2.10.2021
Raňajky mám pekne v cene, o starosť menej. Po desiatej som tak už nastúpený na hotelovej presklenej terase a tlačím toasty a kávu. Potom sa vraciam pobaliť na izbu a aby sa nepovedalo, tak sa aspoň trochu prejdem po Balčiku.
Pred odchodom zadelím ešte jednu kávu a koláč a vraciam sa na hotel odubytovať sa. Počasie je opäť aké je, ale tak či tak sa vyberám na na 10 kilometrov vzdialenú pláž Adora. Tu opäť nikoho a podľa očakávania to so zatiahnutou oblohou vyzerá smutne. Pláž je súkromná a ceny tomu zodpovedajú, ešte že som tu v októbri. Ako reálne, keby svietilo slnko, tak by sa aj okúpať dalo, ale takto by z toho nebol žiaden pôžitok, len starosti.
Vraciam sa teda k mašine a namierim si to už rovno do Varny, kde si spravím pauzu pri Paláci kultúry a športu z roku 1968, ktorý má svoju dvojičku prekvapivo až v nigerijskom Lagose. Obe stavby sú pochopiteľne dielom toho istého architekta – Stefana Kolčeva. Stavba funguje dodnes, takže sa nejedná o žiadnu zabudnutú ruinu a dnu sa tak vďaka zamknutým dverám nepozriem.
No nič, aj ubytovať sa treba, tak sa presúvam už k overenému Just Rooms & Wine, len som nejak pozabudol, že je víkend. A cez ten je parkovanie zdarma a tak to aj vyzerá, krúžim tu ako Gagarin asi 20 minút a situácia vyzerá naozaj bezútešne. Nakoniec sa mi však niekoľko ulíc od hotela podarí nájsť skulinku, do ktorej Aygo úspešne vpracem a môžem ísť konečne zložiť veci.
Auto mám síce rezervované až do ôsmej, ale aj tak ho už nepotrebujem, tak prečo ho nevrátiť skôr. Cestou sa však ešte zastavím na prehliadku socialistickej autobusovej stanice, ktorej sa tiež nevyhol osud zaplnenia jej vnútorného priestoru obchodmi s tovarom pofidérnej kvality a úžitku.
Na pumpe dotankujem plnú a o 20 minút neskôr už parkujem pred starým terminálom z roku 1972, dnes už bohužiaľ zatvoreným. Ten nový – nazývaný Terminál 2 je hneď vedľa a neviem či sa mi to iba zdá, ale vnútri mi to príde 1:1 ako ten v Burgase. Pravda, už je to vyše dvoch rokov čo som ho navštívil, ale rozloženie je úplne identické. Ale teda prišiel som v pekne hluchom čase, lebo pred letiskom to vyzerá ako v zombie filmoch, len zlovestné ticho a nikde nikoho. Rovnako postapokalypticky to vyzerá aj dnu, v okienkach autopožičovni nikoho, tak poprvé v živote hádžem doklady a kľúčik do schránky a vyberám sa na autobusovú zastávku.
Autobus by mal ísť o pol a takmer presne v tomto čase aj prichádza. Problémom je, že ja hlúpy som nevenoval pozornosť nápisu jeho finálnej destinácie a keďže letisko nie je terminálna zastávka autobusu, ale len zastávka, ktorú využíva v oboch smeroch, stalo sa presne to, čo som nechcel – autobus sa po opustení letiska nevybral do Varny, ale presne opačným smerom, do mestačka Aksakovo. Ešte som aj ako taký lolo vystúpil na prvej zastávke v poli namiesto toho, aby som sa odviezol do Aksakova, kde som si aspoň kávu mohol dať. Namiesto toho čakám 15 minút pri ceste, ako taký truľo.
Po polhodine jazdy ma autobus vyklopí neďaleko centra hneď pri Katedrále Zosnutia presvätej Bohorodičky z roku 1886, ktorý vybudovali hneď po oslobodení sa spod tureckej nadvlády. Ušmudlaným podchodom sa presuniem do pešej zóny a po chvíli míňam nenápadnú budovu opery a zastavím sa až pred parádnym Módnym domom, kedysi hrdo nesúcim meno Valentina. Dnes ho vlastní NewYorker, ktorý v ňom prevádzkuje celkom rozľahlú predajňu.
Chvíľu sa ešte pomotám po centre, ale začína sa ozývať žalúdok, tak si to namierim k 29. najvyššej budove Bulharska – monumentálnemu Interhotelu Chorno More. 22 poschodí betónu skompletizovali v roku 1978 a dnes sa nejedná o žiaden pohrobok socializmu, opulentné autá, luxusná reštaurácia na prízemii a veľké kasíno definujú žiadanú klientelu. Večeru vybavím hneď naproti v Happy Bar & Grill mäskom a karafou vína. V príjemne povznesenej nálade ešte v minimarkete kúpim jedno červené sa vraciam na hotel a s pohárom v ruke ani neviem ako zaspávam.
