7.9.2024
Budíme sa do zatiahnutého a jemne daždivého rána, ktorým sa náš výlet preklápa do druhej polovice. Po výdatných glutamanových raňajkách sa opäť tesne po deviatej vypravíme von, kde sa medzičasom stihlo počasie trochu umúdriť, t.j. zatiahnuté je stále, ale už aspoň neprší. Dnešný deň sme si vynahradili na Sandoy, najjužnejší ostrov, kam sa dá dopraviť autom. Po necelej polhodine jazdy to však začína vyzerať čoraz tragickejšie, pridáva sa hmla a viditeľnosť rapídne klesá, tak dáme rýchly brainstorming na prvej bezpečnej odstavnej ploche.
Výsledkom zamyslenia troch mozgov, ktorých IQ verím že prevyšuje hranicu 300 bodov je, že si dávame 180 stupňovú otočku a najprv si pozrieme hlavné mesto a medzičasom sa hádam oblačnosť potrhá. Spanilou jazdou dole kopcom onedlho parkujeme dva kotrmelce od centra rovno pri osobnom prístave. Mesto je ešte zmoknuté a ospalé, na uliciach badať len veľmi jemné náznaky života, čo však nie je na škodu, skôr naopak. Pokojná hladina a občasné zaškriekanie čajok dokonale dokresľuje atmosféru lenivého sobotného rána, kedy je väčšina z miestnych 23 000 obyvateľov ukrytá v teple svojich drevených domovov. Milovníci severskej mytológie určite vedia, že názov mesta pochádza zo spojenia boha búrky a bleskov Thóra (faersky Tórur a od škandinávskeho slova pre prístav – Havn, znamená teda doslova “Thórov prístav”). To je celkom príznačné, pretože mesto je veľmi bohaté na zrážky, ich priemerný ročný úhrn je okolo 1500 mm, pre porovnanie taký Londýn dosahuje hodnotu 600 mm a Bratislava 574 mm. Čiže sušička povinná v každej domácnosti.
V čom však Tórshavn drží (aj keď nepotvrdené) prvenstvo, je, že sa tu nachádza asi najstarší parlament na svete. Tinganes o piedestál súperí spolu s Tynwald Hill na ostrove Man a ostrovom Þingvellir na Islande. Práve tu sa od roku 825 každé leto začal stretávať vikingský parlament, aby diskutoval o záležitostiach národného významu. Aj keď parlament je možno príliš silné slovo, v realite to skôr vyzeralo tak, že sa tu stretli osadníci zo všetkých ostrovov, aby vyriešili problémy a nezhody ktoré ich trápili a prišli na nejaké konsenzuálne riešenie. Niečo ako ranná pondelková porada, ale iba raz za rok. Dnes to tu už samozrejme vyzerá úplne inak, poslanci a ministri sa nestretávajú na lúke, ale v udržiavaných drevených domoch, ktoré tento plochý skalnatý výbežok, oddeľujúci prístavy Eystaravág a Vesteravág, okupujú od 17., resp. 18. storočia. Marketingové materiály vyzdvihujú Faerské ostrovy ako extrémne bezpečné, čo demonštrujú tým, že premiér nemá žiadnu ochranku a nie je vraj nič výnimočné ho v týchto úzkych dláždených uličkách stretnúť. My tu reálne nestretneme ani nohu, nie ešte premiéra. Ale inak veľmi príjemné miesto na chodenie do roboty, musím uznať.
Od budov, kde sa riešia tie najpálčivejšie problémy súostrovia sa pešibusom presúvame k historickej pevnosti Skansin obďaleč. To v realite znamená len prejsť krížom cez predimenzované parkovisko pred prístavným terminálom, z ktorého trajekty vypľúvajú na ostrov motoristov. Skansin je dnes už len skanzen, spomienka na dávne časy, kedy bola pevnosť nutnosťou a nie len bod na turistickej mape, či stať v bedekri. Vybudovaná bola na konci 16. storočia Magnusom Heinasonom (faerský námorný hrdina a obchodník) na ochranu pred pirátskymi nájazdmi na mesto. Značne rozšírená bola o dvesto rokov neskôr a odvtedy prešla radom ďalších prestavieb, ktoré sem napríklad priniesla aj fotogenický maják. Počas druhej svetovej vojny slúžila pevnosť Británii ako vojenská základňa po britskej okupácii Faerských ostrovov v apríli 1940. A tie dve 5,5 palcové delá pochádzajú z lietadlovej lode HMS Furios britského kráľovského námorníctva. Medzičasom sa nám aj pekne vyčasilo, čo znamená, že sa môžeme vrátiť k pôvodnému plánu.
Pevnosti tak dávame zbohom a namierime si to späť na parkovisko. Jedenásť hodín je síce na obed ešte skoro, ale niekedy treba zľaviť zo svojich interných pravidiel a prispôsobiť sa možnostiam a okolnostiam. Aby som to vysvetlil – ja totižto psychologicky nemám rád obedovať pred 12:00, pretože mi to jednak príde skoro a tiež mi to nedáva logický zmysel obedovať ešte predtým ako vôbec čas dosiahne poludnie. To je to isté ako oslavovať narodeniny deň predtým, ako ich reálne mám alebo pripíjať si na nový rok o 23:00. No ale niekedy ma žiaľbohu tlak okolia a okolností donúti vybočiť z mojich mentálnych mantinelov, presne ako teraz. Čo bude o hodinu ani srnky netušia, isté však je, že možnosti občerstvenia budú určite horšie ako tu, v hlavnom meste. Pôdu si pomaly pripravujem, ako keby sme sa chystali do Michelinskej reštaurácie, realita je však taká, že skončíme v nákupnom centre v Burger Kingu. Ale tak čo si budeme klamať, po tom včerajšom párkovom faux pas padne poriadny fastfoodový burger viac než dobre. A teda musím povedať, že toto bol asi ten najlepší Whopper, aký som v živote jedol.
luxus
Najedení a napití kolinky a fanty tak môžeme konečne vyraziť. Ešte predtým ako definitívne vkročíme na Sandoy si však spravíme malú zajížďku do dediny Kirkjubøur. Je to cestou a máme to aj na zozname, tak prečo to odkladať. Táto nenápadná dedina, ktorej by som povedal, že zamračené počasie dokonca prospieva, je tým úplne najdôležitejším historickým miestom na celých Faerských ostrovoch. Za čo tomu vďačí? No predsa ruinám katedrály Magnus z roku 1300, kostolu svätého Olava (Olavskirkjan) z 12. storočia a starým statkom Kirkjubøargarður z 11. storočia. V roku 1832 bol totiž v blízkosti tejto katedrály nájdený runový kameň z doby Vikingov. Okrem toho bola dedina, kde sídli aj biskupstvo, historicky centrom všetkých náboženských a kultúrnych aktivít v krajine. Za veľa vďačí hlavne svojej polohe, nachádza sa presne na mieste, kde na breh prúdy unášali značné množstvo plavidiel a tiež je tu vraj celkom dosť slnka a vďaka tomu aj úrodná pôda. Nachádza sa tu aj historická kráľovská farma, najväčšia na Faerských ostrovoch, ktorej výrazné a veľmi fotogenické domy dodávajú tejto oblasti osobitú príťažlivosť. Jednoducho miesto, ktoré stojí za návštevu.
Neboli by sme to však my, keby sme nemali na programe ďalšie zaujímavé spoty, tak sa po slabej pol hodinke praceme naspäť k autu, ktorým o pár minút neskôr vchádzame do najnovšieho tunela na ostrovoch – Sandoyartunnilin. Tento technologický zázrak bol otvorený len pred deviatimi mesiacmi (21. decembra 2023 – faerčania si radi dávajú pod vianočný stromček nové tunely) a instantne odbremenil od roboty neďaleké trajekty. Po jedenástich kilometroch jazdy sme konečne na Sandoyi, kde nás víta oslepujúce slnko a dúfam, že toto počasie nás po tom nepresvedčivom ráne už neopustí.
Milovník sakrálnych stavieb Mirko nám však nedopraje nachytať vitamín D skôr, ako prefrčíme takmer celým ostrovom až do dediny Husavík, kde nutne musíme vidieť ďalší kostol. Tento svätostánok z roku 1863 pôvodne slúžil až trom dedinám, ale v Dalure si v roku 1957 zadovážili vlastný a sem prestali chodiť. Ako všade inde, aj tu je to extrémne scénické a pekné, čo viac dodať.
Autom backtrackujeme naspäť do dediny Sandur, kde má práve alkoshop window of opportunity, tak dopĺňame zásobu chmeľových produktov. Odtiaľto je to už skoro na skok k pamätníku prevrhnutia lode, ku ktorému vedie naozaj scénická a oku lahodiaca cesta. Dve kotvy tu slúžia ako pripomienka a pocta životom strateným na mori, najmä počas tragických prevrhnutí lodí, ktoré poznačili námornú históriu regiónu. Propagačné materiály sem pozývajú takmer až na transcendentálny zážitok, kedy vás ohromujúce pozadie drsných útesov a rozsiahleho oceánu nemá iba naladiť na rozjímanie a reflexiu, ale až hlboko spojiť s emocionálnou váhou obetí. Povedal by som, že niekedy to za klávesnicou asi netreba príliš preháňať.
Na veselšiu strunu zabrnká najväčšia modrá poštová schránka na svete o 20 minút severnejšie. Upozorňujem na dôraz na slovo modrá. Už keď som si to prvýkrát prečítal, vedel som presne ktorá bije. Najväčšia poštová schránka na svete sa samozrejme nachádza v krajine, kde majú radi všetko veľké, v USA. Prvenstvo so 154 metrami kubickými drží funkčná (!) poštová schránka v malom meste Casey v štáte Illinois, ktorá je aj oficiálne uznaná Guinessovou knihou rekordov. Skopun sa ale tiež nenechal zahanbiť a teda tiež majú najväčšiu poštovú schránku na svete v kategórii modrá. Len teda nefunkčnú.
Náš dnešný zoznam sa pomaly blíži ku koncu, tak si môžeme dovoliť aj nejaký ten chill a odvezieme sa za mesto, odkiaľ by mal byť dobrý výhľad na ostrovy Hestur a Koltur. Na poprvé zrovna ideálny spot netrafíme a na druhom solídne smrdí rozkladajúca sa hus, ale to našťastie fotografie nedokážu preniesť.
Ako úplne poslednú zastávku na ostrove si vyberieme malebnú dedinku Skarvanes. Tá má za sebou doslova zmŕtvychvstanie, v roku 2000 v nej totiž zomrel jej úplne posledný obyvateľ a stala sa oficiálne opustenou. Našťastie sa podaril reštart a teraz tu trvale žije niečo okolo 15 ľudí. Zvyšní to tu využívajú ako letné sídla alebo teda ako rekreačné domy.
Späť v Tórshavne sme o pol piatej a ešte predtým ako dnešnú Tour de POI ukončíme, dáme si predsa len poslednú zastávku. Ako inak pri kostole. Luteránsky Vesturkirkjan (doslova západný kostol) sa pomaly aj hanbím odfotiť, lebo sa pred ním hrajú a tancujú deti v letných šatách a na mňa s foťákom v ruke matky divne zazerajú. Ale tak to nie je môj problém, že hej. Tento jednoduchý a vizuálne čistý chrám boží pripomínajúci plachetnicu vysvätený v polovici sedemdesiatych rokov je dnes už definitívnou súčasťou panorámy mesta.
Pohľad na kríž nám však pripomína, že zajtra je nedeľa, čo znamená len jedno – všetko bude zatvorené. Preto treba nie len myslieť, ale myslieť dopredu a nakúpiť nie len na dnes, ale aj na zajtra. To všetko vybavíme už v overenom Bónuse a na večeru sme sa rozhodli vyhodiť si z kopýtka a spraviť si burgre. Po tomto výdatnom pokrme sa už zvyšok večera len chilluje a samozrejme aj čo to popije. Dobrú noc.
Burger King to veru nie je
