Odesa 2018

Deň 4 – oddych v Boryspile

8.7.2018

Budiť sa nakoniec ani nebolo treba tak zavčasu. Uberov bolo aj takto skoro ráno dostatok a reakčný čas najrýchlešieho bol asi 5 minút, kým po nás dorazil. Prázdnymi ulicami za plného svetla chytáme krásnu červenú vlnu, snáď na jednom semafóre bola zelená. Vystupujeme pred old schoolovym sovietskym terminálom, odkiaľ aj našťastie máme náš let. Vedľa je už postavený fungl nový.

Stánok vo verejnej časti ignorujeme, veď “vodu si kúpime za kontrolou”. Tam však nič nie je. Teda je, jeden zatvorený stánok a 0 automatov. Veľmi príjemné. Zvyšný čas do odletu teda trpíme v suchotách.

Boarding našťastie začína na čas a onedlho sa už tramtárime autobusom k lietadlu. Nastupovanie len jednými schodami, tak to chvíľu trvá a do lietadla nastupujeme medzi poslednými.

Po vystúpaní do letovej hladiny nám aj vodu dajú a zvyšok letu trávim v polospánku. O ôsmej ráno pristávame a autobus nas hodnú chvíľu vezie na terminál. V overenom bufete zadelíme trojeurové hotgdogy so syrom a kávu a rozmýšľame čo s načatým dňom. Odlet domov máme totiž až 5 minút pred ôsmou večer. Do Kyjeva sa nám nejako extra nechce, boli sme tu nedávno a mňa čaká ďalšia návšteva v októbri, tak sa zhodneme, že skúsime sťastie a využijeme ďalší Antonom tip. Tým je Airport Hotel patriaci letisku, kde za 300 hrivien ponúkajú izby na 6 hodín. Samozrejme ak majú voľné, v čo aj dúfame. Na recepcii nás však slečna hneď vyvedie z omylu. Všetky “transfer” izby sú obsadené, ak chceme tak si za dvojnásobok môžeme zobrať jednotku samozrejme s tým, že tá nie je iba na 6 hodín, ale je to štandardná izba. Nie je príliš nad čím rozmýšľať, tak berieme.

Na izbe dáme sprchu a ideme teda aspoň pozrieť toto opomínané mesto, ktoré má však sa o sebe až 60 000 obyvateľov, nie je to teda žiadny provinčný zapadákov. Maršrutkou 316 sa odvezieme do centra. To je typicky sovietske – námestie s fontánou uprostred.

Kúsok od zastávky je reštaurácia Marianna, ktorá má v lete veľmi príjemný parkový areál s jazierkami plnými rýb a korytnačiek. Hneď sa dáme zlákať a objednávame soljanku pelmeni a chačapuri. Po výdatnom obede ešte nesmie chýbať dezert a k tomu víno.

Po obede si dáme prechádzku popri aleji hrdinov s bustami vojakov, ktorej dominuje typická monumentálna socha neznámeho vojaka sa popod tradičné sovietske paneláky dostávame až na hotel.

Po poobednom šlofíku pobalíme veci a free transferom z recepcie sa necháme odviezť na letisko. V dutyfree nakúpime dva litre vodky a onedlho nás už autobus vezie na samotný koniec letiska. Žiadne rukávy do takých bezvýznamých destinácii ako Viedeň netreba.

Let smutný, ani len voda nie je. Na Schwechat pristávame na dráhu 29 s pekným výhľadom na západ slnka. Z mimoschengenského letu konečne otestujeme pasové automaty, ktoré sú fakt luxusné a k tomu tie nevraživé pohľady nonEU cestujúcich. Na nezaplatenie. Už len slabá hodinka do Bratislavy a sme doma.