4.7.2021
Po deviatej už vyberám z raňajkových menu to ruské a onedlho už tlačím kašu a bliny. Po desiatej sa odubytovávam, samozrejme nestačí len položiť kartu od dverí a rozlúčiť sa, teta ešte príde pre istotu skontrolovať izbu či som náhodou niečo neodcudzil. Hanebné.
Kúsok od hotela prekročím dva bezprízorné hady a po prázdnej pešej zóne sa presúvam k autu. Spoznávanie mesta som si nechal na dnes, s počasím to totiž vyzerá biedne. Posledný slnečný deň bol včera a na najbližší týždeň sa v predpovedi objavujú iba kvapky a blesky.
Mojou prvou dnešnou zastávkou bude Morský vokzal, ku ktorému ma už počas cesty sprevádza mohutné hrmenie. Auto chcem najprv nechať v centre na platenom parkingu a spraviť si peši kolečko, ale zo značky je zoškrabané telefónne číslo, na ktoré sa má poslať sms. Snaha bola, ale nič z toho a nastupujem teda naspäť do auta a odstavím to rovno pri prístave. Tri kotrmelce a už sa predo mnou objaví krásna budova v stalinistickom štýle z roku 1955.
Celý areál vrátane terminálu bol rok pred olympiádou zrekonštruovaný, nech to tu trochu vyzerá a aby mohol prístav celoročne príjimať aj 300 metrové lode. Tie v súčasnosti zvládne dve naraz a k tomu jeden trajekt, čo je výrazný posun z predlošlého 200 metrového maxima. Budove, ktorá sama o sebe vyzerá akoby z oka vypadla vlakovej stanici v Suchumi dramatická obloha pristane. Poprechádzam sa po prístave a vyženie ma až začínajúci dážď. Ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel ale už som bol tak či tak na odchode.
Ale tak rád by som si pozrel trochu aj centrum, tak štartujem mašinu a presúvam sa k ďalšiemu vokzalu, tentokrát tomu vlakovému. Nájsť tu parkovacie miesto je opäť trochu prekérne, ale nakoniec sa v jednej z uličiek podarí. Najprv si to namierim smerom k vlakovej, ktorá klame “telom” a pri pohľade zvonku by som to určite netipoval, že sa jedná o jednu z najväčších staníc v Rusku. Jej autorom je Alexej Duškin, známy hlavne ako architekt niekoľkých staníc moskovského metra – Kropotinskaja, Ploščaď Revolúcii či Majakovskaja. Zaujímavosťou je, že dvojča tejto stanice sa nachádza v Simferopole, ale tam sa mi zatiaľ nepodarilo dostať sa. Budovu cvaknem len spoza cesty a idem sa prejsť centrom, nech z toho miesta vidím aj niečo iné ako more a stanice.
Spravím si elegantný 2 kilometrový okruh začínajúci na pešej zóne, kde to na ploščadi Flaga stočím a popod Dom módy sa pomaly vraciam naspäť. V malom bistre zadelím sosisku a kávu, čo neujde pozornosti bezostyšného holuba, ktorý mi sadne rovno na nohu. Za túto odvahu si kúsok rohlíka zaslúži, tak mu trochu frcnem na zem, ale hneď sa tu zgrupnú ostatní a pripravia ho o pečivo. Nevzdáva sa a po krátkej bitke víťazoslávne odchádza.
Ja odchádzam tiež a automobilom sa presúvam k ďalšiemu bodu programu na mojom imaginárnom zozname. Približne 12 kilometrov južne od mesta sa nachádza Stalinova dača. Teda jedna z mnohých, ak Wikipedia neklame mal ich dokopy 13, 5 v Moskovskej oblasti, 5 v Abcházsku, jednu na Kryme, jednu vo Valdaji v Novgorodskej oblasti a jednu tu pri Soči, pred ktorou po krátkej jazde parkujem. Pokladňa je strategicky umiestnená v predajni suvenírov (alebo naopak), kde si môžete kúpiť obligátne magnetky, nástenný kalendár s pánom Džugašvilim a ďalšie drobnosti. Ja som neodolal replike plechového hrnčeka, ako inak s kosákom a kladivom a prihodil ho k lístku, ktorý stojí príjemných 350 rubľov.
Pod prísnym dohľadom tety kontrolórky pípnem QR kód v turnikete a už som aj na nádvorí tejto letnej vily postavenej v roku 1937. Vila tu samozrejme nie je postavená náhodou, oblasť Macesta (Мацеста) bola vždy známa svojimi liečivými sírnymi prameňmi. V 30tych rokoch sa do Soči a jej okolia napumpovalo na vtedajšie pomery enormné množstvo peňazí, vyše milión rubľov a vždy keď sem Josif zavítal, zvykol sa ubytovať v rezidencii miestneho podnikateľa. To však čoskoro prestalo byť pre prvého muža ZSSR vhodné, tak nariadil postaviť vlastnú daču, kde kritériom bolo hlavne to, nech je blízko prameňov. Preto stojí paradoxne na kopci a nie dole na pláži, ako by každý čakal.
Druhou najčastejšou otázkou je, prečo sú všetky vonkajšie steny zelené. Z veľmi pragmatického dôvodu, jedná sa o obyčajné maskovanie, aby ju nebolo tak ľahko vidno. Samozrejme iba s náterom sa Stalin neuspokojil, preto mal počas svojich návštev tri bezpečnostné perimetre. Zaujímvosťou je, že v privátnych miestnostiach ako pracovňa alebo spálňa mal špeciálne zámky. Ale nie v zmysle, že by sa jednalo o nejaký špeciálny kľúč, stále sa pohybujeme v 30/40 rokoch. Jednalo sa jednoducho o kľúčové dierky, cez ktoré sa nedalo pozerať, aby náhodou služobníctvo nevidelo niečo, čo by neskôr ľutovalo.
Popozerám všetky miestnosti a sem tam sa nenápadne započúvam do výkladu individuálnych exkurzií, vďaka ktorým sa dozviem napr. to, že bazén pôvodne nebol krytý. Keby som nebol na mašine, tak by som určite dal prehliadku spojenú s ochutnávkou Stalinových obľúbených vín, ale tak snáď niekedy nabudúce.
Pohľad na hodiny ma mierne zneistí, deň povážlivo pokročil a ja sa ešte chcem previezť do Krasnajej Poljany, dediny (do 5000 obyvateľov), ktorá bola počas olympijských hier jedných zo športových centier. Teda nie priamo dedina, ale lyžiarske stredisko Roza Chutor (Роза Хутор). To bolo pritom ešte v 90tych a viac menej aj po prelome milénia len ospalým strediskom so starým vybavením. A samotná Krasnaja Poljana bola prístupná len po úzkej ceste štandardného kaukazského typu (niečo ako gruzínska vojenská cesta (tá do Kazbegi) tak okolo roku 2010)) vybudovanej ešte za Sajuzu. To sa samozrejme všetko zmenilo pred spomínanými olympijskými hrami. Stredisko je tip top a do dediny vedie parádna nová cesta. Len škoda, že ako sa blížim dážď len silnie a silnie.
Nakoniec to vyzerá, že som sa sem tých 40 kilometrov trepal úplne zbytočne. Na Lukoilke dám teda aspoň sosisku a rozmýšľam, či to otočím. Ale tak keď som už tu, aspoň sa tu povozím autom. Na maps.me nájdem jednu vyhliadku na dedinu (43.6883244, 40.2050225) v kopcoch a aj keď pochybujem, že v týchto podmienkach vôbec niečo uvidím, idem to skúsiť. Nakoniec sa to ukáže ako celkom romantická projížďka lesom za silného lejaku a hrmenia. Výhľad samozrejme nula nula nič, teda vidím strechy pár domov, ale kaukazské končiare pre mňa zostávajú zahalené.
Nedá sa nič robiť, len to o 180 stupňov obrátiť a vybrať sa späť do Adleru. Na konci dediny ešte poctím svojou návštevou Magnit a kúpim si Starejšinu na večer, ktorú som doteraz hanebne zanedbával a nejaké chujovinky ako keksy, čipsy a iné nezdravé veci, ktoré by som v tomto veku už nemal jesť. Tak rozmýšľam, že by som dal ešte rozlúčkove kúpanie a navigáciu nasmerujem na pláž pod olympijskym parkom. Zabil by som tak viacmenej dve muchy jednou ranou a nemal pocit, že som sa nato úplne vysral. Najprv si to však namierim pred Park vedy a umenia Sirius, pred ktorým stojí replika raketoplánu Buran, ktorý netreba predstavovať. Počas mojej absencie na pobreží Čierneho mora sa tu musela evidentne prehnať nejaká silná búrka, lebo plot pred raketoplánom je zhodený, čo je veľké plus pre mňa, lebo si ho môžem zadarmo odfotiť. SBSkári síce zazerajú, ale tak to už nie je môj problém, do areálu som nevstúpil. Spokojne štartujem mašinu a o pár minút už krúžim okolo štadióna hľadjúc miesto na parkovanie ako taký retard. No nič tu nie je, tak kapitulujem a presúvam sa k samotnej pláži.
Tu je mi jasné, že z kúpania nič nebude. Pláž je zatvorená a vlny sú čoraz silnejšie a silnejšie. Lehátka sa rýchlo spratávajú a keď začne rozbúrené more ohrozovať aj drevené platformy, ktoré tvoria chodník začnú aj ľudí posielať dopreč. Ale tak aspoň pekná podívaná s dramatickými oblakmi v pozadí.
Týmto zábava skončila a začínajú povinnosti. Auto som síce chcel pôvodne vrátiť pred zajtrajším ranným odletom o deviatej, ale načo nechávať niečo čo môžem spraviť dnes na zajtra. Hlavne teda keď mám ubytko hneď pri letisku a požičovňa má kancel vo vedľajšej budove. Na Rosnefte pred letiskom dotankujem plnú (aj tu treba platiť vopred) a vyberám sa vrátiť auto. To sa ukáže ako väčší challenge ako som čakal, je tu také trojbudovie (proste 3 budovy) v tvare U. V tej južnej sídli môj Hostel Airport, vľavo je Hotel Atria a dakde medzi by mala mať požičovňa sídlo. Hneď na úvod ma zmätie, že ma navigácia k hostelu posiela cez parkovisko okolo autoumyvárky, kde mi cestu blokuje auto. A celé to vyzerá ako jednosmerka, ale pracovník vidí môj zmätený výraz a potvrdí, mi že idem dobre a len treba počkať kým Hyundai odpracú z cesty. Hostel lokalizujem úspešne, len hneď vyvstane druhý problém a to že tu nie je kde zaparkovať. Čo zaparkovať, tu jednoducho nie je ani len zastaviť kde. Treba si uvedomiť, že sme pri letisku, obrubníky sú obsypané autami a každý voľný flek je obsadený autom na blikačkách. No otočím sa okolo budov ešte dvakrát, kým nájdem možnosť vôbec zastaviť a hneď píšem do požičovne, že som pred Atriou, nech si prídu pre auto.
O 10 minút prichádza rovnaký chlapík čo mi auto odovzdával, len s rozdielom, že je v nejakej extra dobrej nálade. Odovzdávka tak prebehne vo veľmi príjemnom duchu, kde je všetko OK a nič nie je problém. Až nato, že dážď za umytie auta nepovažuje a doplácam pár stovák za umyvárku 🙂 No ale veď dobre, aspoň všetko vybavené a môžem sa ísť ubytovať. Zvonku vyzerá budova veľmi pofidérne, ale vnútri je tomu presný opak. Celý interiér je ale veľmi príjemne zrekonštruovaný, po pravde veľmi “nerusky”. Áno, je to hostel, sú tu dormy, spoločenská miestnosť s telkou a kuchynka. Ale keďže som už starý chujo, tak som si priplatil za vlastnú izbu. Checkin u haptickej MILFky prebehne promptne a o chvíľu sa už skladám v súkromnej izbe ktorá má paradoxne sprchu, ale nemá WC. Ale hlavne má super industriálny feeling vďaka veľkému oknu, ktoré zaberá celú stenu.
Ďalšou nespornou výhodou tohto hostela, je 24/7 stolovaja Atač, kde u milej tety zadelím finálnu večeru – rys s kyjevskajou kotletou a limču s tarchunom. Po večeri sa už len odpravím na izbu zapiť úspešný výlet.
