Minsk 2019

Deň 4 – z Minsku cez Kyjev až domov

23.9.2019

O siedmej sa budíme do hmlistého rána a krátko pred ôsmou už opúšťame hotel. Vonku už vládne typický pondelkový ruch, na zastávke jeden trolejbus strieda druhý a každý sa ponáhľa. My nie sme výnimkou, chcel by som stihnúť autobus na letisko o 8:30 spred železničnej stanice.

Metrom to pred stanicu zvládame za 20 minút a posledné minúty do odchodu tak vybavím raňajky so sebou na hanbu opäť v McDonalde. Ibaže maršrutka nikde. Ešte raz pre istotu skontrolujem fotku grafikonu, ktorú som spravil predvčerom a nemýlil som sa, odchod by mal byť o pol deviatej. Chyták je však v tom, že miesto odchodu je tu napísané ako vokzal/autovokzal, ktorý je však o 300 metrov ďalej. Po pár minútach začína byť evidentné, že sme na nesprávnom mieste, tak sa presúvame na autobusovú stanicu, kde prichádzame akurát 5 minút pred odchodom klasického veľkého autobusu 300э. Lístky sa dajú našťastie kúpiť rovno v ňom a nemusím tak šaškovať v pokladni.

Po trištvrte hodine sme už na letisku, ktoré zíva prázdnotou. Čakacia doba tu o tomto čase prakticky neexistuje, tak mám kontrolu vrátane celotelového skenu a pasovku za sebou za cca 2 minúty čistého času. Deluxe. Sme tu teda zbytočne skoro, ale predsa len to nie je Kyjev, kde už človek vie čo má čakať (aj keď ten ma pred týždňom tiež nepríjemne prekvapil). 15 minút pred plánovaným odletom konečne začína boarding. Najprv ma Lukašenko nechce pustiť, ale operatívny zásah pracovníčky mi uvoľní cestu a po 2 a pol mesiaci tak opäť usadáme do “bizjetu” ERJ 145.

52 hodín v Minsku ubehlo ako voda a počas sledovania oblačnosti pod sebou tak mám čas aspoň trochu si vyhodnotiť, či sa to dlhoročné čakanie oplatilo. A ťažko povedať. Nijaké exaktné očakávania som nemal, počasie tiež nebolo zrovna ideálne, ale asi som dostal to, čo som chcel. Minsk som podvedome po celý čas čo som sa v ňom pohyboval porovnával s Kyjevom a proti tomu jednoducho osobne nemá šancu. Kyjev je jedna pulzujúca metropola so všetkým čo od mesta očakávam. A má obe z mojich kľúčových elementov – “veľkú” vodu a vyhliadku. Minsk naopak trpí ich absenciou, získava si však neuveriteľnou čistotou a nízkou mierou vizuálneho smogu. Do Bieloruska sa určite rád vrátim, ale asi si počkám, kým bude možné do neho vstúpiť bez víz autom. Z hlbokých intelektuálnych zamyslení ma vytrhne tvrdé pristátie na Boryspile. Ukrajina nás privíta slnečným počasím a 7 a pol hodinovým oknom do večerného odletu do Viedne.

Kým sa dostaneme na terminál a v úschovni sa zbavíme ruksakov je jedna. Ak odpočítam presuny do mesta a z mesta máme tak 3 až 3 a pol hodiny čistého času, čo už nie je nič extra. Nestrácam teda ďalší zbytočnými lamentáciami a onedlho už fičíme v Uberi na stanicu metra Osokorky. Tu by som rád zabil dve muchy jednou ranou. V prvom rade by sme sa tu chceli najesť a v druhom si pozrieť stanicu metra.

S tým jedlom to začne byť zaujímavé hneď ako vystúpime z auta. Mala by sa tu totiž nachádzať jedna z reštaurácii zo siete Mafia (kde majú výhodné ceny sushi setov). Problém je, že Google mapa ukazuje inú lokáciu, Openstreet mapa rovnako inú a aby sa nepovedalo tak aj Here mapy z FB profilu do tretice tiež inú. No hľadáme ako retardi a jednoducho to tu nie je. (Až pri písaní tohto zápisu v teple domova sa na Google mape pri otváracích hodinách objavila formulka “Trvalo zatvorené”). Nedá sa nič robiť, smutní a hladní sa vraciame k stanici metra, paypassom na turnikete pípnem dva lístky (ach tá zaostalá východná Európa) a ideme pozrieť stanicu. Tá až donedávna nebola ničím extra zaujímavá, ale na konci roka 2018 sem nabehlo 11 umelcov a celú ju pomalovali. Vzniklo tu tak 8 nástenných malieb, ktoré predstavujú rôzne aspekty ukrajinskej národnej jednoty so silným dôrazom na nedávne boje vo východných regiónoch krajiny.

Rozjímanie nad vojnou na Donbase nám prekazí prichádzajúca súprava, do ktorej sa expresne nahrnieme. 6 zastávok na Plošču Lva Tolstoho sa neuveriteľne vlečie a odtiaľ nás ešte čaká prestup na linku M2. Vystupujeme rovno na Majdane a s hladnými žalúdkami a klapkami na očiach si to namierime rovno do Mafie. Neduh z poslednej návštevy sa opäť opakuje, je síce pekné že jedálny lístok dostanem hneď, ale naozaj si nepotrebujem jedlo a nápoj vyberať 20 minút a potom ešte zháňať obsluhu, aby som si vôbec mohol objednať. Všetko to nakoniec ale dobre dopadne, žalúdok pripravím Ramenom a potom sa dotlačíme sushi setom.

Len nám to odkrojilo slušnú porciu času, z reštaurácie sa nám podarí vypadnúť až po štvrtej. Majdanu dám na tento rok dovidenia a metrom sa odvezieme na dobre známu Ľavobrežnú (Livoberezhna/Лівобережна).

Pred odchodom na letisko chceme ešte stihnúť navštíviť Comfort Town, čo je najfarebnejšia a najviac hip a “instatrendy” a čo ja viem ešte aká rezidenčná štvrť. Od metra sa tak vyberieme peši, ale po cca kilometri je jasné, že takto to časovo nedáme ani náhodou, tak nezostáva nič iné ako na tie zvyšné dva zavolať Uber.

Vitalij nás tam bezpečne dopraví, ale na mieste určenia nám zostanú akurát tak oči pre plač. Táto bývalá industriálna štvrť, ktorá sa hrdí prívlastkami ako najúspešnejší rezidenčný projekt na Ukrajine za posledných 25 rokov je totiž celý obohnaný plotom s magnetickými zámkami a premotivovanými strážnikmi. Nezostáva mi teda nič iné, ako si to cvaknúť spoza plota a aj to ešte dostanem otázky typu prečo to fotím a či som novinár.

Týmto je nás výlet de facto dokonaný a už zostáva iba sa dostať domov. Prvým prostriedkom je vyvoňaná Toyota Camry, kde janka treskne dverami ako keby bola v tanku, že sa až vodič Evgen urazí. Na letisku je všetko easy peasy, zoberieme batožinu, na kontrole ani pasovke pomaly nikto nie je a posledné hrivny obúcham za kontrolou za vodu z bufetu. Druhým dopravným prostriedkom je pohodlný Embraer, ktorý nás dopraví do Viedne, odkiaľ nás Slovak Lines autobus odvezie na Einsteinovu, kde už nasadneme do zaparkovaného auta a odpravíme sa domov.