Lotyšsko 2020

Deň 4 – Riga

15.2.2020

Vyspím sa pekne do ružova a po sprche si pripravím zdravé raňajky. Pred odchodom si ešte polistujem v biblii z roku 1901 a o pár minút už hádžem veci do Fabie. Pôvodne som mal ráno mierne iný plán, kvôli ktorému som aj strategicky toto ubytovanie vybral.

9 kilometrov severne sa totiž nachádza ďalšie mestečko duchov s názvom Skrunda-1. To bolo rovnako ako v prípade Irbene vybudované pre personál obsluhujúci kedysi tajnú sovietsku radarovú základňu. Jej chrbtovou kosťou boli radar typu Darjal (Дарьял), čo je sovietsky typ bistatického radaru (Bistatický radar je radarový systém kde sú vysielače a prijímače radarových signálov na sebe nezávislé. Vzdialenosť medzi vysielačom a prijímačom je podobná vzdialenosti, na ktoré sa očakáva detekcia cieľa). Sovietsky zväz plánoval sprevádzkovať 7 radarov tohto typu, jeden z nich som videl z vlaku posledné leto pri Pečore. Skrunda bola pre sovietov mimoriadne dôležitá, keďže pokrývala západnú Európu. Po rozpade impéria lotyšská a ruská vláda podpísali zmluvu, ktorá predĺžila operačnú životnosť o ďalšie 4 roky, po ktorej sa rusi zaviazali celú stanicu demontovať v priebehu 18 mesiacov. Namiesto toho však zažiadali o predĺženie o ďalšie 2 roky, keďže im meškala výstavba novej radarovej stanice typu Volga pri bieloruskom mestečku Baranavičy (Baranavichy/Баранавічы). Toto ale lotyši zamietli a 4. septembra 1998 stanicu spolu s OSCE zatvorili. No a tu sa dostávam k pointe, ono bolo možné sa do tohto mestečka duchov za 4 eurový poplatok dostať, lenže som si neoveril, že táto možnosť v októbri 2018 skončila a v súčasnosti sa tam nie je možné legálne dostať. Namiesto toho si do navigácie nastavím Rigu, vyparkujem z dvora a vyberám sa smer hlavné mesto.

O 147 kilometrov neskôr parkujem na okraji starého mesta. Checkin do hotela mám od tretej, tak v automate navolím dokedy chcem parkovať a ten mi necelé tri hodiny nacení na 7,60€. A veď na staré mesto to stačí. Hneď za rohom je jedna z nových (2018) atrakcií – pri príležitosti 100. výročia Lotyšska namaľoval tandem Lejnieks Laganovskis na stenu jedného z domov erby všetkých miest.

Z diétnych raňajok mi vyhladlo, preto si to namierim do kaviarne hneď vedľa, kde zadelím koláčik a americano. Po tejto kofeínovocukrovej vzpruhe sa vraciam do ulíc, z ktorých za tých 10 minút stihlo zmiznúť slnko a namiesto neho prišiel studený vietor. V centre Rigy som po ôsmich rokoch a v pamäti mi toho veľa nezostalo. Iste, všetky známe veže a budovy si pamätám, ale tá prirodzená podvedomá orientácia kde čo je už zmizla.

Popozerám si snáď všetko dôležité, začínam na námestí pred jednou z dominánt mesta, ktorou je katedrála svätého Jakuba so svojou 86 metrovou vežou. Odtiaľ sa uličkami postupne dostávam k ďalšej dominante – kostolu sv. Petra – ktorého veža je ešte o 37 metrov vyššia a pomaly sa mi ani nezmestí do záberu. Nachádza sa v nej aj 360 stupňová vyhliadka, ale platiť 7€ keď nie je ani slnečno sa mi fakt nechce.

Prehliadku centra plného turistov zakončím na Radničnom námestí, kde vzniká asi najviac fotiek. Za tie môže unikátny výhľad na Dom čiernohlavcov s vežou kostola sv. Petra v pozadí. Ten však teraz hyzdí lešenie na jednej z budov, tak to tam radšej ani nekomponujem.

Z námestia to potiahnem popri rieke smer tržnica. Tu už solídne fúka a som rád, keď sa konečne dostanem dnu. Keby nič iné, tak už len táto tržnica je dôvodom prečo Rigu navštíviť. Kde inde máte centrálnu tržnicu, ktorá sídli v budovách, ktoré predtým slúžili ako hangáry pre vzducholode Zeppelin a je ešte aj zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO? Hneď prvá hala slúži k predaju rýb a iných morských plodov, druhá je rezervovaná pre zeleninu a tretej kraľuje mäso. Chvíľu sa po poprechádzam, porobím pár fotiek a potom to zaparkujem do malého bistra v spojovacej chodbe medzi prvými dvoma halami, kde nepodávajú nič okrem rýb a morských plodov.

Okoštujem jeden lokálny chlebík, ale pohľad na displej mobilu mi naznačí aby som si pohol. Koniec parkovania sa blíži, nedá sa nič robiť.

Ešte obkuknúť budovy zvonku a popri autobusovej stanici sa vyberám naspäť. A dobre že som prišiel, na druhej strane ulice pracovník poctivo kontroluje všetky lístky.

Teraz som sa chcel ísť zložiť na hotel, trochu si oddýchnuť, vrátiť auto a potom a prejsť k národnej knižnici. Lenže rýchla kontrola na internetoch odhalí, že knižnica je dnes len do piatej, tak treba plán prekopať od základov a idem tam hneď. O 10 minút neskôr už parkujem vedľa “Zámku svetla” ako sa novej budove knižnice prezýva.

Dnu sa dá pozrieť bez nejakých väčších obštrukcií, bundu však treba nechať v šatni a tašky tiež nie sú povolené, na to slúžia uzamykateľné skrinky. Svoje veci si potom môžete vziať v priesvitnej taške. Foyer pôsobí už zdola naozaj impozantne, budova sa americkému architektovy lotyšského pôvodu Gunnarovi Birkertsovi naozaj podarila.

O novej budove sa pritom uvažovalo už v roku 1989 a už vtedy bol Brikets zvolený architektom, ktorý sa tejto úlohy ujme. V 90tych rokoch ale logicky na podobné výstrelky neboli peniaze a projekt sa opäť oprášil tesne pred krízou. Tá už našťastie do výstavby nestihla zasiahnuť a v roku 2014 sa Národná knižnica presťahovala z piatich rôznych historických budov roztrúsených po meste do novej dominanty ľavého brehu rieky Daugava. Na pulte pri turniketoch dostávam dočasný preukaz a mojou prvou zastávkou je vyhliadka na 11. poschodí. Pokým doteraz som všetko chválil, tu sa predsalen našlo niečo, čo sa trochu vymyká logike. Výhľad na staré mesto je super, ale nadrbať na každé okno čierne kruhy, aby sa nedalo nič odfotiť je naozaj nápad vhodný génia.

Tu sa mi z ničoho nič rapídne začne vybíjať baterka vo foťáku a posledná náhradná je v brašni dole v skrinke. Mal som tie pol roka “nabité baterky” pre istotu nabiť ešte raz, ale tak čo už. Výťahom sa ešte zveziem na šieste a odtiaľ sa ešte prejdem po naozaj krásnom interiéri postupne až dole na prízemie.

Auto musím vrátiť do šiestej a ešte chcem stihnúť supermarket, checkin v hoteli a benzínku. Balzam mi včera zachutil, tak ešte kupujem jeden tentokrát v príchuti čiernych ríbezlí na večer a o pár ulíc ďalej parkujem pred OK Hotelom. Bridge hotel by síce vyšiel lacnejšie, ale tu mám raňajky v cene a nech je nejaká zmena. Na izbe len zložím veci a vyberám sa smer letisko. Na pumpe dotankujem prejazdených 36 litrov a so sosiskou pokračujem.

Auto zaparkujem na P3 kde som ho aj zobral a kľúče a doklady treba zaniesť na prepážku na prílety. Pred letiskom si opäť na autobus celkom počkám, víkendové intervaly sú ešte redšie.

Na izbe dám po celom dni sprchu a otvorím balsam. Veľmi naivne som si myslel, ako sa ešte pôjdem prejsť vysvieteným starým mestom, nechce sa mi absolútne nikam a dokonca ani vtedy keď sa začne ozývať hlad. Namiesto toho si spomeniem, že som si nedávno inštaloval Wolt, tak prečo to neotestovať. Výborne, kúsok odtiaľto je Uguns pica. Donáška síce cca hodina, ale to nevadí, hlavne že sa nemusím nikam trepať. Objednávam teda Četru sieru pica a pripijem si na premiérový nákup. Pizzka to dá pár minút pod limit a zvyšok večera už do seba tlačím len pizzu balsam a na instagram fotky z dnešného dňa.