčame dole do údolia, v ktorom je reštaurácia a malé jazero, kde sa domáci člnkujú. Okolo jazera sú postavené posedy. Amir s Hadim, jeden takýto na hodinu prenajímajú a Amir vyberá z kufra svoju ručne robenú a vyše meter vysokú vodnú fajku, ktorú nosí všade so sebou. O chvíľu je už fajka pripravené a my oddychujeme v lone prírody.
Vo vedľajšom posede domáci niečo kuchtia na grile a otravným kačkám hádžu chlieb.
Po dofajčení fajky sa pomaly vraciame dole do mesta.
V miestnom fastfoode si dáme na večeru pizzu a chalani nás vezú na pláž, kde sa lúčime. Amir nám dáva svoje číslo, že sa mu máme ozvať, keď budeme v Teheráne.
Deň zakončíme prechádzkou popri pláži a v miestnom biliardovom klube si chvíľu zahráme.