Taba & Eilat 2018

Deň 4 – z Eilatu domov

28.1.2018

Ráno začína krásne. Kávička na slnkom zaliatej terase a všetko s prehľadom stíhame. Eilat shuttle máme booknutý ten o 8:30 s tým, že vyzdvihnúť nás má priamo pred hotelom v polhodinovom okne, t.j. medzi 8:15 – 8:45.

11 minút po ôsmej už čakáme nastúpení pred hotelom a netrpezlivo vyzeráme náš autobus. Čas pomaly beží a bus stále nikde. Pol deviatej, trištvrte na 9…stále nič.

O deviatej mi už dôjde trpezlivosť a pomocou zápalky sa mi podarí vymeniť SIM kartu za tú svoju slovenskú. Veď predsa majú moje číslo, keby bol problém majú volať. Nikto nevolal. 9:05 už v záujem zistenia situácie prekusneme aj roamingové ceny hovorov a volám na ich 24/7 číslo. Nikto neberie. Na tretí pokus sa konečne dovolám len preto, aby mi pánko na linke povedal, že autobus tam už vraj bol a zobral dvoch ľudí, s čím teda nesúhlasím a pýtam, sa kedy teda autobus po nás príde. Vraj zavolá šoférovi. Prejde ďalších 15 minút a nič. Volám znova a tentokrát sa dozviem, že on mu vlastne ani nevolal, ale keď počkám na linke, tak mu zavolá teraz. Po piatich minútach mi povie, že on sa tam už nevráti, ale že pošle iného vodiča aby nás vyzdvihol.

Po 10 minútach prichádza Vito a naberá nás a ešte jeden pár, ktorý sa tu pred pár minútami objavil. Vito nás ale zavezie iba ne benzínku do centra, kde táto tortúra pokračuje. Tu po pár minútach prichádza autobus, do ktorého nastupujeme s vidinou skorého odchodu na letisko. V tom si ale náš šofér zmyslí, že je hladný a tou najpomalšou chôdzou na blízkom východe sa odoberie na benzínku, z ktorej sa vráti asi po 10 minútach a ešte pred autobusom teatrálne dojedá bagetu. Tom si dvaja naši spolucestujúci vymyslia, že si idú tiež nakúpiť, tak sa na niekoľko ďalších minút strácajú v útrobach benzínky. Keď sa konečne vrátia vyrážame. Ale nie na letisko, predsa opačným smerom. Obchádzame hotely, pred ktorými vodič zakaždým zatrúbi, ale nikdy nikto nikdy nenasúpi. Po 20 minútach sme pri rovnakej benzínke, kde pristupujú dvaja popletení chlapci, ktorí v strese vystupujú o 10 minút neskôr s tým, že si niekde zabudli pas. Priceless. My už konečne naberáme smer (našťastie nie ten na Súmračnú) a nechávame Eilat za sebou.

Dáme sa do reči s českým párom vedľa nás a tí nás trochu upokoja svojim flegmatizmom. Pred rampu letiska našťastie nečakáme tak, ako naposledy a sme promptne vpustení do areálu. V odletovom terminále to už je pekne narvané, našťastie neméme ani tento krát pr kontrolách žiadne problémy, ale aj tak to trvá takmer 40 minút, kým ich všetky absolvujeme. Zvyšný čas posedávame na hipsterských paletách a okolo sa to hemží len slovenčinou a češtinou. S miernym meškaním vzlietame smer rodná hruda.