Západný Balkán 2022

Deň 4 – spomenik Dražgoše & piknik v maďarskom lese

1.11.2022

Nocľažníkov tu bolo hneď niekoľko a aj napriek tomu sa dalo vyspať relatívne ok. Pred siedmou už v predraženom Movenpick Marché raňajkujeme klobásu a volské oko na polovicu. K tomu dve kávy a jedna minerálka a účet 17,60€. Slovinsko je už fakt druhé Rakúsko.

Program na dnes je veľmi striedmy, zostáva nám návšteva ešte jedného spomenika a potom už len presun domov. Ten sa nachádza na úpätí kopca medzi dedinami Rudno a Dražgoše. Podľa ten druhej aj nesie svoje meno. Najprv sa k nemu samozrejme treba dostať, čo sa nakoniec ukáže byť viac problematické ako som si myslel. Ako som na tomto webe už x krát spomínal, pri jazde s týmto starým autom treba mať na pamäti niekoľko obmedzení. Tie sa našťastie netýkajú nejakých nerovných alebo poľných ciest, ako v prípade štandardných osobákov (podvozok mám predsa len o dosť vyšší), ale hlavne výškových obmedzení a rovnako aj prudkých stúpaní. No a stalo sa presne to, na čo som tentokrát nejak nemyslel. Po malebnej jazde dedinami v slnkom zaliatych údoliach sme prišli až do Podblice, kde sa pred nami zrazu objavila značka s 18% stúpaním a obojsmerná cesta v šírke pre jedno auto. Ešte teraz mám v živej pamäti 18% stúpanie na Wurzenpass, ktoré sme kľučkovaním na jednotke ledva ledva vyšli. Vtedy som sa zaprisahal, že nikdy viac a maximum, ktoré som s týmto autom ochotný absolvovať je tých 13-14%. Najsmutnejšie je však to, že spomenik je v tejto chvíli od nás len necelých 6 kilometrov, obchádzka má o rovných 40 viac a zbytočne nám ukrojí hodinu času. Ale čo sa dá robiť, keď som tak blízko, tak sa predsa nevzdám. Samozrejme ak je spomenik raz na kopci, tak nejaký výjazd k nemu bude, avšak serpentíny dvíhajúce sa nad Rudnom sú relatívne normálneho sklonu, ktorý bez problémov vyjdem.

Spomenik Dražgoše pripomína úsilie práporu Cankar, ktorý tu v bitke v roku 1942 bojoval v zasneženej zime proti Nemcom a snažil sa uchrániť miestnych roľníkov pred deportáciami. Začiatkom januára 1942 sa k Dražgoše blížilo viac ako 2000 nemeckých vojakov, ktorým sa postavila malá skupina 200 partizánskych vojakov práporu Cankar (pomenovaný na počesť slávneho slovinského básnika a spisovateľa Ivana Cankara). V dôsledku toho nasledovalo ráno 9. januára to, čo sa stalo známym ako bitka pri Dražgoši (Dražgoška bitka), ktorá trvala 3 dni pri teplotách pod bodom mrazu. Partizáni však proti výraznej presile nemali žiadnu šancu a neskôr sa stiahli vyššie do hôr. Nemci utrpeli straty v počte 26 kusov, za ktoré sa pomstili popravením 50 dedinčanov a vypálením dediny Dražgoše do tla. Tu by bolo dobré poznamenať, že dedinčania partizánov nežiadali o pomoc. V skutočnosti to bolo presne naopak a dokonca ich prosili aby odišli, lebo nemci ich dopredu varovali, že akákoľvek spolupráca s partizánmi bude tvrdo potrestaná.

Po schválení idey na vybudovanie spomenika miestnym zastupiteľstvom v roku 1972 sa začalo s prípravami. Tie vyvrcholili vyhlásením súťaže o dva roky neskôr, na ktoré boli pozvaní poprední slovinskí sochári. Základný kameň bol položený v júli 1975 a hotovo bolo už v júli 1976. Samotná stavba je usporiadaná do trojúrovňovej konfigurácie, pričom spodná úroveň slúži ako svätyňa, stredná úroveň je zriadená ako vstupná brána a výstava sochárstva, zatiaľ čo horná úroveň slúži ako promenáda a vyhliadková plošina do okolia. Smerom späť k ceste pod parkoviskom je do svahu osadená veľká mozaika zobrazujúca hrôzy samotnej bitky. Celé to tu je vo veľmi dobrom a udržiavanom stave a aj teraz, veľa rokov po konci juhoslovanskej éry tento komplex naďalej pravidelne navštevuje a uctieva mnoho miestnych obyvateľov. Okrem toho sa tu každoročne konajú mnohé spomienkové podujatia a slávnosti. Okrem nás na chvíľu aj jedna talianska rodina, inak je tu úplný kľud.

Týmto z pomyselného zoznamu vecí čo som chcel na tomto výlete vidieť odškrtávam poslednú a už nás čaká iba presun domov. Pred nami je skoro 500 kilometrov, z toho bolestivá polovica po maďarských okreskách a vidina zajtrajšieho vstávania do práce veľmi nenahráva myšlienke zastaviť sa ešte na krátku prehliadku Mariboru. Namiesto toho si aspoň spravíme jesennú obednú pauzu na okraji lesa, kde si uvaríme a zjeme obed. Zvyšok cesty už prebehol bez komplikácii a tým by som to tu mohol aj ukončiť.

 

Páči sa vám tento obsah?