Petrohrad 2019

Deň 4 – Petrohrad

5.4.2019

Dnes sa konečne poriadne vyspíme. Len potom sa nejak motáme a bohužiaľ z izby sa dostaneme až o dvanástej. Hanba. Raňajky sa nekonali, tak ideme rovno na obed. Foursquare mi nájde o dve ulice ďalej arménsku reštauráciu Kikilia, to vyzerá sľubne. Majú aj charčo, ktorého sa už neviem dočkať a k tomu si dám letnú Tolmu (Толма летняя), čo je vpostate mleté mäso so zeleninou. Janka staví na Pilaf a urobí dobre.

Kým jej jedlo je delikátne, moje charčo je nevýrazné, takmer až bez chuti a Tolma tiež nič moc. Som sklamaný. Aspoň pivo je ok. Keďže sme vyrazili neskoro už teraz je jasné, že z môjho itineráru sa bude škrtať. Jediné čo mi ako tak morálne pomáha je, že o pol roka sme tu zas. Dobre aj menej dobre najedení sa vraciame do ulíc. Po zime je celé mesto zasraté a pomaly sa začína s upratovaním, čo zahŕňa okrem iného aj umývanie fasád domov.

Metrom a odvezieme až na konečné modrej linky na zastávku Parnas. Tu leží rovnomenné a relatívne nové sídlisko s masívnymi 24 poschodovými bytovkami.

Kým okolie nevyzerá nijak extra vábne, medzi domami to prekvapivo až také zlé nie je. Až na výnimky je tu relatívne čisto a hlavne, pri plánovaní sa aspoň trochu používal rozum – srdce a stred celého sídliska tvorí základná škola.

Onedlho sa však začnú prejavovať neblahé účinky arménskeho obeda a príjemná vychádzka sa tak skončí skôr ako sa vôbec začala a zmení sa na urgentné hľadanie toalety. V okolí nič nie je, našou jedinou nádejou je teda nákupné centrum pri metre.

Bola to dobrá voľba, záchody majú pekné 😀 Kríza zažehnaná, môžeme pokojne ďalej výletovať. Ďalšou zastávkou je rovnako obytný dom, ktorý má prezývku ДОМ-ХУЙ (nechám radšej bez prekladu). Vzdialenosť cca 5 kilometrov, ale nie zrovna pri metre, čas oprášiť Yandex taxi. Onedlho tak už prebíjame poobednú špičku v bielej Kii a po pár minútach jazdy vystujueme priamo pod baráčikom, ku ktorého návšteve ma vlastne inšpirovala fotka na instagrame:

 

View this post on Instagram

 

Чудо современной петербургской архитектуры – жилой комплекс «Сергей Есенин», известный так же как ДОМ-ХУЙ, за свою специфическую форму. . Построен в 2007 году по проекту архитектора Арзиманова И. Б. До 2014 года являлся самым многоквартирным домом города – 2010 квартир в 15 парадных. . . . #домхуй #жк #петербург #жкесенин #сосновка #architectureporn #spbarchitecture #modernistarchitecture #utilitarianarchitecture #spbgram #spbnews #домчлен

A post shared by Arseniy Kotov (@northern.friend) on

Samozrejme podobný wow efekt bez filtrov a pri pohľade zdola nečakám, ale ho chcem vidieť na vlastné oči. Poobšmietame sa po dvore a keď sme dostatočne vynadívaní na toto monštrum máme na pláne navštíviť kaviareň na 23. poschodí, ktorá sídli vo vedľajšom dome.

Na našu smolu, A4 s oznamom, že kaviareň je zatvorená nám spraví škrt cez rozpočet. Namiesto vyhliadky v oblakoch tak skončíme v pivárni v pivnici, kde dopĺňame energiu americanom. Po kávičke sa trochu preberieme k životu a peši sa popod ukážkové sovietske paneláky prejdeme k zastávke metra Ozerki.

S jedným prestupom to zvládneme na Mayakovskayu (Маяковская). Na šiestu máme spolu s Nadeždou booknuty roof trip. Zvyšný čas zúžitkujeme na rýchly snack a kde inde ako v McDonalde, čo je jediná možnosť ako sa rýchlo najesť a nemeškať. Krátko pred 18:00 tak už stepujeme na mieste určenia a okrem nás sú tu ešte dvaja zahraniční turisti, čo mierne vykoľají nášho sprievodcu, ktorý je zvyknutý, že sem chodia len rusi.

V plnom počte 6 kusov sa presúvame na jeden z dvorov, vyšliapeme do posledného poschodia a Max nám otvorí vstup pod strechu Tu si necháme veci a po rebríkoch vylezieme až na strechu, odkiaľ je parádny výhľad na mesto, počasie nám fakt praje. Z vežičky prejdeme na samotnú strechu na rohu rušného Nevského prospektu a Vladimirskej a tu sa túlame asi pol hodinu.

So zapadajúcim slnkom začína mať večer rýchly spád. Pešibusom a kľučkovaním medzi ľudmi sa dopracujeme až ku domu knihy, kde nasadneme na metro a odvezieme sa jednu zastávku na Gorkovskayu (Горьковская). Prejdeme popod budovu divadla Baltský dom (Балтийский дом) a onedlho už vchádzame do Art Cafe Kommunalka (Коммунальная страна), kde nas hneď na úvod víta príjemná atmosféra.

Ako nám vysvetľuje Naďa, tento podnik je inšpirovaný komunálnymi bytmi, čo boli vyvlastnené súkromné byty, do ktorých potom štát nasťahoval niekoľko rodín. Každá (a treba podotknúť, že niekoľko až mnohopočetná) rodina, tak obývala jednu izbu, pričom sociálne zariadenia a kuchyňa boli spoločné. Tento fenomén v obmedzenej miere prežíva dodnes, tento podnik sa skôr snaž o nejaké pozitívno-nostalgickú idylizáciu tohto “fenoménu”. Hneď na začiatku vyrobím menšie faux pas, keď prevrhnem pohár plný (našťastie) iba vody, tak z nás majú radosť. Po výmene obrusu a rošáde so stolmi sa môžeme konečne pustiť do jedla. V každom prípade varia tu výborne, ženy si dajú rybu a ja ako sa patrí rebierka (ktoré vlastne jem prvýkrát v živote) a spolu s Jankou to spláchneme fľašou vína.

Zasýtení sa presúvame 600 metrov západne na jedno legendárne miesto. V pivnici schovanej vo dvore medzi obytnými domami je malý podnik Kotolnaja Kamčatka (Котельная Камчатка) venovaný jednému z najznámejších a najvplyvnejších spevákov a skladateľov v histórii ruskej hudobnej sféry, ktorým bol Viktorov Coj/Viktor Tsoi/Виктор Цой. Založil a viedol skupinu Kino až do svojej smrti v roku 1990, kedy zaspal za volantom svojho auta. Počas života pracoval ako kotolník a práve táto kotolňa sa neskôr zmenila na klub a múzeum, kde sa dodnes konajú koncerty rôznych kapiel.

Ponuka nápojov je pestrá, majú tu pivo, čaj a kávu. Zadelíme teda po jednom veľkom a zostaneme na práve prebiehajúci miestami obskúrny koncert skupiny, kde každý z jej členov vyzerá, že je vo vlastnom osobnom vesmíre. Ale najakým spôsobom sa vedia zosúladiť a celkom im to ide.

S narastajúcou chuťou sa baviť ďalej padne rozhodnutie pokračovať. Presúvame sa teda k Nadinmu autu a večer zavŕšime v podniku Gagarin, ktorý je jedným z podnikov siete RetroDiscoteka. Kontrola pri vstupe pomaly dôkladnejšia ako na letisku a vnútri ešte celkom prázdno. Na rozprúdenie zábavy som teda objednal šampanské a postupne sa aj podnik začal plniť.

V pokročilej hodine a po pár koňačikoch som sa tu aj celkom zabavil, aj keď niektoré osadenstvo to tu evidentne berie až príliš vážne 😀

Na izbu sme sa dostali cca o 4 ráno a bolo jasné, že zajtrajšok bude náročný.