Rusko 2019

Deň 4 – Turboletom do Pečory

6.8.2019

Dnes nás budík otravuje už o 6:20. Pôvodne itinerár vyzeral trochu inak, zo Syktyvkaru sme sa mali vlakom presunúť do Uchty, tam chvíľu pobudnúť a odtiaľ pokračovať opäť vlakom do Pečory. Keď som však objavil lety zo Syktyvkaru do Pečory, ktoré Komiaviatrans operuje Turboletmi, hneď sa itinerár pomenil a tieto české vrtuláky, ktoré sú štatisticky jednými z najčastejšie “padajúdich” lietadiel dostali prednosť. Štatistika je síce pekná vec, ale sama o sebe nehovorí nič. Pri bližšom pohľade sa ukáže, že nie lietadlo, ale extrémne podmienky v ktorých býva nasadzované, nedostatočný servis, alebo chyby posádok vytvárajú tento negatívny prvotný obraz. Na raňajky rýchlo zjeme crossainty čo sme kúpili včera a o 6:45 za hustého dažďa prebehneme na letisko. Sme tu zbytočne skoro, check in sa otvára až o 20 minút, sme si mohli dlhšie pospať. Náladu aspoň pri odovzdávaní bagáže napraví prvá pekná ruska po dvoch dňoch.

O poschodie vyššie už len prejdeme kontrolou, kde majú nové vybavenie vrátane celotelového skenera. Našťastie teraz vypnutý. Pred gejtom ešte chvíľu posedíme na pohodlných gaučoch a onedlho už začína nástup.

Autobusom k lietadlu, kde stihneme ledva spraviť 3 fotky a už po nás kričia, že fotenie je zakázané. V lietadle dostávame “exit rowy”, tu to však žiadnu výhodu neponúka, rozostupy sú všade rovnaké. Kokpit od časti pre pasažierov oddeľujú len dve záclonky a piloti tam lezú celkom akrobatickým spôsobom. Mať trochu väčšiu nadváhu, tak sa tam človek ani nedostane. Pred odletom trochu zmätky, first officier niekoľkokrát vybieha z kokpitu von na plochu po nejaké papiere, ale vyzerá to že do tretice všetko dobré. Onedlho sa už roztočia vrtule a odrolujeme na koniec dráhy. Vzlet je vzhľadom na takéto malé lietadlo príjemný a onedlho už rýchlosťou 405 km/h opúšťame Syktyvkar a ja v letovej hladine upadám do spánku. Zobúdzam sa pri klesaní na pristátie a vyzerá to tak, že dážď nás neopustí ani tu.

Lietadlo pokračuje ďalej to Inty, čiže časť pasažierov vrátane nás vystupuje tu a ďalší nastupujú. Hneď ako opustím lietadlo proaktívne spravím fotku, načo ma prísna teta zas zahriakne, že čo si to dovoľujem fotiť a či som prvýkrát na letisku a či chcem štraf. No nie som, ale nikde z toho nerobia také haló ako tu. Ani do budovy letiska nás nezoberú, len nám otvoria dvere na plote a vypustia nás von. Samotná budova letiska má dobré časy dávno za sebou a najväčší upgrade v posledných rokoch sú evidentne 4 plastové okná. Obzrieme teda budovu aspoň zvonku, spustnutý park pred letiskom, ktorému dominuje vyradený Mi-8 a vyberáme sa niekam zabiť 2 hodiny, ktoré nám zostávajú do checkinu v gostinici.

V paneláku kúsok od letiska by mala byť kaviareň Neptún, ale ukazuje sa, že tá je otvorená až od jedenástej. Ako slušne vychovaní občania sa teda vyberieme po chodníku, ale keď sa o 20 metrov ďalej vydrbem pri obchádzaní kaluže na blate a poškodím dáždnik radšej sa vrátime na cestu. Samotná Pečora získala status mesta v roku 1949 a neďaleko sa nachádzal od roku 1932 až do roku 1953 jeden zo Stalinových gulagov. Po osemdesiatom deviatom nastal exodus obyvateľstva tak, ako v mnohých iných mestách a 20 000 ľudí (čo bola tretina obyvateľov) odišlo za prácou inam.  Mesto má celkom zaujímavé “rozloženie”, letisko aj pomyselné centrum sa nachádza v západnej časti. Tá sa však už nemala kam rozširovať a nové štvrte boli vybudované o 3-4 kilometre západnejšie. Medzi nimi sa nachádza prístav, dve spojujúce cesty a les. Nám sa po niekoľkých minútach chôdze konečne podarí nájsť miesto, kde zložíme hlavy a najeme sa – pizzeria Belladgio, do ktorej sa vchádza cez supermarket.

Hneď objednávame dve soljanky, dve veľké pivá za ľudových 150 rubľov (2€)/kus a jednu pizzu s lososom, kapari a ikrami. Kombinácia presne podľa mojej chuti. Soljanka je fakt luxusná aj aj pivo sa dá, len tá cena má v takejto “diere” celkom prekvapila.

Po jedle zadelím ešte jedno veľké a na pravé poludnie sa vyberáme konečne sa ubytovať. Vonku zase leje, taxi aplikácie tu nefungujú a chytiť taxík na ulici mi nevyjde, lebo okolo prešiel jeden a aj ten niekoho viezol. Peši tak prejdeme na najbližšiu zastávku a keď príde maršrutka smerom na vokzal nastupujeme. Ako pozerám na mapu tak či tak musí prechádzať okolo našej gostinice.

Konduktore zaplatíme 36 rubľov za dva lístky a o 3 a pol kilometra ďalej na križovatke ulíc Ostrovskogo a Školnaja vystupujeme. Posledných pár metrov absolvujeme vyhýbaním sa kalužiam a už sa aj dostávame k nášmu ubytovaniu. Pri nej som sa presvedčil, že nie vždy je vhodné spoliehať sa iba na booking. Tam totiž za izbu chcú 50€. Pravda, je to vrátane raňajok a večere, ale stále sa mi to nezdalo. Tak som teda pozrel priamo na ich web a rezeroval presne to isté za 33€. Tiež s raňajkami a večerou.

Dostávame veľkú trojlôžkovú izbu, aj malá pozornosť v podobe vody a nejakých cukríkov poteší. Len je tu celkom kosa, tak hneď zapínam elektrický radiátor. Na izbe dáme sprchu a poobedný oddych.

Späť v uliciach sme krátko po štvrtej kedy konečne neprší. Okolo školy sa dostávame k Magnitu, ktorý má strategickú polohu hneď pri zastávke kúsok od nášho ubytka. Okrem toho je tu ešte pár obchodov, nejaké reštaurácie a chodníky po ktorých sa po daždi takmer nedá chodiť. O niečo ďalej prichádzame na ulicu Lenina, kde to má taký sovietskejší feeling, t.j. široká ulica lemovaná nízkymi bytovkami.

Skoro na jej konci je niečo ako obchodný dom, zopár bytoviek a potom už len burina. Stočíme to teda vľavo na sídlisko, cez ktoré sa dostanem na námestie, kde je na jednom z domov ešte stále novoročný pozdrav. To sa už ani neoplatí dávať dole.

Peši sa vraciame smerom k nášmu hostelu a na zastávke naskočíme na prvú maršrutku. Necháme sa odviezť späť do západnej časti mesta a vystupujeme v úplnom centre pred Domom kultúry z konca 50tych rokov. Tu už sem tam dokonca aj slnko začína vychádzať. Dnu je okrem VR herne a zmrzlinárne aj malá stolovaja, tak trochu doplníme energiu. Oproti cez námestie je alej slávy v rekonštrukcií, kde samozrejme nesmie chýbať pamätník padlým vojakom vo Veľkej vlasteneckej vojne (2. svetová vojna).

My sa vyberieme doľava o ulicu ďalej, kde vyrastajú nové obytné domy v tesnej blízkosti vyhoretých starých drevených a parku pri rieke. Počasie začína byť ukážkové a z parku je fakt pekný výhľad na prístav a samotnú rieku Pečoru. Popri rieke vedie chodník s niekoľkými lavičkami, ktorý nás dovedie na najjužnejší cíp mesta, ktorým je kompa cez rieku.

Ešte stále je pekne a letisko nie je ďaleko, tak sa zhodneme prejsť sa k nemu s tým, že možno bude otvorené a podarí sa nám pozrieť sa dnu. Ulicami okolo starých drevených domov so záhradami a panelákmi s odparkovanými ladami prichádzame k letisku. Len neskoro, pred 2 hodinami zavreli.

Nedá sa nič robiť, naskočíme na maršrutku smer “domov”. Západ slnka má rýchly spád a keď vystupujeme o 6 kilometrov a 20 minút neskôr pred magnitom je už takmer úplná tma. Večera v gostinici je v cene, tak sa nato spoľahnem a v obchode zakúpim len koňačik a kabanosy na pekný večer. Po príchode zložíme veci a hneď si to namierime na poschodie, kde nám naservírujú pohánku s pečeňou. A pečeň je jedna z mála vecí, ktoré mi nechutia. Zachráni to aspoň šalát a čajové pečivo. Ešte dobre, že som nakúpil tie malé klobásky, ktorými sa na izbe dotlačím.