Kryvyj Rih & Záporožie 2019

Deň 4 – zo Záporožia na An-140 Motor Sich Airlines

22.4.2019

Na ranné skoré vstávania, po ktorých nás čaká let, sa vždy zobudím sám od seba pred budíkom a ani dnes tomu nebolo inak. O pol už opúšťame izbu a schádzame na recepciu, kde nikto nie je. Na pult teda položím kľúč od izby a peniaze za útratu v minibare a rovno volám Uber. Z hotela sa však nevieme dostať, dvere sú zamknuté. To sa už zobúdza sbskár a dezorientovaný sa nás pýta, či sme mali dačo z minibaru, tak mu vravím že hej a tu sú dengy. Mozog mu funguje evidentne tak pod pol plynu tak radšej budí recepčnú a tá to už zvláda lepšie. Ešte rýchla kontrola izby a vypúšťajú nás do ulíc. Timing dokonalý, náš Logan práve prichádza. Po 15 minútach rezkej jazdy mestom prebúdzajúcim sa do povolebného rána sme na letisku. Budova terminálu zo 60tych rokov vyzerala v dobe svojho vzniku solídne. Dnes skôr pripomína rozpadajúci sa nepodarený obchodný dom, tak ho pre istotu celý zakryli reklamami.

Tá však slúži len pre medzinárodné lety, čo nie je náš prípad. Domáce lety má na starosti síce nová ale rozmerovo veľmi kompaktná budova schovaná vľavo za rohom. Je tak malá, že rad cestujúcich čakajúcich na checkin sa vinie von. Nechcem si predstaviť absolvovať tu nejaký let v treskúcej zime januára.

Poslušne sa teda postavíme do rady len preto, aby sme sa o 20 minút neskôr dozvedeli, že teraz odbavujú iba cestujúcich Ukraine International a Motor Sich budú až neskôr. Priceless. Obidvom búdam by malo už čoskoro odzvoniť, nový bezpohlavný terminál už naberá reálne kontúry. Po zmätočnej kontrole sa dostávame ku gejtu, kde je dokonca aj bar s nízkymi cenami. 5 euro za dve kávy a dva croissanty je na letisku viac ako príjemné.

Čo je však už príjemné menej, je pohľad na letiskovú plochu. Je tu iba jedno lietadlo spoločnosti Motor Sich Airlines a An-24 to bohužiaľ nie je 🙁 Reparát nevyšiel. So slzou v oku sa teda o 10 minút neskôr peši blížime k An-140.

Ten je priamym nástupcom An-24 a prvý let absolvoval v turbulentných 90tych rokoch. Náš konkrétny model bol vyrobený v roku 2003 a malou náplasťou na sklamanie je aspoň to, že toto je jeden jediný An-140 na celom svete, ktorý lieta v komerčnej prevádzke. Miesta na nohy mám dostatok a onedlho už kapitán roztočí vrtule na lokálne vyrobených motoroch ТВ3-117ВМА-СБМ1. Po dosiahnutí letovej hladiny dostaneme aj niečo pod zub a kávu, s ktorou každý let zbehne príjemnejšie.

Po slabej hodinke už klesáme nad Kyjevom a onedlho už beriem batoh z pásu. Tie necháme v letiskovej úschovni a dohadujem s Michalom na cestách rýchle stretko v Puzate. Uber nás pred vokzalom vyklopí s 10 minútami k dobru, ale Michal tu už taktiež je, tak rovno zadelíme po soljanke a my si doprajeme aj pivo, veď šoférujem až večer.

Chvíľu pokecáme, vymeníme tipy, triky a heky a Michal odporučí vlakové múzeum hneď tu vedľa na stanici. Keby sme pred dvoma týždňami v jednom nestrávili 2 hodiny, tak by sme možno aj zašli. Michalov čas vypršal a presúva sa do preplneného Boryspil expressu (aspoň má tréning z Indie) a my na metro na druhej strane stanice.

Z Vokzalnej sa odvezieme 7 zastávok na starú známu Ľavobrežnú (Livoberezhna/Лівобережна). Máme stále celkom dobrý čas, Turist je hneď cez cestu, tak prečo nezájsť do sympatického hotelového baru na jedno. Po príchode nás však čaká druhé dnešné sklamanie. Ten príjemný hotelový bar s nostalgickým feelingom nahradil ďalší unifikovaný bar s trojnásobnými cenami a pribrzdenou obsluhou. Dievčina namiesto toho, aby obsluhovala tak čumí do mobilu a bradatý hipsterko si po dvoch minútach všimne, že čakám pri bare na kolu, ktorú som objednal a má ju pred sebou na spodnom pulte zatvorenú. Dvaja tragédi.

Kalich horkosti (piva) vypijem až do dna a radšej odchádzame. Uberom sa necháme odviesť na sídlisko pri jazera Rajdužne, kde žije miesta celebrita – penzista Vladimír Čajka, ktorý na dôchodku nemal čo robiť a začal tak pretvárať ošuntelé spoločné priestory na niečo, čo je možno gýčové, ale zároveň unikátne a určite lepšie ako predošlý stav. Pred oceľovými dverami paneláku ani nečakáme dlho kým niekto vyjde a my sa tak prešmykneme dnu.

Aspoň raz máme dnes šťastie a pána Čajku tak stretávame osobne pri práci. Chvíľu som aj v rozpakoch, či ho neotravujeme, ale keď nám sám povie, že nech sa nehanbíme a popozeráme a potom aj preruší svoju činnosť, aby nám to tu poukazoval, tak je vidno, že ho takéto návštevy aj tešia. Popýta sa odkiaľ sme a poukazuje nám ako vyrába formy, skrátka veľmi milý pán.

Dlhšie ho zdržiavať nechceme, tak sa rozlúčime a o pár sto metrov zapadneme na obed do reštaurácie Karuseľ (Карусель), ktorá má parádnu polohu hneď pri jazere. Len škoda, že to nevyužíva a interiér je skôr uzavretý. Po obede si spravíme prechádzku okolo jazera, okolo ktorého to vyzerá celkom príjemne, dokonca tu majú aj malú pláž.

Pôvodne som mal v pláne prejsť sa k stanici Troješčina a odtiaľ sa kombináciu vlak a metro z Oboloňu dopraviť na letisko, ale rýchlá kontrola grafiknu prekazila moje plány – najbližší vlak ide o hodinu a pol.

Pomedzi rodinné domy obohnané plotmi to teda potiahneme až na autobusovú zastávku pred Fakultou zdravotníctva, telesnej výchovy a športu Univerzity Borisa Grinčenka, odkiaľ sa maršrutkou odvezieme späť na Ľavobrežnú. Trochu sa ešte pomotáme v nákupnom centre Komod a potom berieme metro 9 zastávok na stanicu Šuljavska (Shuliavska/Шулявська). Odtiaľto by mal na letisko jazdiť trolejbus, len celý nadjazd je zrovnaný so zemou a prebiehajú tu nejaké cestárske práce, tak radšej volám Uber.

Artur sa rýchlosti nebojí a miestami to na letisko dávame cez mesto aj stovkou. Pri preberaní batožiny nám najrpv teta dá lístok, ktorý musíme ísť zaplatiť k okienku č.12, ktoré však snáď 10 minút blokujú dvaja muži. Kebyže sa ponáhľam asi by som im nebol veľmi vďačný. Vyplatím 160 hrivien za stráženie, tete sa preukážem bločkom a dostávame ruksaky späť. Zvyšný čas do odletu zabíjame konzumáciu hotdogov a kávy s výhľadom na letiskovú plochu a neskôr sa opäť musím pobaviť na našich spolucestujúcich, ktorý na gejte dobrovoľne stoja v rade. Asi si myslia, že tak odletia skôr.

hekeri

Nás na checkine tradične rozsadilo, Janka však dostala miesto luxusné miesto 1B, ktoré mi na moje prosenie prenechala 😀 Dostala za to aspoň okno.

Homer s rodinou mi opäť spríjemní let domov a až na jemné turbulencie pri klesaní do krásavice na Dunaji je let pokojný. Na pasovke som opäť raz príjemne prekvapený vyháňaním ukrajincov z EU okienka a už nás čaká iba autobusovo/automobilový presun domov.