10.8.2020
Budím sa krátko po siedmej s príjemným pomyslením na to, že dnes nemusím šoférovať. Pred ôsmou už kráčam ulicami zaobstarať raňajky. Zablúdim do supermarketu Spolem, kde zastal čas rovnako ako v našej Jednote a nič tu nejak nemajú. Kúpim teda aspoň prací prášok a kávu. Luxusne pôsobiacim pralinkám radšej odolám.
V pekárni zaobstarám nejaké pečivo a spokojne sa vraciam. Po príchode na ubytko zistím, že šampón ostal v Poznani, tak sa môžem do supermarketu prejsť znova.
Kým sa najeme, obriadime a konečne vypadneme odbije desiata hodina. Popri parku si to namierime smerom do centra a cez vyprahnutý Plac Mickiewicza prichádzame k jednej z najzaujímavejších budov v meste. Jasno biela budova štetínskej filharmónie od Studio Barozzi Veiga z Barcelony pôsobí ako z inej galaxie. Tá bola už v prvej etape prác oslavovaná ako nová ikona mesta, samotný projekt získal prvú cenu v prestížnej súťaži Eurobuild Awards 2014 ako Architektonický dizajn roka. Budova by mala vynikať zo svojho okolia vďaka svojim odvážnym líniám a ľahkosti a tiež tvoriť súvislý celok s novogotickými stavbami okolo.
Akustika hlavnej symfonickej sály vychádza zo špeciálnej geometrie stien a stropu, ktorú vyvinuli architekti spolu so špecialistom na architektonickú akustiku z Barcelony. Všetky parametre symfonickej sály (sila, rovnomernosť zvuku, oneskorenie a priečne energetické podiely) vytvárajú efekt porovnateľný s koncertnou sálou Musikverein vo Viedni, ktorá radená medzi tri najlepšie koncertné priestory sveta. Toľko aspoň hovoria propagačné materiály. Od filharmónie sa uličkami prepracujeme až na mŕtvy Stary rynek. Tu sú akurát tak dva pekné domčeky a celé mininámestie je zasraté terasami reštaurácii.
Radšej sa teda presunieme do Žabky, z ktorej zoberiem dva chladené drinky, ktoré vypijeme pri opustenom novinovom stánku s výhľadom na 60 metrovú vežu Štetínskej katedrály a stavebný ruch naokolo. Za vstup dovnútra chcú v prepočte 3€, tak zas obaja to vidieť nemusíme, katedrála ako katedrála. Na obnovu teda prispejem iba ja a cvaknem pár záberov, aby sa nepovedalo.
Popri štýlových dôchodkyniach a budove Pomoranskej knižnice sa prepracujeme k terase podniku Piwnica Pub, kde zadelíme obedové menu ako zo školskej jedálne. Po dopití pivečka na osvieženie sa deň práve prehupol do druhej polovice, čo je neklamným znakom, že sa treba pohnúť ďalej.
Okolo budovy hlavnej pošty prichádzame k hlavnej vlakovej stanici Szczecin Główny kompletne zmodernizovanej len 4 roky dozadu. Bratislava pouč sa. Trochu sa poobzeráme po interiéri, kde si svoje miesto našli aj pôvodné prvky ako parádna mozaika vo vstupnej hale alebo tie moderné a vysoko aktuálne ako “Corona coffee”.
Dopotení z prechodu z 33 stupňov do vyklímovanej haly sa radšej vraciame von a cez zašlú električkovú trať, ktorá veľmi k modernej budove stanice nepasuje, prebehneme cez cestu do starej industriálnej štvrte. Súbor niekoľkých tehlových budov z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré dávno neslúžia svojim pôvodným účelom, dostali prezývku Štetínske Benátky (Szczecińska Wenecja) a je to také malé cestovanie v čase. Najlepší výhľad na nájomné domy a továrenské budovy je z malého železného mosta. Historické budovy továrne na alkohol a droždie bývali pýchou celého pásu priemyselného rozvoja pozdĺž rieky Odry, ale dnes je tu úplne mŕtvo. Samozrejme nie až tak úplne mŕtvo. Už pred niekoľkými rokmi bol vyhlásený tender na vybudovanie nového riaditeľstva Riečnej informačnej služby, ktoré malo byť hotové tento rok. Namiesto toho bol tender už 3 krát zrušený a s prácami sa ani nezačalo. Trochu sa ešte pomotáme medzi obytnými domami, z ktorých niektoré sú postavené doslova pri vode. Snáď tu nemajú povodne.
Pri barákoch tak spravíme 180 stupňovú otočku a vezmeme to skratkou cez stanicu smerom do centra. Ulice sú doslova rozpálené, tak sa na chvíľu schladíme v Lidli, kde doplníme tekutiny a zakúpime preventívne aj opaľovací krém na krky, ktoré začínajú povážlivo rýchlo červenieť. Po tienistej strane aleje Jána Pavla II. pokračujeme na Plac Grunwaldzki.
Je tu niekoľko kaviarní, ale nejak sa neviem rozhodnúť a nič sa mi nepáči, tak to z námestia stočíme smerom na východ a po príchode na Plac Rodla 42 mi docvakne, že som vlastne chcel navštíviť kaviareň na 22. poschodí bizniscentra. O pár minút tak už vystupujeme z výťahu a usádzame sa pri okne. To ma aj chuť na kávu prejde a radšej zadelím pivečko, nech tu môžeme posedieť dlhšie ako dve minúty, za ktoré by som otočil espresso. Kombinácia slnka a piva spraví svoje a z kaviarne sa vyberieme prejsť sa a oddýchnuť si na apartmáne.
dojazdy vtipnej kaše
Tu dáme dvojhodinový relax, počas ktorého mám na krajíčku, aby ma nezlomilo. Radšej teda vybehnem do Žabky po colu a hot-dogy a po šiestej sme späť v hre. Plán na večer je jednoduchý – pozrieť sa na pobrežnú promenádu a potom do lunaparku. Easy peasy. Prísne funkcionalistickým mostom prejdeme na druhú stranu a zrazu sme v úplne inom svete.
Masívne betónové piliere vystriedajú posh prevádzky s výhľadom na staré mesto s dominantnou katedrálou. Ono celá ta promenáda medzi mestom, z ktorého sme práve prišli a “Dlhým mostom” (Most Długi) z roku 1959 má tak 500 metrov, čo je približne polovica vzdialenosti medzi bratislavským Starým a Novým mostom (teda oficiálne Mostom SNP). Burgrárne a cukrárne necháme za sebou a čím sme bližšie k staršiemu dlhému mostu, tým aj rapídne stúpa kadencia výskytu ľudí a zároveň rapídne klesá vekový priemer. Doslova to tu vyzerá ako keby niekto pozbieral stovky mladých, prípadne až veľmi mladých ľudí, primiešal do toho všetky možné fľašky alkoholu a tu ich na jednom mieste vysypal. Lokálnej prevádzke Žabky aspoň ide biznis na plné obrátky o čom svedčí aj pekný rad pred vstupom.
Pritom na druhej strane rieke je ďalšia, kde sme boli doobeda a namiesto čakania sa radšej prejdeme po moste s cieľom nakúpiť nejaké drinky tu. Pivo radšej neberiem, ešte by ma zase ťahalo na spánok, toto bude bezpečnejšie. Nákup nám posvätí pekný západ slnka a s poslednými lúčmi v chrbtoch sa tak vraciame na miesto s najvyššou koncentráciou promile v okolí.
Potom sa z ničoho nič prirúti silný vietor a uprace polovicu ľudí preč. Ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel a onedlho je opäť pokoj. Pod ružovou oblohou sa vyberieme omrknúť lunapark, kam už prichádzame za tmy.
Chvíľu som aj zvažoval ruské kolo, teda mohol by z neho byť pekný výhľad na mesto, ale ako pozerám, točí sa dosť rýchlo na to, aby sa dalo niečo rozumné odfotiť. Popozeráme ostatné atrakcie a v stánku aspoň podporíme návštevu kúpou magnetky.
Na dlhú uzávierku si ešte s Odrou cvaknem Národné múzeum s Vojvodským úradom a pešibusom sa vraciame na druhú stranu. Keď už sme tu, tak ešte vybehneme pozrieť vysvietenú budovu filharmónie a tým pádom máme na dnes hotovo. Na byte ešte zadelím na dobrú noc pivečko a hajde spať.
